Mám 21 rokov. Pred piatimi rokmi si mama priviedla domov svojho druhého manžela. Od prvej chvíle mi nesedel. Pracuje ako upratovač. Prišiel k nám len s dvoma taškami, ale hneď začal prikazovať a povyšovať sa nado mnou. Bol mi protivný. Nechápem, čo na ňom mama vidí. Má biedny plat a ešte platí výživné svojej bývalej. Nikdy sme si nesadli. Najprv som mlčala, ale postupne som s ním začala hádať. Po strednej škole som sa dostala na lekársku fakultu na denné štúdium.
Už od detstva som túžila stať sa lekárkou. Snažím sa učiť čo najlepšie, aj keď štúdium medicíny je naozaj náročné. Dostala som dokonca aj štipendium. Pred pol rokom mi tento chlap začal vyčítať, že žijem na ich krku: Si dospelá, ale stále sa nechávaš živiť mamou, nemáme ťa čo živiť, obliekať a obúvať; ja som v tvojom veku už pracoval. Vraj by som mala prispievať peniazmi domov, lebo ledva vychádzajú. Najviac ma ranilo, že mama mu pritakáva, stále tvrdí, že má pravdu a že ma len chce nasmerovať správnym smerom.
Raz mi mama povedala: Mohla by si si nájsť aspoň brigádu, je to pre nás ťažké, nie sme z ocele. Pred dvoma dňami večer ten chlap spustil, že veľké deti by už mali žiť samostatne. Ostala som v šoku, pozrela som sa na mamu, ale tá iba mlčala. Tým naznačila, že s ním súhlasí.
Zavrela som sa v izbe. Na druhý deň ráno začala mama rozhovor o tom, čo sa stalo: Je to pre mňa veľmi ťažké, stojím pred ťažkou voľbou. Neustále sa hádate. Robíš scény, nevieš byť ticho. Chcem mať konečne pokojný život. On má pravdu, si už dospelá a mala by si žiť sama. Máš mesiac na to, aby si si našla bývanie a odsťahovala sa. Som otrasená. Nikdy by mi nenapadlo, že ma mama vyhodí z domu. Už jej to nikdy neodpustím.
