Dobre úmysly
– Tánička! Konečne, už som bola úplne vedľa! Margita Petrová otvorila dvere a objala svoju sestru. Už fakt neviem, čo mám robiť, bolí ma z toho všetko!
– Najprv sa upokoj! dorazila do chodby mohutná a vždy pokojná Táňa Petrová. Je doma?
– Nie! Ráno vzala deti a odišla! Margita len mávla rukou v beznádeji. Nechce nič počuť, má vraj lásku!
– A čo ti poviem, Margi? Ušla ti spod kontroly, nuž, plač ti už nepomôže. Poď, sadneme si a porozprávaš mi všetko, a potom budeme hľadať riešenie.
Tánia majestátne prešla do kuchyne a keď si sadla za stôl, prísne sledovala, ako jej sestra pripravuje čaj.
– Čajník najprv prelej vriacou vodou! Koľko ťa to už učím a stále nič.
Margita veľmi nemehlo otočila čajník, rýchlo sa popálila a chytro si priložila popálené prsty k uchu.
– Ježiši, veď ty si bola vždy šmatlavá! Pusti to, sadni si, ja spravím čaj, lebo sa ešte z nervov zmrzačíš.
Tánia sestru usadila a pustila sa do čaju sama.
– No, rozprávaj! Nič nevynechaj. Kto to je, čo zač? A o čom Lenkina hlava sníva?
Margita objala šálku rukami. Čo vlastne povedať? Ona sama nerozumela, prečo je taká nepokojná, aj keď muž, ktorého priviedla domov jej mladšia dcéra, pôsobil slušne. Nepil, zdvorilý, mal aj svoju prácu. Síce dielňa, no aspoň niečo. Dokonca bol aj zručný pokazený kohútik opravil rýchlejšie, ako to zvládol inštalatér. No Margita bola už zvyknutá považovať mladšiu dcéru za skrytý problém, vždy podľa sestry. Tak jej nestačilo len pozitívne prvé dojmy, aby uverila, že Lenka vie, čo robí. Príbeh ich zoznámenia jej tiež nesedel. Čo muž, čo zarába opravou áut, zadarmo opraví auto cudzej žene? Aj keď vonku bola treskúca zima a Lenka vtedy ostala s deťmi stáť uprostred Hlavnej. Koľko je takých prípadov? To ešte neznamená, že každý bude pracovať zadarmo? A potom až prišiel v sobotu, aby zistil, či deti neprechladli a auto funguje. Už pol roka tam chodil! A Lenka úplne prepadla. Nemyslí na deti, ani na matku. Vydávať sa chce! Jeden raz jej nestačil!
To všetko Margita vychŕlila na sestru a čakala na ortieľ, lebo Táni dôverovala viac ako sebe. Odkedy si pamätala, bola k Táni vždy v závese, lebo ich vychovávala najmä ona. Otec zomrel mladý a mama, robila, čo mohla, často všetko stálo na Táni.
– Tánička, veď ty už si veľká, musíš pomáhať!
Medzi sestrami bol veľký vekový rozdiel osem rokov. Keď mama zistila, že čaká ďalšie dieťa, naprvé sa smiala a potom sa strašne bála. V čase, keď jednu rást záťaž. Ale manžel s Táňou ju presviedčali: Zvládneme!
A zvládli. Margita sa narodila slabá, dlho bola chorľavá a celú tú dobu bola pri nej staršia sestra. Mama jej zapletala vrkôčiky do práce a hovorila: Ty si ako anjel strážny. Neviem, čo by som si bez teba počala!
Táňa chodila so sestrou do škôlky aj do školy. Margita šla do prvej triedy už pripravená, lebo Táňa ju to všetko doma naučila. A hneď, ako sa ukázalo, že bude zasa dlho chorá, jediné, čo pomohlo, bola disciplína staršej sestry: vitamíny, lieky, spánok po obede a dozor, aby vypila čo treba aj keď mlieko neznášala.
– Fuj, to je kožka! plakala Margita. Nechcem!
– Nebuď rozmaznaná! Je to pre tvoje dobro!
Až čas dal za pravdu lekárom. Margita do druhej triedy už chodila normálne a učenie jej išlo ľahko. Keď skončila základnú, mama sa Márie sa pýtala Táni:
– Čo budeme robiť?
– Musí študovať ďalej, škoda takej hlavy, mama.
– Sama to neutiahnem.
– Ale veď nie si na to sama!
Stipendium bolo symbolické, ale Margita nikdy nepotrebovala veľa. Táňa jej raz za mesiac doviezla plné tašky, vždy jej skontrolovala izbu na internáte:
– Prečo tu máš toľko prachu? Nesprávaš sa tu ako prasiatko?
Margita vždy pred jej príchodom upratovala, no aj tak niečo našla.
Mama ochorela, keď bola Margita na druhom ročníku. Aktivovane, celý týždeň s ňou bola a lúčila sa s mamou, ktorá v tichosti odišla nadránom, držiac Margitu za ruku. A vtedy prišiel plač, ktorý dlho nemohol prísť.
Po pohrebe rozhodli sestry rozmeniť rodičovský byt Margita získala jednoizbový byt neďaleko Táni.
– To je dobre, aspoň budeš na blízku, skontrolovala Táňa každú stenu a nezvolala žiadnu firmu, urobili všetko samy. Táňa bola už roky vedúca stavebnej firmy, dievčatá u nej pracovali do osladenia a jej služby odporúčali každému. Popri práci ešte študovala, sťažovala sa:
– Nič nestíham! Ale keď deti vyletia z hniezda, bude pokoj.
No spokojná nebola nikdy. Krízy prišli a firmu dirigovať čoraz ťažšie.
– Všetkým rozum a ruky nepripravíš Robia hala-bala a ja sa pred klientmi hanbím! zťažovala sa Táňa.
Margita jej vždy podávala správu o deťoch a živote. Odvtedy, čo sa vydala, cítila sa sestrou nesvoj, lebo Táni sa jej vyvolený nepáčil, ale časom Max dosiahol odpustenie.
– Vlastne nie je zlý, rodinu drží, deti miluje, všetku výplatu domov nosí, akurát príliš sa venuje dcéram, cez víkend iba s nimi lieta.
– Nie je to správne, nenechá ich vyrásť do poriadnych žien, mračila sa Táňa.
Margita len prikyvovala a v duchu si vravela, že Táňa vlastne závidí, lebo jej Aleš bol s deťmi minimum. A keď ich syn začal hneď po škole robiť hlúposti, Táňa ho poslala podľa rady známeho do vojska.
– Tam ho dajú do poriadku!
Synovi sa tam páčilo a povedal:
– Mama bola doma generál, sadlo mi vojenské.
Len čo konečne mala o syna pokoj, začala blbnúť dcéra.
– Mama, čakám dieťa!
– Ako? Veď si práve osemnásť mala!
– No čo? Dospelá som, nechcem prednášky.
– Prednášky už netreba. Svadbu treba!
– On si ma nechce vziať.
– No to teda nie! Moje vnúča nebude bez otca! Neboj, zariadim to.
Dcéra ani pochybnosti nemala. A naozaj svadba bola za mesiac, mladých ubytovala v bytíku po rozdelení.
– Žite, ale žiadny hluk!
Čo spravilo mladú rodinu, nevedno, prísnosť svokry alebo jej opora, ale všetko zapadlo. Deti už boli v poriadku. Margita si už mohla vydýchnuť, že jej sestra bude mať pokoj, no netrvalo dlho a problémy popadali zo strany neterí.
Jej dcéry boli zdravé a šikovné.
– Neviem sa dočkať radosti! hrdo hovorila Margita a ukazovala na Svetku a Lenku, čo behali po dvore s otcom. Ako moje nevyzerajú! Ja som bola chorľavá, ony silné ako kobyly.
– Hlavne, aby boli aj múdre, žartovala Táňa.
– Aj to sú! Lenka po mne, jasná a živá, Svetka viac utiahnutá po otcovi.
– Maj na ňu pozor, aby nevymýšľala.
Lenka so Svetkou boli o rok od seba a Margita, na radu sestry, ich dala do tej istej triedy.
– Bude to jednoduchšie.
A bolo najmä pre Svetku. Učenie ju netrápilo, Lenka ju ťahala hore.
– Najlepšie dievčence na svete, hovoril Max.
Len krátko si ich však mohol užívať. Keď boli v šiestej triede, Max mal nehodu. Viac ako týždeň mama a dievčatá spali na pohotovosti, no Max neprežil.
– Si biedulky moje, zahŕňala ich Tánia. Ale zvládneme to. Veď mama i teta sú tu!
Dievčatám sa zdalo, že Margita stratila všetok život, unavená, nervózna, neustále plakala zo sna. Pozbierali sa preto a spávali v jednej posteli s ňou, objímajúc ju, akoby ju chceli vrátiť k životu.
Vtedy prišla záchrana ako vždy od Tánie.
– Čo to s tebou je? Deti prišli o otca, ty chceš, aby ešte aj o matku? Pozri, v akom veku sú! Mysli trošku!
Ani nie hneď, ale Margita nakoniec sestru poslúchla. Život ju zas vrátil naspäť. A dcéry zas uvideli, že máma sa usmieva.
V desiatom ročníku čo by sa dohodli sa obe zamilovali. Lenka, počúvla Tánin krik, rozplakala sa mamke a rozhodla sa počkať.
– To ešte časom príde, len neriskovať!
Ale Lenka si nedala povedať.
– Milujem ho!
– Ale čo z tej tvojej lásky bude? Sama uznaj! Na muža ešte nemajú rozum. Tánia rapotala, mali ste niečo už?
– To je len moja vec, drzo ju odbila Lenka, už toho mala dosť. Riadila matku, tetu si nabubnene púšťala k telu len málo.
To bolo Lenkine gesto, ale doma si to premlela a keď sa so svojím chlapcom, Mišom, porozprávali, rozhodla vec jasne:
– Ak to myslíš vážne, tak si ma vezmi za ženu!
– Hej, len musím povedať našim.
– Mišo… dospej už! Nie našim, rodičom!
Nakoniec sa za rok vzali. Margita preplakala celú svadbu, Táňa soptila, cítila, že je priskoro.
Jej tušenie, že je Lenka tehotná, bola tentokrát vedľa. Prvý syn sa narodil až po dvoch rokoch. Lenka chodila na univerzitu, riešila štúdium s pomocou mamy a sestry a nebrala si prestávku. Náročné, ale zvládla to. Mišo tiež nestál bokom, študoval a pracoval. Obaja sa snažili byť sebestační, no rodičia ich vždy podporili, keď bolo treba.
Otcom Mišo otvoril svoju firmu. Súdržne sa rodinné príjmy zdvojnásobili, neskôr strojnásobili. Margita žiarila šťastím, že mladšia dcéra sa má dobre, tieň mala len zo správania sestry:
– Príliš hladko to ide, Lenka raz narobí škody a budeš to všetko zachraňovať.
Margita pri správach o dcérach pred sestrou mlčala, lebo kritiky mala už viac ako ocenenia. Ospravedlňovala to tým, že Tánine deti majú vlastné ťažkosti.
Len raz prišla pohroma z nečakanej strany. Mišo, čo bol v poslednom čase často preč, mal pomer. Lenka sa to dozvedela najhorším spôsobom vonku pri ihrisku od tehotnej ženy.
– Ty si Lenka? Ja som Petra Mišova partnerka.
Úplne ju to zaskočilo, len ironicky prikývla a opýtala sa:
– A čo ja s tým?
– Som tehotná s jeho synom, dieťa potrebuje otca, rozvedieš sa?
– Zatiaľ nie. Veď jeho deti potrebujú otca tiež.
Petra sa len rozčúlila, vstala a odišla.
Lenka gazdovala, tvárila sa pevnă, deti ukľudnila a išla. Mišo nič nezapieral:
– Stále máš málo času, deti, robota, ja som tiež muž, skúšal ospravedlnenie.
Rozvod bol bolestivý, Mišo sa hádal o každý euro, v dedičskom konaní akoby išlo o lotériu. Bývalý svokor, keď ju žiadal, aby podala výpoveď, hovoril:
– Veď chápeš…
Usmiala sa, bola zmierená.
– Keď chcete vidieť vnúčatá, zavolajte.
Nestálo za to sa s nimi hádať, keď chlapcom aspoň občas nechali starých rodičov.
Margita povzdychla, starala sa o deti, kým dcéra hľadala prácu. Tánia jej neustále vyhadzovala na oči výchovu vnúčat, že Lenka večer nie je doma.
– Pracuje do deviatej? Kdeže!
– Občas je to tak, ale robí si kariéru.
– Kariéru si môže robiť, ale doma treba byť. Nového muža si privedie a chlapcov nechá na tebe!
– Nevrav také veci, Táňa!
Ale všetky strachy sa zhmotnili, keď do dverí vošiel Leoš.
– Čo teraz?
– Musíš jej dohovoriť! Dve deti, jemu možno ide len o peniaze! Skontroluj ho!
– Ako?
– Treba sa s Lenkou rozprávať.
– Už som skúšala. Stále len, že je dobrý a hotovo.
– Tak dobre, zavolaj jej! podala jej Táňa telefón.
– Nechce prísť…
– Daj, ja jej zavolám, vzala mobil a keď ju Lenka zodvihla, krátko zahlásila: Mama je na tom zle, príd hneď.
Lenka bola vyplašená.
– Leoš, musím bežať k mame!
– Ja ich postrážim, choď.
Lenka preletela nocou cez Prešov, netušila, že nevolala Svetke, lebo tá bola opäť v rizikovom tehotenstve. Margita jej otvorila dvere, zamierila pohľad bokom.
– Mama!
– Som v poriadku.
– Tak načo potom…?
– Poď dnu! prišla z kuchyne Táňa a Lenka očervenela.
– Ak sa nespamätáš, vezmeme ti deti. Mama si užila dosť, musíš zvážiť, ako žiješ!
Lenka len vstala, narovnala si šaty, a povedala:
– Nemáte svoje starosti? Alebo myslíte, že už nie som dospelá? Z mojich detí nebude nikto robiť rukojemníkov.
– Tak zodpovedaj za seba!
– Presne to robím. Od dnes žiadne správy odo mňa nečakajte, ani kontrolu. Nezaujímam vás. Radšej sa starajte o svoje deti!
– Ako sa opovažuješ…! Táňa vstala.
– Dala som si právo sama na seba. Už stačilo. Bola som vždy tá, čo musí niesť vinu, večný obetný baránok.
– Baránok!? neveriaco Margita.
– Áno, obetná koza, hádže sa na mňa všetko.
– Čo to už trepeš… neveriaco krúti Táňa hlavou.
– Vy sa zamyslite, čo vlastne robíte, keď chcete všetko kontrolovať. Už nie som dievča, ktoré sa potrebuje spovedať.
– Tak možno by ťa bolo treba preverit… zamrmlala Táňa.
– Stačí už, Táňa! Margita zošedivela, chytila sa za srdce a zosunula na zem.
Lenka sa k nej rozbehla, vyťahovala mobil.
– Lenka! Volej sanitku! povedala Táňa, zblednutá, v tom momente jej Margita pripomenula tú malú sestričku…
Lenka volala záchranku, Margitu odviezli.
Na druhý deň prišli do nemocnice všetci. Táňa nervózne čakala, kedy bude môcť povedať prepáč.
– Prijímam, prikývla Lenka jemne, hlavne nech je mama v poriadku.
Margita sa zotavila a s Táňou sa uzmierili ešte v nemocnici, odvtedy už nestrpela nič proti dcéram. Táňa nebola hneď ticho, ale pochopila. Na svadbe Leny a Leoša bola prvá, čo zakričala: Horko!, objala netere a do ucha jej šuškla: Odpusť!
Život si všetko usporiadal sám. A bola to práve Lenka, čo sa starala o starú tetu, keď jej operovali klby, Leoš vozil Táňu po lekároch. Rýchlo si rozumeli, keď už bola hydrologicky slabá, Táňa stisla Lenkine ruky: Muža máš parádneho, Lenka! Maj si ho a drž!
– Nedám, sľubujem. usmiala sa Lenka.
A práve ona Táňu držala v poslednom okamihu. A Táňine posledné slová boli: Ďakujem ti…
