Dnes som si opäť zapisovala myšlienky o mojom bratovi, pretože azda nikto nezvládol v sebe pestovať takú zvláštnu sebadôveru ohľadne umeleckého talentu ako on. Ťažko povedať, kto mu v školských rokoch nasadil chrobáka do hlavy, že je nadaný maliar, ale výsledkom bolo len nafúknuté sebavedomie. Keď raz odkryl svoj talent pred rodičmi, rozhodli sa ho podporiť a prihlásili ho na kurz výtvarného umenia. Ako to býva, po pár hodinách suverénne vyhlásil, že už vie všetko potrebné, a samozrejme, prestal tam chodiť.
Rodičia dúfali, že ho to časom omrzí a pred maturitou si nájde praktickejšie ciele, no jeho túžba byť umelcom neprestala a dokonca sa pokúsil dostať na umeleckú školu. Bohužiaľ, nebol prijatý jeho obrazy vraj nemali dostatok kvalitných prvkov. To ho však len utvrdilo v názore, že pravý talent nepotrebuje diplom, a pokračoval v maľovaní na vlastnú päsť.
Otec na to však pozeral odlišne a rozhodol sa, že mu už nebude dávať peniaze, čo napätie v rodine ešte viac prehĺbilo. Brat síce mohol naďalej bývať v rodičovskom byte v Bratislave, ale žiadne vreckové už nedostal. Nakoniec odišiel z domu a našiel si prácu ako čašník v miestnej reštaurácii, kde popri tom stále maľoval obrazy. Vtedy stretol Milicu, dievča, ktoré ho obdivovalo a presťahoval sa k nej.
Keď konečne niekto kúpil jeden z jeho obrazov za 50 eur , bol ešte viac presvedčený o vlastnej genialite. Okamžite opustil čašnícku prácu a rozhodol sa venovať výlučne umeniu.
Milica, ako jediná živiteľka rodiny po materskej dovolenke, čelila finančným problémom. Brat začal pracovať v kaviarni, ale po pár týždňoch to zase nechal, aby sa mohol venovať výhradne maľovaniu. Nanešťastie, peniaze potom nestačili ani na bežné potreby, napríklad potraviny. mama nemohla pozerať na to, ako jej vnúčik trpí a občas im priniesla jedlo.
Neskôr mali spolu tri deti a Milica ostávala doma na ďalšie materské. Brat neprestával maľovať, predal síce zopár obrazov za tých päť rokov, ale príjem bol stále mizivý.
Ich finančná situácia ostávala závislá od mňa a našich rodičov stále sme im museli pomáhať, kupovať potraviny, oblečenie a prispievať na výdavky rodiny. Niekedy sa pýtam, dokedy to bude trvať a či ma niekedy prestane mrzieť, že brat nevie prijať realitu obyčajného života.
