Nie len susedia
V malebnej dedinke, kde ulice v lete zalievala zelená všade naokolo a na jeseň sa všetko menilo na zlatý koberec z listov, bývali vedľa seba dve rodiny. Vždy si žili v zhode, pomáhali si a podržali, keď bolo treba. Ich deti dávno vyleteli do sveta, do mesta za lepším.
Až raz prišla smutná chvíľa Jozefovi zomrela manželka. Bolo ešte šero, keď utekal k susedom, k Ľudovítovi a Božene, a s poriadnym rachotom zaklopal na okno.
Čo sa deje? vybehol bosý Ľudovít na priedomie, za ním Božena, ledva cez plecia prehodila šatku.
Mária, moja Mária… vzlykal Jozef, sadol si na schody. Bola sychravá jeseň a vzduch chladil až do kostí.
Čo Mária? trepal ho Ľudovít za rameno, čo sa stalo, rýchlo, volať pohotovosť?
Netreba… moja Mária zomrela… povedal Jozef smutne ako v nedeľu podvečer, keď treba ráno vstávať do práce.
Susedia ho nenechali samého, dokým nepricestoval syn s nevestou z Bratislavy, stále pri ňom niekto bol. Božena mu donesla čaj aj tabletky na upokojenie. A po pohrebe neveľmi veselý dom Jozefa len tak nezaostával chceli mu zľahčiť samotu, volávali ho na polievku, občas na kapustnicu. Večer s Ľudovítom hrali šach, kde už nie jednému od nervov zapraskalo v chrbte.
Pol roka prešlo, Jozef sa trochu spamätal a pomaly prijal tichú domácnosť. Za ten čas sa naučil variť, prať, žehlit a nebodaj aj obliecť návlečky na paplóny bez pomoci. Syn so ženou sem-tam pribehli na návštevu, hlavne ak bola na obzore domácu klobásu.
Raz takto v augustovom podvečeri Jozef sedel v Ľudovítovom dvore, pekne po slovenský zdravo ticho, šachovnice pred sebou, posúvali figurky a preberali všetko možné aj nemožné. Zrazu sa Ľudovít akosi zvláštne zosunul na bok. Jozef len tak-tak podskočil a schytil ho do náručia.
Ľudovít, čo vyvádzaš? trepal ho, no chlap neodpovedal. Božka! zakričal, práve vyšla z poza rohu domu s hrncom čerstvých uhoriek na šalát.
Hneď keď zbadala tú scénu, uhorky aj s miskou capli na zem a letela k mužovi. Ľudovít umrel na mieste. Lekár skonštatoval infarkt. Ako to už býva, srdce nezvykne dopredu upozorňovať.
Veď on sa nikdy na srdce nesťažoval, plakávala Božena.
Tentokrát bola na rade ona cítiť ten zvláštny prázdny dom. Prišli deti, pochovali Ľudovíta, počas smútočných návštev Jozef pomáhal organizovať všetko možné, čo je treba. Po odchode rodiny si Božena až bolestne uvedomila, aká je k večeru v dome ticho tichu, až zvoní v ušiach. Deň ešte dajak prežil Jozef často čosi opravil, doniesol či odniesol no noci vie byť mrzuté.
Čas ošúpe aj ten najhrubší smútok Božena si zvykla, neskôr sa smiala pre vnúčence, ktoré jej občas nabehli pozrieť starkú. Jozef a Božena už boli obaja na dôchodku a navzájom si vypomáhali, niečo ako slovenská podpora susedskej mestskej medzi dvoma lúkami. Jozef učieval na gymnáziu dejepis, Božena roky viedla obecnú knižnicu.
Jeseň sa rozbehla nespoznateľne rýchlo. Každé ráno Jozef vystrčil nos vonku, zamával metlou a statočne bojoval s lístím. Najprv svoj dvor, potom pod plotom až k Boženinmu chodníku. Všetko márne, vietor si z neho robil švandu a lístie privliekol naspäť, ešte aj pred bránu naschvál. On ale kráčal ďalej, veď v Boženinom dvore toho bývalo vždy pomenej.
Božena ho vždy sledovala spoza okna a potmehútsky sa usmievala.
Jozef, ty si nenapraviteľný! otvorila okno a kričala, celá dedina už vie, že jediný, kto je ochotný vyhlásiť vojnu jeseni, si Ty!
Jozef zdvihol hlavu a usmial sa.
Ak by každý čakal, že lístie samo zmizne, máme tu anarchiu a z lístia by boli tunely. Zmiznúť sa samé nevedia, treba im pomôcť.
Ale chvíľku sa pozri! Aké sú krásne lesklé a žlté ako dukáty, hádala sa Božena.
Krásne, krásne ale aké šmykľavé! Človek má aj roky a nohy nemladosť, že… odvrkol si Jozef a veselo zápasil s metlou ďalej.
Potom však už podmetával aj priamo ku Boženiným dverám. Zakýval, a keď Vidu otvorila, už stála s dvoma hrnčekmi v rukách.
Poď, poď si dať čaj s medom, ved bodajby si sa prehnal, už je studeno aj v kosti… položila hrnčeky na stolík v altánku a sadla si na lavicu. Jozef si sadol oproti.
Dnes s medom? Veď obvykle citrón nemáš už citrón? pýtal sa nakrívený.
Dnes treba zvnútra zahriať vonku je chlad, aj sused má svoje roky, zasmiala sa ona.
Moc sladké… v našom veku má byť človek s cukrom vtele pri zemi, hučí Jozef.
Pite, len pite, rozhodla gazdovsky, jedna šálka sladkého ťa nezabije.
No dobre… uznal, že veľa argumentovať nemá.
A vieš, volal mi včera vnuk, Dalibor, a pýta sa: Babka, čo tam robíš sama? Poď do mesta k nám! A ja mu na to: Nie som sama, mám tu kamaráta. a v očiach jej zaiskrili hviezdičky, keď sa pozrela na suseda.
Jozef radšej zas pil čaj, aby nebolo vidno úsmev.
Správne si mu povedala. I keď kamarát je trochu slabé slovo…
Ako by si ma nazval teda ty?
Možno… bojovník proti lístiu, ale v páre sa bojuje lepšie! oboma rozosmiali.
Jedno ráno už dokončil Jozef lístie aj na jej dvore, ale Božena sa tentokrát neobjavila ani v okne. Znepokojený zaklopal, počkal. Za dverami stála ona, opretá o stenu, zabalená v károvanom deke, nos červený, oči smutné.
Čo to má znamenať? Daj, pomôžem sadni si! rýchlo ju voviedol do obývačky, usadil do kresla a prikryl poriadne.
Asi prechladnutie, pofúkla.
A kto mi teraz čaj prinesie? zafňukal naschvál Jozef.
Odhodil kabát, zavesil, obzrel lieky.
To je všetko? Ja skočím do lekárne, zahlásil.
Asi netreba, mám dosť… vzdychla Božena.
Neriskujeme, hneď som späť.
O chvíľku klopal naspäť, v jednej taške lieky, v druhej kura na polievku, ona ešte zadriemala. Kuchyňou sa o chvíľu šíril vôňa slepačieho vývaru.
No, Jozef, ty ešte aj variť vieš? dobrosrdečne sa usmiala.
A čo by nie v nečase človek nevie, kedy príde hlad či choroba. Poď, daj si, slepačia polievka nad zlato, pomáhal jej sadnúť.
Zatvorila oči, rozplývala sa.
To je slastné… ďakujem.
Niet za čo, chcem, aby si bola zdravá. Sám na lístie nestačím. pokúsil sa tváriť vážne.
No veď, bojovník, sľubujem, skúsim sa dať dokopy, usmiala sa.
O týždeň už bola fit, prvý raz za dlhú dobu sa spolu vybrali do malého parčíka k rieke. Ako vždy bol Jozef iniciatívny.
Dosť bolo doma, ideme na vzduch, zakockatíš sa! prehováral.
Lístie ševelilo pod nohami, slnko ešte slabunky zohrievalo.
Vieš čo, Jozef, tá jeseň má vlastné čaro, občas sa mi začala páčiť, povedala Božena.
Súhlasím, hlavne v dobrej spoločnosti, a vykročili pomaly, na lístí nechávali dve vychodené cestičky, smiali sa a klábosili.
Na druhý deň Jozef klope s podozrivou žiadosťou:
Božka, mám na teba prosbu…
Daj pokoj, čo zas vyvádzaš? nakrčila čelo.
Prehrabal som doma knihy, ale nikde neviem nájsť, ako sa stará o kaktusy…
Kaktusy? Ty máš aké kaktusy? Ani len kvetinu doma nemáš…
To je prekvapenie, vítazoslávne vybral spoza chrbta malý kvetináč. Dnes som ti kúpil!
A ja čo s ním? Nikdy som nemala kaktus!
Knižničná pani, vy viete všetko, aj o kaktusoch.
Dohodnuté, ale keď zakvitne, kupuješ mi zmrzlinu!
Ruka hore!
Prišiel december a s ním aj prvý sneh. Jozef opäť niečo drží za chrbtom.
Ukáž, čo si zas priniesol? Božka sa usmievala, aspoň trochu vyšantene.
Vieš… Božka, uvažoval som načo chodiť denne k tebe na čaj, keď môžem u teba ostať napořád… nevzali by sme sa? vytiahol zväzok ruží. Božena rozpačito zrůžovela.
Joj Jozef, a to si mi nemohol povedať skôr?
Bál som sa, že ma odmietneš! Tak čo, ideš do toho?
Veruže áno. Veď mi už chýbaš, keď len na chvíľu vypadneš. A pri takom bukete by bola škoda povedať nie.
Zimu prečkali po novom spolu. A keď prišla jar, jedného rána skríkla Božena:
Jozef, poď sem tvoj kaktus kvitne, zmrzlina je na tebe!
No teda! Dnes pôjdeme do obchodu a vyberieš si plnenú či klasickú do kornútka. Sľub je sľub!
Šli vedľa seba ulicou, preberali vážne aj smiešne veci, ako správni starí Slováci. Jozef sa díval na jarné slnko a s úsmevom poznamenal:
Prečo je dnes tak pekne?
A čo ja viem… asi sme dobrá dvojka…
Veľmi dobrá, tak-tak, prikývla ona.
Kráčali spolu, už dávno nie len ako susedia, ale ako dvaja ľudia, čo sa našli medzi jesennými listami, zimným snehom aj jarným slnkom. A na samotu už mohli pokojne zabudnúť.
Ďakujem za prečítanie a prajem všetkým veľa šťastia aj úsmevov!
