Kým pracoval, Viliam spoznal Marínu. Oženil sa s ňou tam a keď Marína otehotnela, priviedol ju domov k svojim rodičom na okraj Nitry. Sväkrovci však neboli z tejto správy nadšení.
Dievča malo nesmierne veľa povinností: varila pre celú rodinu, prala bielizeň, upratovala dom, dojala kravu, čistila maštaľ a občas dokonca rúbala drevo. Väčšinou Marína robila aj mužské práce, ale najťažšie chvíle prichádzali, keď rodičia jej muža mali hostí. Tých bývalo obyčajne aspoň sedem a ona mala povinnosť všetkých obsluhovať a pohostiť.
Pripravila kopu jedál, no po hodine bola takmer všetka strava preč. Unavená si sadla na kraj stola a naložila si na tanier kúsok fašírky. Sväkra na ňu zazrela a s úškľabkom povedala:
Marína, dnes si toho zjedla nejako veľa. Také malé žieňa a toľko jedla zhltneš! a rozosmiala sa na celé hrdlo.
Hostia sa k nej pridali a začali si z Maríny strieľať tiež. Marína vstala od stola a v tichosti odišla do kuchyne. Plakala tam, pretože celý deň nejedla. Jej muž len mlčky počúval, ako sa jeho manželke posmievajú. Z kuchyne zrazu počula, ako svokra vraví:
Včera som stretla Mirku, moju bývalú nevestu, na trhu. Spoznala ma a ešte mi povie mama! Také dievča bola, poslušná, nie ako táto.
Keď hostia konečne odišli, Marína upratala všetky taniere a vybrala sa do kuchyne ich poumývať. Svokor išiel za ňou.
Stála mlčky pri dreze, keď sa na ňu dlho zahľadel. Po chvíli zamrmlal:
Marína, vieš, že ťa nemám rád?
Dievča to zabolelo tak hlboko, že nemohla odpovedať. Svokor jej otázku zopakoval. Marína ticho šepkla:
Viem.
Je to zvláštne, nemyslíš? Všetko tu robíš, každému pomáhaš, nikdy si na nikoho neprihovorila škaredé slovo a aj tak ťa nemám rád. Myslíš, že je to divné?
Myslím, že áno…
Marína vedela, že touto rozhovorom sa nič nezmení. Všetci si z nej budú ďalej uťahovať a ona tomu nerozumela. Nechápala, prečo to musí znášať…
Vedela by si žiť s mužom, ktorému neprekáža, že jeho ženu neustále zosmiešňujú?
