Ahoj, tak si predstav, ako to bolo u nás na dedine. Prišla som na návštevu k tetke a hneď sa usmial starý Robo: Dobrý deň, ženičky! Tak čo vás trápi? Poďte, pustím si správy, vy tu určite nepočujete také veci ako v telke, smial sa a ženy mu urobili miesto.
Kde si bol? pýtala sa tetka. Robo si povzdychol: Bol som v obchode, a vieš čo? Stal sa mi malér žena ma opustila…
Stará suseda skoro vykríkla: To sa môže stať, chlapče? Robo len prikývol: Odišla k môjmu kamarátovi. Vraj nie som chlap, keď nikde nerobím.
Tetka neveriacky krútila hlavou: Počkaj, ale on je tiež bez práce. Aký je medzi vami rozdiel? Robo len pokrčil plecami: Ani ja nerozumiem.
Robo odišiel, a tetka si zamrmlala: Tak, vidíš, chlapi! Nič nerobia, ale chcú žiť na úkor žien. A Robo… aký to bol fešák! Pravý chlap! A keď ho žena a dieťa opustili, úplne sa zmenil. Kamarát? Ten bol kedysi prvý gazda z dediny! A Maruška je výborná kuchárka! Ale keď jej muž odišiel, žije len pre svoje deti. Ale nie, ona stále behá od jedného k druhému, čosi od nich čaká. A oni?
Už nikto nepostaví plot, nezbelí múr… Hrajú sa, kto je lepší. Čo sa dnes deje v dedine? Kedysi chodili chlapi na prechádzky, ale pracovali. Teraz? Bez práce, bez rodiny! Iní odišli z dediny. Samozrejme, hľadajú lepší život.
Starká si povzdychla: Nebudete mi veriť, ale moje deti sa rozutekali po celom Slovensku. Prídu raz za pol roka. Vnúčatá poznám len z fotiek. Kedysi sme boli všetci spolu rodičia, deti… a všetci šťastní. Spievalo sa, rozprávalo do noci. Zbierali sme seno, celá rodina a susedia. Alebo sme ryli záhradu za deň hotovo! Sedeli sme do večera a ráno znova do roboty. Teraz každý len na svojej farme.
Maruška išla okolo, vliekla ťažké vrecia a za ňou bežali dve deti. Sťahuješ sa? pýta sa jej tetka. Maruška si smutne povzdychla:
Áno, k Mišovi. Ako inak? Aspoň on dostáva dôchodok. A Robo? Ten nič nerobí. Musím postaviť deti na nohy. Nemám peniaze. Zo štátnych prídavkov sa žiť nedá. Dávno by som sa pýtala, keby to šlo. Na jar sa asi presťahujem do mesta. Kúpim si malý domček a bez chlapov. Už sa mi to protiví. Oni s ničím nepomôžu, ak ich neprinútim, ale jesť chcú. V dedine nemám čo robiť. Môj najstarší už čoskoro pôjde do školy. Kto ho odvezie? Dcéra pôjde do škôlky. Ja si nájdem robotu. Je mi ľúto, že musím odísť. Tu som sa narodila aj vyrastala. Ale musím. Tak odchádzam. Inak by ma Mišo hľadal po celej dedine. Majte sa, ženičky, povedala Maruška, vzala si batožinu a odišla.
Myslím, že má pravdu, povzdychla si tetka. Maruška je mladá, má deti na vychovanie. Urobila by som to isté. Kam pôjdem ja? Je to škoda odísť z domu. Môj drahý muž ho postavil, veril, že tu budú bývať deti. Raz sme šli na huby a stratili sa. Ľudia kedysi chodili po chodníkoch, teraz ich zarastá burina. Tak tu prežijeme svoj život. Aspoň dôchodok donesú domov. Idem, farma už nepočká. Treba podojiť kravu, nakŕmiť sliepky. Zajtra sa vidíme.
Starká sedela sama dlho a stále spomínala, ako žila, ako vychovávala deti. Roky rýchlo ubehli. Len Boh vie, koľko jej ešte zostáva. Keď sa zotmelo, vošla do domu. Ani nerozsvietila, šla rovno do postele. Svetlo už nepotrebuje. Posledné tri roky už vôbec nevidí.
Maruška nakoniec z dediny neodišla. Zostala tu. Život si netrúfla zmeniť. Pokiaľ sú tu ľudia, dedina žije. Mnohé také dediny sú už úplne prázdne! Zostali len staré domy a cintorín, kam ľudia prídu raz za rok.
