Aspoň sa pozri do zrkadla, než si sadneš k stolu, ozvalo sa znechutene a chladne za mojím chrbtom. Ten župan je úplne neforemný a na hlave máš rozcuch ako ježibaba. Je to vážne také ťažké aspoň kvôli manželovi sa upraviť?
Vierka zostala stáť s naberačkou v ruke, ešte skôr než ten horúci vývar stihla naliať do taniera. Pomaly sa pozrela na Romana. Ten sedel za kuchynským stolom, oči zabodnuté do drahého smartfónu, a ani sa neunúval zdvihnúť pohľad na ženu. Na sebe mal čistučkú, dokonale vyžehlenú košeľu vo farbe bledoružovej, vlasy vyčesané dozadu gélom a z krku sa mu šíril pach nového, rozhodne nie lacného parfumu.
Posledné mesiace som mal pocit, akoby môj Roman nebol ten istý chlap, ktorého som poznal polovicu života. Po takmer tridsiatich rokoch manželstva, keď sme spoločnými silami vychovali syna, ktorý už dávno žije so svojou rodinou v Košiciach, bola zrazu moja Vierka pri niekom úplne cudzom. Roman sa prihlásil do fitka, vymenil celý šatník, začal sledovať kalórie a na telefóne si nastavil komplikované heslo. Ale najhoršie bolo to, že ma neustále kritizoval. Vadilo mu, ako varím, rozprávam, obliekam sa i dýcham.
Práve som prišla z lekárne odpovedala Vierka pokojne, hoci sa očividne snažila udržať si nadhľad. Odlapala som celé odpoludnie, potom ešte nakúpila, dotrepala domov ťažké tašky a hneď sa postavila k sporáku, aby si mal teplú večeru. Mala som ti snáď nabehnúť v spoločenských šatách a s mejkapom len preto, aby si dostal polievku?
Ty sa len furt ľutuješ, otrávene Roman položil mobil a urobil si grimasu. Každý chodí do práce, nosia nákupy, ale vedia aj vyzerať. A ty? Jak taká selka z trhu si. U nás v práci sú ženy v tvojom veku vždy pekne upravené, obuté na opätkoch, štíhle… S tebou je aj hanba ísť medzi ľudí.
Vierka mu mlčky položila pred nos horúci tanier a posadila sa oproti. Zranená vnútri, ale neplakala. Kvôli nemu už v poslednom čase naplakala viac ako dosť, keď ho počúvala, ako si v noci šepká do mobilu s kýmkoľvek iným.
Keď sa so mnou hanbíš, načo tu sedíš? ticho, ale rozhodne sa spýtala.
Roman sa uškrnul, odkrojil zo slovenského čierneho chleba a začal pomaly jesť. Seba videl ako päťdesiatpäťročného chlapa v životnej forme, vedúceho logistiky v žilinskej firme, ktorý má na dosah celý svet.
Možno tu o chvíľu sedieť nebudem, dramaticky zatiahol a pustil sa do polievky. Nemysli si, že by som nebol pre nikoho zaujímavý. Mladé baby po mne idú. Sú integrované, krásne, v očiach im horí oheň. Pochopia, čo znamená starať sa o chlapa, prejaviť mu obdiv. Ako napríklad Kristína z marketingu. Má dvadsaťšesť. Tá na mňa pozerá, ako si ty nikdy nevedela.
V tej chvíli Vierke prebehol po chrbte ľadový mráz. Iné je tušiť nevery, celkom iné počúvať ich priamo medzi dverami kuchyne.
A čo ťa teda tu drží? hlas sa jej zlomil, ale stisla pery a pozerala mu priamo do očí.
Roman si jej neistotu vyložil ako strach. Bol si na sto percent istý, že Vierka sa bojí ostať sama. Bez neho je predsa len obyčajná žena po kom asi tak siahne? Komu by ešte bola dobrá?
Zvyk, Vierka. Mám k tebe ľútosť, zniesol pohŕdavo tanier na bok. Ale mojej trpezlivosti raz dôjdu hranice. Ak nezačneš so sebou niečo robiť, ak neprestaneš s tým večne kyslým ksichtom, proste odídem k tej, ktorá si ma bude vážiť. Ja nie som hocikto. Kristína mi už sama naznačuje, že by bola najradšej, keby som sa k nej presťahoval. Takže buď sa zmeníš, alebo idem k mladej.
Postavil sa, teatrálne si uhladil golier a odišiel do obývačky, kde hneď zapol televízor poriadne nahlas. Očakával, že zabočím do izby, začnem sa ospravedlňovať, slzy v očiach, horlivé sľuby, že začnem chudnúť, investujem do kaderníčky a salónu krásy. Že budem jeho víťazným triumfom.
Ale v kuchyni panovalo ticho.
Vierka pozerala na vychladnutý boršč. Roman jej dal ultimátum. Mala by skákať okolo neho, poslúchať, snažiť sa, len aby neodišiel za o dvadsaťdeväť rokov mladšou Kristínkou.
Pohľadom prebehla po útulnej kuchyni. Byt, v ktorom boli, nemusela kupovať na úver ani šetriť celú večnosť. Pred desaťročiami rodičia Vierky predali starý dom na Záhorí, aby sa kvôli slabému otcovi posunuli bližšie k Bratislave. Väčšinu peňazí venovali jej cez notára; jej otec trval na jasnom darovacom zápise. Na tie cielené financie kúpila túto pohodlnú trojku, kde žili. Podľa zákona všetko darované patrí tomu, komu bolo darované, a Roman vtedy neprotestoval. On si nikdy nenašetril, žil radšej na vysokej nohe jednoducho sa sem prihlásil na trvalý pobyt a žil.
A teraz tento človek, čo vlastne žije na jej útraty, ju vydiera odchodom do sveta.
Vo Vierke niečo prasklo tiuho, ale razantne. Dlhé mesiace nazbierané poníženie sa rozplynulo. Zrazu si uvedomila, že sa vôbec nebojí jeho straty. Horšie bolo žiť v ustavičnom napätí, v jeho pohŕdavých pohľadoch; prať mu košele a znášať cudzie parfumy. Ostať vo vlastnom byte sama pre ňu nie je strašiak. Je to sloboda.
Vierka sa postavila, polievku z jeho taniera vyliala do dresu, umyla riady a odišla do obývačky.
Roman ležal na gauči, ruky za hlavou, a polousmieval sa na správy. Keď počul jej kroky, ani sa nedal z miery, bol presvedčený, že idú prosby.
Už som si urobila záver, Roman, povedala pokojne, zastaviac sa pri opierke gauča.
Fakt? ironicky sa usmial. Zajtra kaderníčka, alebo kúpiš permicu do fitka?
Nie. Rozhodla som sa prestať ti kaziť život. Taký chlap vo funkcii musí byť s niekým, kto na neho pozerá s obdivom. Choď za Kristínou.
Úsmev mu zosmutnel, posadil sa, nechápavo na ňu civieť. Jej hlas bol ľadovový a pokojný ako zamrznutý jazero.
Ty to myslíš vážne? zamračil sa. Chceš veľké gesto? Pozor, Vierka, hranie s ohňom! Odídem, dvakrát ti to opakovať nebudem. Ostaneš sama s hrncami, budeš banovať, keď zistíš, koho si stratila!
Nebudem, povedala tvrdo. Máš pravdu. Náš vzťah je na konci. Je čas, aby si šiel.
Roman prudko vyskočil, cítil ako mu v brušku buble zloba. Ona predsa nesmie jemu rozkazovať!
Tak vynikajúco! Ja sa zbalím ešte zajtra! Snáď ti pýcha zahreje posteľ! Myslíš, že niekam nezapadnem? Všade ma budú chcieť!
O tom nepochybujem, odvetila a zamierila do spálne. Ale sťahovanie zbytočne nenaťahuj. Z práce dnes prídem neskoro, idem do divadla s Marcelou, takže si do večera všetko zbal.
Roman zlostne pomlčal. Bol presvedčený, že Vierka do rána vychladne a ráno urobí prvý krok. Naschvál išiel spať do obývačky vlastne jej demonštroval dusno.
Druhý deň ráno prebehlo v tichu. Vierka si dala kávu, obliekla sa, nevkročila ani do obývačky a odišla do práce. Roman sa prebudil až na buchot odchádzajúcich dvier. Zaťal zuby a šiel do administratívy. Mal plán večer príde, poháda sa, ale ona bude prosiť, že mu všetko odpustí, len nech neodchádza.
V práci vymieňal správy s Kristínou, ktorá bola na pohľad stále očarená jeho postavením a drahým oblekom. Bývala v minigarzónke na sídlisku, často sa sťažovala na malý priestor a protivnú domácu. Roman, samozrejme, mlžil tvrdil, že rozvod je len otázkou času, a čoskoro bude voľný.
Keď odbila pol šiesta, zbalil papiere do kufríka, upravil si kravatu a prišiel ku Kristíninom stolu:
Zlatko, mám pre teba prekvapenie, zahovoril sladko. Odišiel som od ženy. Dnes si presťahujem veci k tebe. A cez víkend oslávime začiatok novej kapitoly vo vynikajúcej bratislavskej reštaurácii.
Potešila sa, no hneď nato zaváhala:
Roman, to je pekné! Ale k sebe? Vieš, aké mám bývanie. Posteľ je úzka, miesto žiadne. Myslela som, že pôjdeme k tebe, alebo si prenajmeš niečo lepšie. Veď si vedúci, môžeš si dovoliť byt v centre!
Roman zaváhal. Platiť drahý prenájom neplánoval, peniaze míňal radšej na svoje košele, hodinky a auto. Bol si však istý, že Vierka ho čoskoro bude volať naspäť len prečkať pár týždňov.
Láska, je to len na chvíľu, usmial sa. Pár týždňov u teba vydržíme, potom niečo vyriešim. Dnes večer som u teba.
Odchádzal domov v nálade, že zanechá dojem víťaza.
Zaparkoval pred panelákom, vybehol na poschodie a vyťahoval už kľúče z vrecka. Strčil ich do zámku nešli však ani dnu.
Roman vytiahol kľúč, skontroloval ho a skúsil znova. Zámok bol čerstvý, vymenený oblepený tukom z výroby. Pár ráz potiahol za kľučku nič. Odstúpil od dverí a zbadal niečo, čo si v šere doteraz nevšimol.
Na chodbe pri stene stáli tri obrovské kockované tašky. Navrchu spočíval jeho starý kožený kufor, vedľa trónil igelitový vak s teniskami a topánkami. Na kufri visel prilepený odkaz na papieri Vierkin úhľadný rukopis:
Tvoje veci sú pobalené. Nové zámky ma vyšli 150 eur, ber to ako rozlúčkový darček. Rozvodové papiere podávam na budúci týždeň. O tvojej odhláske rozhodne súd, ak sa nezabývaš. Prajem ti šťastie s Kristínou.
Romanovi sa zatočila hlava. Ona ho vyhodila! Nielenže ho neprosila, ale ho zbalila ako tuláka a jeho značkové košele nahádzala do boldogských tašiek!
Rozčúlený začal búchať na dvere a nervózne zvoniť.
Vierka! Otvor, okamžite! Toto má byť čo?! Otváraj!
Za dverami bolo počuť kroky. Zasakovala reťaz, dvere sa odchýlili na šírku oceľovej reťaze. V priesvitnej škáre videl Vierku v slávnostných šatách, vlasy upravené, tvár pokojná, vystrojená na večerný zážitok. Bola pokojná a nevýslovne sebavedomá.
Prečo tu robíš krik? spýtala sa pokojne. Zobudíš susedov.
Čo ťa napadlo?! zasyčal a pokúšal sa pretlačiť cez reťaz. Tie tašky? Zámok? Aj ja tu bývam! Som tu prihlásený! Nemáš právo ma vyhodiť!
Vierka zdvihla obočie.
Roman, ty si už dospelý. Prihlásenie ti nedáva žiadne vlastnícke práva. Byt je kúpený z daru od mojich rodičov. Podľa zákona patrí výhradne mne. Sám si sa rozhodol odísť za inou. Ja som ti iba urýchlila sťahovanie. Všetko tvoje máš vonku, dokonca som ti aj činky pribalila.
Nemôžeš to takto ukončiť! Dali sme tomu tridsať rokov! Ja som sem vrážal peniaze! Robili sme tu rekonštrukciu!
Rekonštrukcia je spotrebný náklad, vlastnícke práva ti to nedáva, pokojne Vierka. Tvoje pravidlá. Sám si povedal, že sa zbalíš. Prepáč, ja som ti to len zjednodušila. Choď, Roman. Máš novú múzu. Ja ráno skoro vstávam.
Pomaly začala zatvárať dvere.
Vierka, prosím! naraz mu preskočil hlas do prosebného šepotu. Kam mám ísť s tými taškami teraz v noci?!
To už nie je moja starosť. Dovidenia.
Klik! Zamkla zámok a v predsieni zhaslo svetlo.
Roman zavrhol v tme na chodbe. Panovalo tam hrobové ticho. Pomaly si sadol na starý kufor a objal si hlavu rukami. Všetky sny o triumfe boli fuč. Ostal mužom bez domova, so všetkým, čo má, nahádzaným v troch taškách.
Trasiacimi prstami vyťukal číslo Kristíny. Spoza mobilu sa ozývala hudba.
No, Roman, už si na ceste? smiala sa ona.
Kristínka… mám problém. zakašľal Roman a snažil sa tváriť sebavedome. Žena sa zbláznila, vymenila zámky, vyhodila ma s vecami… Musím hneď k tebe, je toho dosť.
Na linke sa rozhostilo ticho.
Akože vymenila zámky? hlas Kristíny sa zmenil na strohý a netrpezlivý. Veď ste hovorili, že byt si rozdelíte a budeš mať peniaze na niečo vlastné!
Je to iba na jej meno… Je to dar od rodičov, šepla Roman zahanbene. Nič z toho nemám. Ale zarábam veľmi dobre, niečo určite vyriešim. Môžem teraz prísť?
Znova ticho. Počul len ťažký povzdych.
Vieš, Roman… odvetila ojedinene Mne toto s tými taškami do môjho mini bytu fakt netreba. Som mladá žena, chcem chlapa, ktorý má veci vyriešené, nie toho, čo mi naloží všetky svoje problémy domov. Skúsme to niekedy inde. Keď budeš mať byt. Zatiaľ čau.
Linka stíchla.
Roman ostal civieť na tmavý displej. Mladá múza sa vyparila rýchlejšie než dym z cigarety. Bol pre ňu zaujímavý len pokiaľ existoval komfort a ilúzia úspechu.
Obzrel sa po schodisku. Šedé steny, úzky sklenený svetlík, zápach z kontajnera. A tri tašky, v ktorých skončil celý život. Išiel by ale kam? U kamarátov bola hanba, na hotel nemal výplata o týždeň a kreditka vyčerpaná výdavkami na darčeky pre Kristínu a permicu do fitka.
Vzdychol, vytiahol mobil a začal hľadať čísla lacných ubytovní, kde by sa dal prenocovať.
A za bezpečnými dverami svojho bytu si Vierka naliala šálku voňavého bylinkového čaju. Usadila sa za svojím kuchynským stolom, počúvala šum večernej Bratislavy a usmiala sa. Prvýkrát po rokoch ju v hrudi neťažil kameň. Vzduch bol svieži a čistý. Čakala ju nová etapa, kde už pre poníženie, výčitky a strach z minulosti nebolo miesto.





