Včera som sedel na lavičke pri našej bytovke s našou susedou a ona ticho plakala. Hovorila, že to nie je správne ísť do domova dôchodcov. Že to je akoby dobrovoľne odchádzala z vlastného života. A všetko to bolo kvôli slovám jej dcéry.
Svoju jedinú dcéru vychovala sama, muža stratila skoro život vdovy mala na pleciach už od mladosti. Všetko musela zvládnuť jedna. Dcéra vyrástla rozmaznaná a náročná.
Od detstva bola zvyknutá, že mama jej všetko zabezpečí. Peniaze vždy dávala do posledného centu jej, kupovala jej, po čom len túžila. Oblečená bola ako bábika. Aby mala na rozmary svojej dcéry a na domáci rozpočet, chodila suseda na zmeny aj cez noc do fabriky. Mala šťastie, že ešte dostali byt od družstva vtedy to bolo možné. Dnes už byty nedáva nikto, človek si musí nasporiť, popri práci ušetriť cent ku centu.
Dcéra dospela, vyštudovala v Bratislave a vydala sa.
Rodičia jej muža majú veľký dom v Malackách, ale mladí tam nechceli bývať. Susedkin byt je fajn, ale so zaťom si nerozumejú. No a nakoniec, aj mladým vadí bývať s rodičmi každý chce svoje zvyky, poriadky, inú dennú rutinu. Načo sa má človek navzájom obmedzovať?
Teraz je možnosť zobrať si hypotéku. Len treba našetriť na vlastnú zálohu a potom už len splácať. To je lepšie, ako sa sťahovať po podnájmoch a platiť cudziemu.
Kedysi byty boli, dnes už nie. Bez driny si dnes nikto byt nekúpi, akokoľvek ťažké to je.
Dcéra a zať pracujú, zarábajú slušne. Kamaráti si už cez hypotéky kúpili bývanie.
Ale kdeže, nie sú schopní našetriť. Najprv tehotenstvo, potom ďalšie dieťa. Kopec peňazí mini na plienky a umelé mlieka. Dnešní mladí si nechcú lámať hlavu s praním plienok alebo varením.
Všetko je rýchle rozrobíš mlieko z krabice, kašu vieš spraviť za minútu. Plienku zložíš, vyhodíš, nová, všetko jednoduché. Pohodlie nadovšetko.
Načo sa tak ponáhľali s deťmi?
Mohli sa najskôr zabezpečiť, kúpiť byt, až potom deti… Ale nie, museli mať za sebou hneď dve.
Dcéra by ešte ďalšie dieťa, vraj aby deti neboli jedináčikovia ako ona a jej muž. Vraj je to správne, deti sa podporia, rodičom pomôžu, menej budú rozmaznané.
Je pravda, deti sú radosť, ale nie každý zvládne ich aj správne viesť. Nie, nie je to ani ich voľba ale nerozumiem, prečo? Ak nemáš vlastný byt, tak šetri. My sme nosili jednu zimnú bundu niekoľko rokov, šetrili halier k halieru na vlastné bývanie. Ale dnešní mladí sú iní, všetko chcú hneď. Šetriť sa im nechce.
Jedlo kupujú v meste, na deťoch nešetria, kopa sladkostí, podľa mňa to je len míňanie peňazí. Byt plný hračiek, každý týždeň nejaká novinka, nové kolekcie a série a rodičia kupujú stále nové.
Dcéra susedy je rozmaznaná, miluje drahú kozmetiku, oblečenie má len značkové. Veci si kupuje, nestihne ich ani nosiť, už sú z módy, zas potrebuje novú blúzku či sveter. Staré vyhadzuje alebo rozdá. Koľko peňazí takto prejde medzi prstami?
Každé leto dovolenka v Chorvátsku. Deti vraj potrebujú more, aj oni oddych od roboty.
Dovolenka je fajn, ale prečo nie aspoň na Slovensku na chalupe, a radšej ušetriť viac do rezervy? To, čo minú na dovolenku pri mori, mohli mať pred rokmi garsónku v Petržalke malý byt, ale ich. Takto len cestujú, míňajú peniaze a nemajú vlastné bývanie.
A tak teraz suseda plače.
Dcéra ju bola pozrieť. Znovu sa pohádali kvôli bytu. Dievča povedalo, že zbytočne bude kupovať byt, stačí im prenájom. Vraj žijú, užívajú si, majú čo jesť, samy seba obliekajú. A nakoniec byt dostanú. Veď obaja sú jedináčikovia svojich rodičov.
Suseda si to zobrala k srdcu. Povedala jej dcére, že má pocit, ako by čakali už len na jej smrť. Dcéra sa samozrejme ospravedlnila, snažila sa vysvetliť, že raz ten byt bude ich tak či tak.
Musím povedať, že z časti má dcéra pravdu, nie je na tom nič zlé ale predsa je to človeku ťažko. Teraz je suseda vždy v strehu, keď jej dcéra zavolá. Bojí sa, že len čaká, kým sa zbalí a pôjde do domova dôchodcov alebo zomrie…
Dnes som si uvedomil, že nech je doba akákoľvek, snaha niečo vybudovať a láska, ktorú dáme deťom, často nestačí na to, aby nám ony vrátili rovnakú úctu či vďačnosť. Ale naša generácia nevie byť sebecká a aj svoje posledné roky žijeme viac pre iných než pre seba. Je však čas naučiť sa myslieť i trochu na seba, aby človek neostal v starobe sám so svojím smútkom.
