Vieš, vzťah s mojimi rodičmi sa začal výrazne zhoršovať, keď som začala robiť rozhodnutia podľa vlastných túžob a predstáv, namiesto toho, aby som sa riadila ich pokynmi. Od malička na mňa dohliadali naozaj dôsledne určovali, čo mám robiť, s kým sa stretávať a na čo sa môžem zamerať. Absolútna priorita bola, aby som mala najlepšie známky a zapájala sa len do aktivít, ktoré podľa nich majú zmysel. Detstvo bolo bez bláznivých kamarátstiev a úspechy sa brali ako samozrejmosť, nikdy mi nepovedali, že sú na mňa skutočne hrdí.
Ich predstava o ideálnom dieťati mi brala radosť zo života moje vlastné sny a záujmy boli pre nich skoro neviditeľné. Bolo mi zakázané čítať beletriu, mohla som sa hrať len s didaktickými hračkami a aj výber vysokých škôl urobili za mňa. Aj keď som sa učila výborne, pocit, že musím byť dokonale slovenské dieťa bol neúnosný.
Medzi tým všetkým som si našla lásku bol to Miroslav. Vedela som, že moji rodičia by nikdy neodsúhlasili náš vzťah, tak sme ho tajili. Nakoniec sme sa rozhodli vziať sa potichu v Prešove, ďaleko od ich zvodných očí. Vieš si predstaviť, že keď sa to dozvedeli, tak sa poriadne nahnevali, obviňovali ma, že som ich sklamala a že som zničila všetku ich náročnú prácu ohľadom výchovy.
Keď som zistila, že som tehotná, ich sklamanie sa len prehĺbilo. Ale Miroslavovi rodičia boli úžasní prijali nás, tešili sa, že majú nevestu. Moji rodičia zostali chladní a vlastne vôbec neprišli dieťaťu gratulovať, ani ho spoznať. Namiesto toho len znova zdôrazňovali, ako som si pokazila život a že som premrhala svoj potenciál.
Ich slová ma boleli snáď najviac. Pokúsila som sa ešte kontaktovať mamu, ale ona mi nikdy neodpovedala cítila som sa, akoby ma opustili tí, ktorí mali byť mojím bezpečím. Už bolo jasné, že túžba kontrolovať mi život je pre nich dôležitejšia ako láska ku mne, a jednoducho sa rozhodli prerušiť kontakty len preto, že chcem byť šťastná po svojom.
Postupne som sa zmierila s tým, že sa s nimi asi už nikdy nerozprávam normálne. Už som prestala dúfať, že sa udobria pochopila som, že ich tvrdohlavosť a moje túžby idú proti sebe. Ťažko sa žije bez rodičovskej podpory, ale našla som pokoj v láske Miroslava a jeho rodiny. Prijali ma, podporili, a som pre nich taká, aká naozaj som. Cesta za šťastím bola náročná, no uvedomila som si, že šťastie si nemôžem nechať podmieňovať očakávaniami druhých. Žijem život plný lásky a prijatia a možno práve to je to, čo nás v Slovensku robí silnejšími. Keby som mala znova rozhodovať, urobím to rovnaké, aj keď za cenu, že nechám za sebou všetky staré, dusivé očakávania.
