Bol jeden chlap, ktorý pracoval v našej firme. Volal sa Miroslav Kováč. Šéfoval jednému z oddelení v našej bratislavskej kancelárii. Nedalo by sa povedať, že zarábal málo, no bol svojský. Vozil sa na parádnom aute, nosil obleky zo značkových butikových predajní a vždy vyzeral upravene. Ale mal jednu obrovskú chybu šetril, kde sa len dalo. Najviac však na jedle.
Keď nastala prestávka, Miroslav sa potuloval po celej kancelárii, pomaly sa blížil k stolom, kde cítil vôňu jedla, sadol si, akoby náhodou, a pustil sa do jedla bez opýtania. Keď zbadal tanier s niečím dobrým, vyhŕklo z neho:
Fíha, tu to krásne vonia! alebo Jéj, vy tu máte kuracie krídelká, dám si jedno, môžem? a jeho typické: No pozrime sa, čo tu máme? Ani sekundu neváhal a jedol, ako keby bol doma. Nikdy neskúpil na narodeninový darček pre kolegov, no gratuloval prvý, slávil medzi nami, ako keby priniesol polovicu pohostenia on. Každý si všimol, že si vždy nabíja telefón len v práci, aby nemíňal elektrinu doma, a nikdy neodchádzal skôr, kým si nedolieval z kancelárskych zásob vody vraj načo míňať doma? Skrátka, bol lakomec, a všetko zakrýval pod zásteru šetrnosti.
Na poslednej firemnej oslave sa Miroslav pripil a keď sa ho jeden kolega spýtal, či plánuje svadbu, Miroslav odpovedal:
Načo by som si hľadal ženu? Akurát by odo mňa pýtala peniaze na jedlo a šaty! No a ak by mala deti, úplne by ma zruinovala. Načo mi také výdavky? Mne je dobre aj samému. Kolega na to s iróniou: Hej, žiješ si výborne, o tom niet pochýb, hlavne na náš účet.
V tej chvíli sa Miroslav rozčertil: Áno, žijem tak, pretože rozmýšľam rozumne! Mám fajnové auto, dom v perfektnom stave. A čo ty? Všetko vyhadzuješ za jedlo! Po tejto výmene názorov sa celé oddelenie rozhodlo, že s ním už nechce komunikovať ani spolupracovať. Tak bol donútený prejsť do inej firmy no tam sa mu už takéto úspory vypomstili.
