Dnes bol pre mňa čudný deň. Odviezol som Lenku autom a keď som ju vysadil, rozlúčil som sa s ňou jemne, akoby sa nič nedialo. Potom som zamieril domov. Pred naším panelákom v Bratislave som chvíľu stál a v hlave si prehrával, čo poviem Judite, keď prídem. Cítil som, že je konečne čas povedať pravdu všetko hneď, čestne a priamo. Kým mi ešte na perách chladol posledný bozk od Lenky, nechcela som sa nechať znova pohltiť tým každodenným stereotypom, ktorý som doma žil.
Otvorím dvere a poviem:
Ahoj, zakričím. Judita, si doma?
Doma, pokojne odpovie moja žena z kuchyne. Ahoj. Idem zemiakové placky robiť, chceš?
Sľúbil som si, že tentoraz budem konať chlapsky: narovinu, sebaisto, rázne skončiť dvojitý život!
Judita, odkašlem si. Chcem ti niečo povedať… myslím, že by sme sa mali rozísť.
Judita na mňa iba kývne hlavou. Moju ženu je vôbec ťažké vyviesť z miery, vždy bola viac-menej ako ľadová kráľovná.
Akože čo? spýta sa v kuchyni. Tak tie placky robiť nemám?
Ako chceš, poviem trochu neisto. Ak máš chuť, urob, ak nie, nerob. Ja odchádzam k inej žene.
Väčšina žien by urobila scénu. Ale Judita medzi ne úplne nepatrí.
To je teda švanda, aký si frajer, povie len mierne ironicky. Donesol si mi aspoň tie čižmy z opravy?
Nie… zamrmlem zahanbene. Ak je to také dôležité, skočím tam hneď teraz a prinesiem ti ich!
No jasne, zavrčí. Veď keď pošleš Blahu po čižmy, aj tak ti prinesie tie staré
Cítil som sa dotknutý. Celé moje divadelné rozprávanie o rozchode vyznievalo akosi naprázdno. Žiadne city, rozhorčenie, nič Ale čo čakať od Judity ľadovej kráľovnej?
Judita, ty ma vôbec nepočúvaš! vybuchnem. Ohlasujem oficiálne, že odchádzam. Opúšťam ťa, rozumieš? A ty tu riešiš čižmy!
Logické, sucho povie Judita. Ty môžeš ísť, kam chceš. Tvoje topánky nie sú v oprave. Žiadny problém.
Žili sme spolu roky, a stále som nevedel, kedy si robí srandu a kedy je vážna. Kedysi ma jej vyrovnanosť a praktickosť fascinovali, presne toto som na nej obdivoval bola priam učebnicovo rozumná, nikdy sa nehádala a mala šikovné ruky, v kuchyni aj v živote. A bola pekná, to sa musí povedať.
Spoľahlivá, verná, chladná ako železná kotva ale ja teraz milujem inú. Úplne inak, spaľujúco a sladko. Takže som sa musel odhodlať a vyznať všetko, kým ma ešte niečo nezlomí.
Juditka, poviem s pátosom aj ľútosťou, ďakujem ti za všetko, ale odchádzam. Milujem inú ženu. Teba už nemilujem
Judita prevráti oči.
No to sú veci že vraj ma nemiluješ. Mamina milovala suseda. Otec miloval borovičku a kartárky. A pozri sa, aká som z toho stala parádna ja!
S Juditou sa hádať nedá. Každé slovo má váhu. Chuť skandálu sa vo mne rozplynula.
Si výnimočná, Juditka… poviem smutno. Ale ja naozaj milujem inú. Spaľuje ma a idem k nej
Inú, koho? spýta sa pokojne. Snáď nie Andreu Polákovú?
Cúvnem. Pred rokom som potajomky niečo mal s Andreou, nikdy som netušil, že to Judita vie!
Ako vieš? začnem, no hneď sa zarazím. Ale nie, tentoraz nie
Juditka zíva.
Tak možno Zuzana Mirgová? K tej sa ponáhľaš?
Zamrazí ma. S Mirgovou to bolo, ale už dávno. To sú veci Vedela a nikdy nič? Ale jasné, Judita nevyzradí nič.
Nie, nie, poviem. Nie je to ani Mirgová, ani Poláková. Táto je pre mňa vrcholom, femme fatale Nemôžem bez nej žiť. Odlíšem sa, už ma nezadržíš!
No, to už je isto tá tvoja Majka… pozrie sa na mňa Judita skúmavo. Ešte poviem, Majka Klementová. Tridsaťpäť, jedno dieťa, dva potraty som sa trafila?
Chytím sa za hlavu. Dostala ma priamo do čierneho s Majou som po uši.
Ako? šepnem. Ty si nás sledovala, či čo?
Ale Blaho, veď ja som gynekologička už dvadsať rokov. Poznám všetky baby v tomto meste. Mne stačí sa pozrieť a viem, kde si bol ty, pánboh vie s kým!
Zhromaždím posledné zvyšky hrdosti:
Dobre, trafila si! No aj tak odchádzam k nej.
Si truľo, Blaho, usmeje sa Judita. Nazvala by som to čistý lajdák. Inak, na Klementovej nič výnimočné nie je, ako doktorka hovorím. A videl si jej kartu?
N-nie
No tak! Najskôr sprcha, potom ti zavolám Peťa na polikliniku, nech ťa vezme bez čakania. Potom ešte môžeme debatovať. To je hanba muž gynekologičky si nevie nájsť zdravú frajerku!
A čo mám robiť? spýtam sa skleslo.
Ja idem robiť placky, povie Judita. Ty sa len osprchuj a rozmýšľaj, čo chceš. Ak budeš chcieť niečo bez chorôb, ozvi sa, vyberiem tiStál som prikovaný v chodbe, mokrý od sebadôležitosti a lásky, čo mala byť filmová, no skončila ako pracovná diagnóza na ambulancii. V byte hrialo svetlo, voňali placky a Juditin pokoj ma začal chladiť menej ako predtým. Kým som sa vliekol do kúpeľne, premýšľal som, čo vlastne hľadám: novú ženu, rebéliu, alebo dôvod byť zas chvíľu chlapec v cudzích perinách?
V sprche tiekla horúca voda a so sebou zmývala rachot môjho hrdinstva. Hlúpy strach i tú nápadnú chuť konečne žiť! A zrazu mi preblesklo, že Judita asi nikdy nechcela drama, len ďalší deň v pohode a v teple domova, v ktorom nestoja za reč tančeky dospelých detí.
Keď som vyšiel von, Judita mi bez slova podala tanier. Placky voňali tak, ako v deň, keď sme sa po prvýkrát pohádali, a zmierili sa bez veľkých slov, len gestom.
Pri stole ležali kľúče od bytu aj od auta. Mohol som odísť. No ostal som sedieť a zrazu som cítil pokoj ako čistý uterák na pleci.
Vieš čo, Judita, poviem potichu, tie placky sú už tradične najlepšie v Bratislave.
Každý má svoje miesto, kývne len a usmeje sa, krátko, ale naozaj.
A v tej sekunde viem, že niekedy treba všetko vyhodiť do vzduchu, len aby človek zistil, kam naozaj patrí a kto ti nakoniec v tichu podá teplý tanier so zemiakovými plackami.
