Dnes ráno, keď som nastupovala do autobusu cestou na školu, všimla som si pana v stredných rokoch asi päťdesiatročného ktorý sa ťažko držal madla. Najskôr som sa domnievala, že je možno pod vplyvom alkoholu, ale po chvíľke pozorovania mi bolo jasné, že niečo nie je v poriadku. Zhodou okolností sme vystúpili na rovnakej zastávke, čo vo mne vzbudilo zvedavosť, a rozhodla som sa ho chvíľu sledovať. Jeho neistý krok, trasúce sa nohy a vystrašený pohľad ma podnietili k tomu, aby som ho oslovila: Prepáčte, necítite sa dobre? Pozrel na mňa zmätene, v očiach mal bolesť a strach, a ja som si v tej chvíli kládla otázku čo mám urobiť? Zrazu spadol na zem, nereagoval na moje pokusy ho prebrať. Ostatní ľudia len prechádzali okolo nás bez záujmu.
Reagovala som rýchlo zavolala som tiesňové číslo 112 a už o pár minút dorazila sanitka. Lekári mi poďakovali, zdôraznili, že keby som nezasiahla včas, mohlo by to skončiť tragicky. Po tejto udalosti som pokračovala do školy na univerzitu, kde som študovala. Žila som len s mamou, lebo otca som nikdy nepoznala a mama pracovala ako upratovačka. Spolu sme odhrabávali sneh, aby sme si privyrobili nejaké eurá na život. Keď sme tak raz odhrabávali chodník, zastavilo pred nami luxusné zahraničné auto. Vyšla z neho elegantná žena a zamierila priamo k nám. Doktor mi dal vaše kontakty. Zachránili ste život môjmu otcovi. Keby ste nevystupovali v pravý čas a nevydali sa za ním, možno by sa dnes ani nemohol tešiť z vnúčat, povedala a podala mi obálku s bankovkami. Táto nečakaná vďačnosť mi umožnila aspoň trochu uľaviť maminej finančnej záťaži. Na túto udalosť nikdy nezabudnem navždy sa mi vryla do pamäti.
Po ukončení strednej školy som sa rozhodol nastúpiť do armády. Mama mi často hovorila: Ty si moje najväčšie šťastie. Vyrástol si z teba skutočný muž, som na teba hrdá, a pozerala sa na mňa so žiarivým úsmevom. Práve v tom období som stretol Júliu ženu, o ktorej som bol presvedčený, že chcem stráviť zvyšok života s ňou. Než sme si začali plánovať budúcnosť, predstavil som ju mame. Mama si Júliu ihneď obľúbila bola krásna, múdra, a mala v sebe dobrotu, ktorú do nej vštepili láskaví rodičia.
Nakoniec nastal čas, aby som sa zoznámil aj s rodičmi Júlie. Keď ma jej mama uvidela, ostala chvíľku bez slov. Potom sa však usmiala a objala ma. Júlia, pamätáš si príbeh, ktorý som ti rozprávala o mladom mužovi, ktorý zachránil dedkovi život? V ten osudný deň sa ponáhľal do práce, pokazilo sa mu auto, tak išiel MHD tam pocítil prudkú bolesť na hrudi a skolaboval. Ten úžasný človek zvýšil pohotovosť, okamžite privolal sanitku a zostal pri dedkovi po celý čas, spomínala Júliina mama s hrdým úsmevom. To stretnutie nám prinieslo do sŕdc veľkú radosť naše cesty sa po rokoch znova stretli, po všetkých tých životných udalostiach.
