Vieš čo, vyrastala som na dedine v poriadne veľkej rodine, bola som druhá najstaršia z desiatich súrodencov. Odmalička som musela pomáhať so všetkým možným varenie, pranie, stráženie tých najmenších, robota v záhrade a k tomu starostlivosť o dobytok. Vždy som bola taká unavená, že som zaspala ešte skôr, než som stihla poriadne položiť hlavu na vankúš.
Keď som dosiahla osemnásť, naši už začali narážať, že je čas vydať sa. Mala som pocit, že pre nich som len ďalšie hladné ústa, ktorých sa chcú zbaviť. Ani sa so mnou poriadne nebavili, rovno mi dohodli svadbu s chalanom menom Miroslav, mal dvadsaťsedem a býval v meste s ochrnutou babkou.
Po svadbe som sa k nim presťahovala a úprimne nič sa nezmenilo, len namiesto bratov a sestier som sa teraz starala o jeho babku. Miroslav nosil domov peniaze, ale správal sa hnusne stále na mňa kričal a urážal ma úplne bez dôvodu. O pol roka jeho babka zomrela, ostali sme len my dvaja.
Narodila sa nám dcéra, Anastázia, a potom syn, Bohuš. Stázka bola vždy ku mne zlatá, ale Bohuš sa postupne začal správať presne ako otec len urážky, pohŕdanie, žiadna úcta. V tom všetkom som našla malý únik raz som v telke videla reportáž o výrobe sviečok doma, tak som si povedala, že to skúsim. Ušetrila som si niečo z rodinného rozpočtu a nakúpila pomôcky. Miroslav len hundral, že načo mi to je, no sviečky sa ľuďom zapáčili a začala som si aj niečo privyrábať.
Čas utekal, deti dospeli, Stázka ma vždy objala, keď ma videla, zatiaľ čo Bohuš už ani len poriadne nepozdravil. Sviečky išli na odbyt, život bol lepší. Keď si raz Miroslav robil srandu z mojej novej, úplne obyčajnej sukne, až vtedy mi to docvaklo, že už mám fakt plné zuby všetkého.
Vtedy už moje deti mali po tridsiatke a ja som ešte nemala ani päťdesiat. Zobrala som si nasporené peniaze, prenajala byt v Trnave, podala žiadosť o rozvod a naplno sa venovala výrobe sviečok. Chcela som proste žiť v pokoji, bez toho večného ponižovania. Nebolo za tým nič zlé, len som si konečne dovolila myslieť na seba a túžiť po normálnom živote.
