Mám 41 rokov a som vydatá za svojho manžela od svojich 22 rokov. Pred dvoma mesiacmi ma začali trápiť myšlienky, ktoré som si nikdy predtým nedovolila vysloviť: nemyslím si, že som sa do neho niekedy zamilovala tým spôsobom, akým ľudia opisujú zamilovanosť. Bolo to celkom obyčajné večer, sedela som v obývačke a pozerala televíziu, keď som sa spýtala samej seba, prečo som nikdy necítila tie motýliky v žalúdku, sladké napätie či túžbu rozbehnúť sa a objať ho. Premýšľala som ďalej a zrazu mi všetko začalo dávať zmysel.
Pochádzam z ťažkého prostredia. Otec často pil, vracal sa domov opitý a míňal peniaze na alkohol. Spôsoboval nám nemalé problémy. Mama pracovala ako upratovačka, aby sme mali aspoň niečo na vyžitie. Vyrastala som v prostredí hádok, únavy a napätia. Ako tínedžerka bolo mojím jediným snom odísť z domu, mať svoj pokoj, spať bez kriku a zobúdzať sa do ticha. Neromantizovala som lásku len som túžila uniknúť.
S manželom som sa stretla, keď som mala 22 a on bol o desať rokov starší. Už po mesiaci randenia začal rozprávať o spoločnom bývaní, o tom, že mi pomôže, že so mnou chce niečo vážne. Nezamýšľala som sa nad tým, či som zamilovaná. Videla som v tom šancu na únik z môjho domova, možnosť začať nový život. Rozhodnutie prišlo rýchlo. Zbalila som si veci a odišla. Nebol čas na úvahy, neboli pochybnosti len silná potreba odísť.
Nemôžem povedať, že som mala zlý život. Je dobrý manžel pracovitý, zodpovedný. Nikdy nám nechýbalo jedlo, platili sme nájom, neskôr sme si kúpili byt. Miluje naše deti, stará sa o všetko. Nikdy som nemala dôvod podozrievať ho z nevery, neboli hádky. Navonok, náš vzťah vyzerá ideálny. A práve preto ma najviac mätie, že cítim tú zvláštnu prázdnotu.
Mám ho rada. Vážiť si ho viem. Som vďačná za mnohé veci. Dáva mi pokoj a istotu. Ale keď sa obzriem späť, uvedomujem si, že som nikdy nezažila tú silnú, vášnivú lásku, o ktorej sa hovorí v knihách či medzi ženami. Nikdy som necítila silnú žiarlivosť, strach, že ho stratím, ani vzrušenie z toho, že prichádza domov. Moja láska bola skôr o zvyku, partnerstve, vďačnosti ale nie o vášni.
Nemyslím na rozvod. Nehľadám iného človeka. Nechcem zničiť rodinu. Len si po prvý raz pripúšťam niečo, čo som si nikdy nedovolila povedať: že možno to, čo som celé roky nazývala láskou, bola vlastne potreba, istota a túžba uniknúť z náročného života. A teraz, keď mám 41, dospelé deti a zabezpečený domov, si to uvedomujem.
Niekedy sa cítim vinná, že nad tým vôbec premýšľam. Hovorím si: Ako môžeš pochybovať o tom, čo ti prinieslo stabilitu? Ale zároveň cítim, že je fér to priznať si sama pred sebou. Možno mám iný spôsob milovania. Možno som sa musela najprv naučiť prežiť, až potom milovať. Neviem. Viem len, že táto myšlienka rozpohybovala mnohé emócie, ktoré som v sebe nosila od detstva, keď som ako malá Zuzana túžila utiecť z domu.
Ak by ste boli na mojom mieste, čo by ste urobili?
Prosím, dajte mi radu.
