Keď si spomínam na tie časy, mám už šesťdesiat rokov a som dávno na dôchodku. Už desať rokov žijem sama bez manžela, detí či blízkych priateľov. Moji synovia aj dcéry majú svoje podnikanie, svoje rodiny ďaleko v iných mestách, môj muž odišiel do večnosti, a jediné, čo mi ostalo, je môj milovaný gazdovský domček zdroj mojej radosti a potešenia. Len čo sa trochu oteplí, odchádzam tam, vyčistím dom aj dvor, upravím záhradu a vysádzam, čo sa dá. Tam sa cítim slobodne a naozaj šťastne.
No v zime tam jednoducho byť nemôžem, je priveľa snehu, nemám silu na odhŕňanie a chýba mi pomocná ruka. Tak sa vždy na zimu presťahujem naspäť do mesta. Jeseň ešte bez problémov zvládam. Tento rok, v septembri, ma trochu premohla nádcha, ostala som týždeň v bytovke, a hneď, ako sa počasie zlepšilo, moja duša ma ťahala späť do rodného dedinského domu.
Cesta ku domčeku bola pokojná, len brána bola široko otvorená. V duchu som sa čudovala, kto mohol vojsť do záhrady. Ale nič sa nezmenilo, všetko bolo na svojom mieste až na zámok na dverách, ten bol zlomený… Obľala ma neistota, či dom nevykradli, načo by niekto chodil do domu dôchodkyne? Vošla som potichu dovnútra. Všetko bolo tak, ako som nechala, iba prikrývka na posteli bola rozhádzaná a na stole stála šálka… Vždy predsa všetko umývam! Niečo bolo inak.
Strach ma rýchlo opustil a vystriedalo ho rozhorčenie. Kto si bez dovolenia dovolil bývať v mojom dome, piť z mojich šálok… Pozrela som von oknom a zbadala som chlapca, trochu čudný a zanedbaný, sedel pred domom, rozložil si oheň a zohrieval si ruky pri plameni. Môj nečakaný hosť…
Vyšla som von a zakašlala, aby som ho postrašila. Hulvát sa zlakol, ale neutiekol, naopak, odhodlane prišiel ku mne:
Prepáčte mi, som tu len chvíľu…
Pokorný, tichý, drobného vzrastu, okamžite vo mne vyvolal súcit:
Ako dlho si tu? Čo si jedol?
Len dva dni… Nemal som nič poriadne, iba trocha chlebíka…
S hrdosťou mi ukázal udicu, na ktorej mal upevnený kúsok bieleho chleba.
Ako si sa sem dostal?
Mama a nevlastný otec ma vyhodili. Nechcel som tam byť, tak som odišiel…
Vsadím sa, že ťa v dedine hľadajú.
Nikto nehľadá, ako vždy. Už som ušiel viackrát, neukážem sa aj celé týždne, ani si nevšimnú. Vrátim sa až keď som príliš hladný, ani sa netešia, keď ma uvidia…
Vyzistila som, že ten chlapec vôbec nepochádza z našej dediny. Príbeh starý aj u nás jeho mama bez práce, nevlastní otcovia sa menia, ako rukavice…
Po takejto spoveďi mi srdce zvieralo, chcela som mu pomôcť. Samozrejme, nechala som ho prespať doma, dobre som ho nakŕmila a celú noc rozmýšľala, čo urobiť. Ráno mi napadla dávna priateľka Viera zo susednej obce, čo má postavenie na miestnom úrade. Zavolala som jej ak mi neporadí, aspoň nasmeruje.
Viera ma uistila, že mi pomôže vyriešiť situáciu, a sľúbila, že sa do toho pustí. Musela som síce behať po úradoch a zbierať rôzne papiere, no o pár týždňov som sa stala jeho zákonnou opatrovníčkou. Nemohol tomu uveriť, aké má šťastie, mama sa už ani len neozvala ohľadom svojho syna.
A odvtedy žijeme ako babka s vnukom v zime v bytovke, zvyšok roka na vidieku na gazdovstve. Onedlho pôjde náš chlapec Rozálius do školy a viem, že sa mu tam bude dariť už plynulo číta, píše aj počíta, a navyše krásne kreslí! A ako len kreslí! Je z neho pravý umelec…
