Keď som v tom čudnom sne oznámila svojmu manželovi, že čakám dieťa, jeho tvár zostala ako záclona ťažkých oblakov pred búrkou žiadny lúč radosti, žiadny smiech pod nosom. Očakávala som, že bude poskakovať od šťastia ako zajac, ale nič také sa u nás v Petržalke nestalo. Obaja sme si predstavovali, ako budeme rodičmi, chodili sme do nemocnice na vyšetrenia, skúšali všelijaké bylinky aj moderné lieky a stále nič. Keď konečne prišla novina o bábätku, možno sa už vo vnútri dávno rozlúčil s tým, že bude tatkom. Bizarné bolo, že ešte chvíľu predtým spomínal adopciu, akoby sme si mali niekoho len tak vybrať v hypermarkete. Teraz však sedel za kuchynským stolom, zapáchalo to po kapustnici a jeho výraz bol ako nakysnuté mlieko. Dúfala som, že potrebuje čas, aby tú správu strávil možno sa mu teraz v sne v hlave víria papuče po obývačke a nedokáže rozlíšiť realitu od fantázie. Napriek všetkému, moja vlastná radosť ostala ako dúha po letnej búrke nedotknutá.
Vznášala som sa na obláčiku šťastia, lietala som medzi vežami Bratislavy a bola som si istá, že tento sen je skutočný. To, po čom som túžila celé roky, sa stalo. Žiaľ, tehotenstvo bolo ako jazda na rozbitom vláčiku v starom lunaparku čas som trávila v nemocnici, až som nakoniec z práce musela odísť ako tieň. Odozva môjho muža bola čudnejšia než obrazy Ľudovíta Fullu, podpora nikde, len narastajúca horkosť a ozveny podráždenia. Tehotenstvo nie je robota, to nenosíš cementové vrece! vykladal nezmysly a požadoval, aby som bola ako predtým jeho usmievavá manželka. Ako dlho ešte mám makať ako slovenský koník? Domácnosť sama ma už žerie! vyslovil s hnevom a jeho hlas sa mi strácal ako staré koruny v peňaženke. Snažila som sa mu vysvetliť, že lekári zakázali stres aj zdvíhanie hrncov s kapustou, lebo inak by bábätko mohlo vypadnúť zo sna. Ale on rozprával stále to isté a medzitým som sa prepadala cez podlahu strachu.
Potom som skončila v nemocnici pod bratislavským hradom. Ani jeden telefonát, ani jeden list, žiadna návšteva len ticho, z ktorého mrazí ako február na Kysuciach. Narodenie dcérky Vlasty bolo ako blesk, prišiel cisárskym rezom, priskoro, ale chvalabohu, bola zdravá ako zrelá jablonka. Keď som telefonovala manželovi, jeho Gratulujem! znelo v mojich ušiach ako zaklínadlo, ktoré pohladí aj dušu v nočnej more. Po návrate domov som však zistila, že všetky jeho topánky aj vôňa vody po holení zmizla odišiel ako para nad Tatrami. Srdce mi puklo na tisíc kúskov, ale kvôli Vlaste som bola ako dub pevná. Prisahala som pod starými orechmi v kuchyni, že urobím všetko, čo bude v mojich silách, aby som bola šťastná a ona tiež, nech nám osud v tejto zvláštnej krajine pripraví čokoľvek.
