Silná a súdržná rodina sa pozná podľa toho, že jej členovia spoločne prežívajú radosti aj ťažkosti života. Vzájomne si pomáhame a podporujeme sa, a každý vie, že sa môže hocikedy zveriť so svojimi problémami.
Niekedy na vytvorenie šťastnej a milej atmosféry doma naozaj netreba veľa. Svedčia o tom aj tieto príbehy z nášho života.
Som s manželkou obaja nízkej postavy, ani jeden z nás nemá viac ako 160 centimetrov, ale môj otec je poriadne vysoký, meria až 170. Navyše má hustú dlhú bradu. Takže, keď k nám prišiel, zvyčajne vošiel do dverí a zahlásil: “Dobrý deň, hobiti!”, na čo sme mu odpovedali: “Nazdar, Gandalf!”
Naša rodina je ja, moja manželka a dve dcéry. Raz sme riešili, kto by mal ísť so psom von na prechádzku. Aby sme rozhodnutie urobili zábavnejším, zahrali sme si tichú hru. Ten, kto prehrá, ide so psom. Hra ani nestihla poriadne začať a mladšia dcéra Paulína sa už v tichosti obliekala na prechádzku. Keď bola hotová, ticho otvorila dvere, vzala psíka na vôdzku a celá rodina len pozerala a skoro zborovo povedala: “Paulínka, ty si ale šikovná dievčina!” Paulína sa však zasmiala: “Nachytala som vás! Vyhrala som!” a s úsmevom si zase vyzliekla bundu.
Niečo podobné sa stalo, keď prišiel kamarát k otcovi, aby požiadal o moju ruku. Otec sa teatrálne zvalil na zem a zvolal: “Konečne si tu, spasiteľ!” Túto srandu mu niekto kedysi rozprával za mlada a vždy sníval, že ju bude môcť použiť.
Rád robievam raňajky svojej 8-ročnej neteri. No cez víkendy si občas pospím o polhodinu dlhšie. Raz ráno som prišiel do kuchyne, že jej idem pripraviť chlebíky, a na stole už bolo nachystané sladké tvarohové pomazánky, čaj aj dva chlebíky. Neter sa rozhodla, že mi ulahodí počas voľného dňa. Deti vedia byť naozaj vďačné.
Raz sme vyrazili na návštevu za mamou do dediny išli sme ja, manželka, náš 11-ročný syn, brat s rodinou a jeho 7-ročná dcéra. Cestou sme rozhodli, že najviac radosti deťom spravíme, keď im kúpime vodné pištole. Našli sme fakt parádne kúsky. Nakoniec sme sa s radosťou pridali aj my dospeláci a rozpútali sme “vodnú vojnu” spolu s deťmi.
Keď som mal šesť rokov, chodievali so mnou mama a otec večer do prírody. Otec si niesol udicu so smiešnou drevenou kockou priviazanou na plavák. Přichádzali sme na lúku za dedinou a otec s udicou mával, škrípal a napodobňoval myšku. Po chvíli priletela obrovská sova, snažila sa zobákom zvesiť drevený plavák, ale nikdy sa jej to nepodarilo. Ja som ju fascinovane sledoval. Práve vďaka otcovi som sa naučil milovať prírodu a tieto chvíle patria medzi tie najkrajšie v mojom živote.
Raz som si uvedomil, že s manželkou sa vlastne vôbec nehádame. Pripomenul som si kamarátov, ktorí mi často rozprávali o ich rodinných nezhodách, zvyčajne pre neporiadok v domácnosti. Tak som sa obzrel po byte: oblečenie všade, papiere medzi taniermi, neumyté šálky. Ale my sa s manželkou nehádam, sadneme si na gauč, objímeme sa a pozrieme si film. Takto vyzerajú dve šťastné duše.
Stáli sme raz s dcérou v rade. Prezerala si časopisy a povedala: “Oci, pozri, časopis o vílach, má tam Flóru na obálke.” Ja som opravoval: “Dcéra, to nie je Flóra, to je Bloom.” Pred nami stáli dve dievčatá a so záujmom sa na mňa pozreli, prekvapené, že otec rozoberá vílovskú tematiku so svojou dcérou.
Manželka prišla o mamu, keď bola ešte dieťa, a moju mamu si osvojila za vlastnú. Nedávno sme sedeli v reštaurácii ja, manželka, naši dvaja synovia a mama keď manželka začala mame zo srdca ďakovať za všetku lásku, akoby bola jej skutočná mama.
Moja osemročná dcéra raz dobehla domov zo dvora, celá zadýchaná a začala: Oci, vonku bol taký krásne sfarbený motýľ! Ukázala rukou niečo veľkosti sokola Všetci sa báli priblížiť! Len chalani sa odvážili skúsiť do neho udierať palicami, ale báli sa.
A dcéra pokračovala s nadšením:
Ale ja som sa nebála! Sama! Už som očakával prednášku o tom, ako netreba nikomu ubližovať, ale ona pokračovala: Tak som vzala palicu a odohnala som chalanov preč! Aby nedali tomu motýľovi pokoj! Potom som ho sama poslala preč, aby mohol voľne lietať.
No a z týchto malých, obyčajných chvíľ som pochopil, že podstata šťastnej rodiny nie je v peniazoch, ale v láske, úprimnosti a vzájomnej opore. To sú tie najväčšie poklady, aké môžeme doma vlastniť.
