Dnes večer som si prečítala príbeh jednej matky, ktorá sa cítila opustená a bez riešenia. A pocítila som túžbu rozpovedať svoj vlastný príbeh. Nie preto, aby som niekoho súdila, ale preto, lebo keď máš deti a cítiš núdzu, nemôžeš len sedieť a čakať, že peniaze spadnú z neba. Mne nikto nič nedal, všetko, čo mám, som si vydobyla sama.
Odišla som z domu v Trenčíne, keď som mala šestnásť. Z trucu, z mladosti, pretože som si myslela, že som už dospelá a s priateľom to bude lepšie. Sťahovali sme sa do maličkej garsónky, kde kuchyňa bola hneď pri obývačke, izba oddelená tenkou stenou a kúpeľňa bola nie v byte, ale vonku, v malom dvore. Nebolo to luxusné, ale bolo to naše. Po dvoch rokoch, keď som práve mala osemnásť, som otehotnela s mojím prvým dieťaťom. Zo začiatku bolo všetko v norme. On jazdil ako taxikár, doniesol peniaze na trh, platili sme nájom. Nebolo nič navyše, ale ani sme nehladovali.
Keď mal môj syn takmer rok, začala som si všímať, že nosí domov čoraz menej peňazí. Vždy mal výhovorku slabá sezóna, veľká konkurencia, pokazené auto. Verila som mu. Potom som znova otehotnela tentoraz s mojou dcérou. Bola som v štvrtom mesiaci, keď jednoducho odišiel. Bez varovania. Jedného dňa prišiel, zobral pár vecí a zmizol k inej žene.
Najhoršie nebolo len to, že ma opustil. Bolesť bola aj v tom, že sa rozprávalo susedia, rodina, ľudia z okolia. Vraj ju videli s ním už mesiace, vraj ho čakala na rôznych miestach, vraj prespával u nej. Nikto mi nič nepovedal, kým sme boli spolu. Všetko som sa dozvedela, keď som už bola sama, tehotná a s malým synom.
On sa úplne vyparil. Nestaral sa o deti. Nedal ani cent ani na plienky. Sadla som si na podlahu a plakala celý deň. Pozerala som do skoro prázdnej chladničky, mlieko sa minulo, druhé bábätko na ceste, platba za nájom sa blížila, nemala som oblečenie pre deti, ani postieľku. Plakala som. Ale ďalší deň som vstala a povedala si: takto to nejde.
Začala som v tej istej garsónke. Objednala som si potraviny na účet. Robila som želé, zákusky do pohárikov, bábovky. Fotila som ich mobilom a dávala na statusy na WhatsAppe a Instagrame. Nepodvádzala som napísala som pravdu: Predávam dezerty, aby som mohla kúpiť plienky a mlieko. Ľudia začali kupovať. Niektorí zo súcitu, iní preto, že im chutili. Týmito peniazmi som platila trhy, šetrila na nájom, kupovala najdôležitejšie veci.
Neskôr som začala robiť obedové menu na objednávku ryža, šošovica, kuracia omáčka, mleté mäso. Jeden pán z okolia mi robil rozvozy na motorke, platila som mu za jazdu. Vstávala som o piatej ráno, varila som s veľkým bruškom, môj malý syn pri mne. Boli dni, keď som bola tak unavená, že som si sadla na stoličku a potichu plakala. Ale ďalší deň som opäť zapla sporák.
Šetrila som euro po eure. Keď sa blížil termín pôrodu, mama mi zavolala a povedala, aby som prišla k nim do Nového Mesta nad Váhom. Aby som nebola sama. Dcéra sa narodila tam. Odvtedy rodičia sú mojou oporou. Nepodporujú ma finančne, ale držia ma nad vodou pomáhajú mi s deťmi, keď mám objednávky.
Dnes má môj syn šesť rokov. Dcéra rastie rýchlo. S mamou sme si otvorili malú cukrársku výrobu. Nie sme firma, ktorá by mala zamestnancov, ale máme malú miestnosť, robíme torty na narodeniny, sladké stoly, objednávky na oslavy. Nie sme bohaté, ale nepociťujem hlad a nezaspávam s pocitom, že zajtra nebudem mať čo dať deťom.
Viac než dobre viem, ako to bolí, keď muž nechá ženu s deťmi. Nie je to spravodlivé. Ale viem aj to, že nemôžeš čakať, že ťa niekto zachráni. Nikto nepríde. Keď máš deti, nemáš luxus vzdať sa.







