Krištáľové mačiatko

Krištáľové mačiatko

– Tri sestričky pod oknom…
– Mama, to je presne ako vy, však?
Viera si povzdychla.
– Takmer. Dnes večer chceš ísť spať? Ešte musím pracovať. A zajtra budeš na oslave zaspávať postojačky.
– Jaj! Dobre, už spím! Paulínka sa zamotala do paplóna, ale okamžite vykukol jej nosík. Budú balóny? A príde Miroslava? A…
Viera ju schytila, zahrabala ju do periny a vybozkávala bez ohľadu na jej protesty.
– A hybaj spať! Všetko sa dozvieš zajtra!
Vstala, podala Paulínke jej milovaného macíka a vyšla z izby, pričom zapla malú lampu. Paulínka sa ešte stále bála tmy, a Viera vždy dohliadala, aby po dome svietilo aspoň svetielko.
Zišla dolu, privrela kuchynské dvere a zapla notebook. Práce bolo dosť, ale chvíľu len ticho sedela, aby si upratala myšlienky. Zajtra je náročný deň. Nielen preto, že Paulína má narodeniny a všetko treba zorganizovať. Z toho mala Viera, samozrejme, radosť. Milovala sviatky, a keď išlo o dcéru… Lenže zajtra príde rodina a to už pre ňu nebýva najveselšie. Rozhodne pokrútila hlavou a zaliala si čaj. Dosť! Problémy treba riešiť postupne. Teraz je hlavný ročný výkaz, ktorý nikoho nepočká. Viera si položila šálku k počítaču a vytiahla z kabelky zložku s dokladmi. Dobre, že poslúchla babku a stala sa účtovníčkou. Keby sa bola dala na oceánológiu, všetko by bolo úplne inak. Bolo by viac romantiky, ale s istotou do nového dňa by to bolo horšie kto vie. Na sekundu privrela oči a predstavila si more, usmiala sa. Už len chvíľu a s Paulínou odletia na dovolenku. Ak sa, samozrejme, nič neprihodí. Vydýchla, otvorila oči a pustila sa do práce.

Vierka sa narodila Lýdii a Vladimírovi Kováčovcom. Vytúžené dieťa, na ktoré sa tešila celá rodina. Staré mamy jasali, rodičia sa nevedeli pozerať dosýta na svoju ružovolícu princeznú.
– A nech majú hneď druhé! Nech má niekoho pri sebe! trvali na svojom babky a Lýdia povedala áno.
S prostrednou sestrou, Naďou, bol medzi Vierou rozdiel len rok. Najlepšie kamarátky v detstve, aj sa ľúbili, aj so všetkým súperili. Najprv im to v ničom neprekážalo. Žene si navzájom pomáhali dosahovať to, čo druhá zvládla. A úprimne si priali, keď sa niečo podarilo. Lýdia dohliadala, aby sa dievčatá nehádali, stále im opakovala, že jedna pre druhú najbližší človek na svete. Vybavila, aby chodili do jednej triedy. Sedeli spolu v lavici na Prvý školský deň, nervóznejšia bola samozrejme Viera, stále trochu príliš zodpovedná. Naďa by vedela nechať domácu úlohu z literatúry a ísť ku oknu prepočítavať vtáky. Ale Vierka, ak si sadla k úlohám, vstala, až keď bolo všetko splnené.
– Vierka, kde máš zošit? Ty si už matematiku spravila? Daj, ja to prepíšem a poďme von!
– Sprav si sama! Viera brala zošit. Inak nás pani učiteľka opäť usadí oddelene, a vieš, čo zas domotáš? Mám ti to vysvetliť?
Naďa sa na chvíľu urazila, ale dlho jej nálada nikdy nevydržala. O polhodinu už žiadala Vieru, aby išli na klzisko alebo k rybníku kŕmiť kačky.

Do šiestej triedy už mali tri narodila sa najmladšia, Ljubica. Lýdia ďalšie dieťa neplánovala, stačili jej dve. Správa o ďalšom bábätku ju vôbec nepotešila.
– Zasa odznova! Vladko, už nie som mladica, bude to náročné.
– Lýdka, máš dve pomocníčky, zvládneme to. A možno to bude chlapec, vieš, aké by to bolo prekvapenie!
Ale prekvapenie neprišlo. Narodila sa Ľuba. Hlučná, náročná, taká rozdielna od sestier, až bola Lýdia zaskočená. Ale o chvíľu už Viera s Naďou pochopili hlavička rodiny sa stala Ľubica.
Lýdia veľmi rýchlo pocítila rozdiel medzi skorým materstvom a tým neskorým s Ľubou. So staršími dievčatami to bolo ťažké a priala si chvíľku kľudu, pri Ľubici s radosťou hneď zanedbala všetko ostatné a takto odsunula na druhú koľaj staršie deti. Už ich len posielala s úlohami, nestarala sa o to, čo žijú. A prehliadla chvíľu, keď medzi sestrami prešla ona povestná čierna mačka.

Tou mačkou bol Štefan. Žil v susednom vchode, a dievčatá ho neriešili, pokým Vierke nebolo šestnásť. Ponáhľala sa z tréningu, keď ju Štefan zachytil na dvore.
– Vierka, poď, musím ti niečo povedať! koktal pod pohľadom sivých očí.
Viera ho chvíľu pozorovala, usmiala sa a povedala:
– Nemám čas, mama čaká. O šiestej pri bráne.
Štefan sa rozžiaril a prikývol.
– Páčiš sa mi!
– To už som si všimla, jej smiech zaznel ako zvonček pod lipami; utekala preč.
Komu sa mala zdôveriť o tom, čo cíti? Prvý výdych, ktorý nachytáš od chlapca, čo bol cudzí a zrazu “tvoj”. Prvé rande, prvý bozk… Samozrejme, že Viera sa zdôverila Naďe. Hoci nie hneď Naďa to vycítila a nedala pokoj, kým jej nevysvetlila, čo prežíva.
Neskôr si Naďa sama nerozumela, prečo zrazu ona potrebuje Štefana? Ani sa jej nikdy nepáčil, ale teraz bolo dôležité upútať jeho.
Viera to spočiatku nechápala, ale neskôr už bolo neskoro. Videla Naďu a Štefana ako sa bozkávajú na dvore a mlčky prešla. Doma sa zamkla v izbe a nereagovala ani na Ľubine triesky na dvere.
– Viera, čo to vystrajaš?! Pusť ju dnu! rozhorčene búchala Lýdia.
Vierka bola vždy poslušná. Odomkla, ale keď sa na ňu Lýdia zahľadela, až ju bodlo pri srdci. Opatrne potlačila Ľubu do chodby a sama zavrela.
– Vierka, čo sa stalo? Dcérka…
– Bolí, mama. – objala sa rukami. Prečo? Prečo to Naďa spravila?
Keď sa dozvedela pravdu, Lýdia objala Vieru.
– Zlato… Ako ti môžem pomôcť?
Viera suchými očami hľadela von ako to vysvetliť, čo páli vo vnútri? Ako to dať do slov?
– Pomôž mi zbaliť veci, mama. Chcem byť chvíľu u babky tu nemôžem ostať.
Z dverí vybehla naštvaná, zmrznutá Naďa:
– Hej, kam sa chystáš s kufrom?
Viera ju obišla a odišla navždy. Lýdia so slzami tresla Naďu po tvári.
– Ako si mohla?!
Naďa si držala líce a pozerala za matkou, ktorá schytila Ľubu a odišla do svojej izby, až zamrmlali lustre.

U Kováčovcov nikto nevedel byť dlho urazený. Po týždni zase Lýdia začala s Naďou hovoriť. Vierke trvalo vyše dvoch rokov, kým sestru pustila späť k sebe. Asi by ju poznať už nechcela, ak by Lýdia vážne neochorela sestry sa spojili, aby sa postarali o mamu.
– Prepáč mi… – šepkala Naďa bez pohľadu do jej očí.
Sedeli spolu v parku nemocnice, čakali na správu z operácie.
– Kto staré veci vytýka… otočila sa Viera k nej.
Naďa pochopila: byť odpustené možno, ale nikdy to nebude zabudnuté.
Odhodlane chytila sestrinu zápästie, prekvapená, že jej prsty po toľkom čase poslúchli. Viera neuhla, ani neodtiahla ruku, len sedeli ticho, kým nevyšiel otec so správou: všetko dobre dopadlo, treba len čakať.

Odvtedy si sestry rozdelili čas, Viera chodila pomáhať Lýdii a dohliadať na Ľubu. Prvý raz vtedy videla, ako vzdorovitá sestra rastie. Ľuba nepoznala rešpekt, vždy všetko po svojom sestry, rodičia, nikto ňou nevedel pohnúť.
Lýdia sa uzdravila a osud sestry rozdelil. Viera odišla do iného mesta starať sa o otcinu mamu, a zostala tam. Oľga zomrela rok na to a nechala Vierke veľký priestranný byt.
– Ži tu, dieťa! Stavaj život podľa seba! Ale pamätaj, rozhoduj sa vždy sama. Aj najbližší vedia byť cudzí, keď ide o záujem.
Viera sa len smutne pousmiala. Vedela to lepšie než ktokoľvek.
O pár rokov sa vydala, nikoho nevolala na svadbu. S Andrejom si len podpísali papiere, oslávili to spolu. Andrej nemal rodinu a Viera nechcela volať tých svojich.

Žili spolu dobre, pokojne. Akurát jedno ich trápilo chýbalo im dieťa. Obaja po ňom túžili, ale nedarilo sa. Lekári krčili plecami, obaja boli zdraví.
– Tak budeme čakať, kým príde! bola rozhodnutá Viera.

Prešli roky. Premýšľali už aj nad adopciou. Medzičasom si písala s rodinou len sporadicky, občas s Andrejom išli k Lýdii a Vladimírovi, ale Andrej svokrovcom nesadol, a Viera rázne ukončila diskusie o súkromí.
– Vybrala som si jeho. S tým sa zmierte, mami.
– Veronka, len keď pomyslím, že s tvojou školou, krásou a rozumom… čo by si mohla dosiahnuť…
Viera by nedokázala vysvetliť, že pre ňu je Andrej tým najlepším mužom na svete. Všetko šlo hladko ona účtovníčka vo veľkej firme, on vodič, no nikdy neriešili, kto je doma pánom. Jednoducho im spolu bolo dobre. Andrej bol pri nej vo všetkom keď ochorela, staral sa o ňu ako o malé dieťa, nehanbil sa popri práci ani navariť alebo umyť riad.
– Máš šťastie na chlapa! povzdychla si Naďa, naháňajúc v predsieni syna, dcéru na rukách. Keby mi niekto tak pomáhal! Všetko sama…
Viera brala jej sťažnosti zľahka, vedela, že je to napol vtip. Naďa bola spokojná. Ale Ľuba…

Ľubka vyrástla na krásku. Staršie sestry boli tiež pekné, no vedľa najmladšej bledli.
– Naša Ľubka je kráľovná! Lýdia pyšne sledovala dcéru, ktorá rozvalená v kresle sledovala, ako staršie pripravujú stôl. Rodičia mali výročie, rodina sa zišla. Ľuba tento typ posedení neznášala. Po povinných desiatich minútach, keď prijala všetky komplimenty, odchádzala, nech sa rodičia nahnevali akokoľvek.
Po škole Ľuba zahlásila, že už sa učiť nebude.
– Budem modelka! oznámila rodičom a vrhla sa na to.
Lenže nečakala, že to bude makačka ako v každej profesii. Taký režim jej rýchlo prešiel cez rozum. Keď ju oslovil podnikateľ, hneď sa presťahovala do jeho bytu, neriešila že má rodinu. Keď sa jej matka pokúsila zasiahnuť, Ľuba to uťala:
– Nepletajte sa mi do života, ak chcete, nech s vami aspoň občas prehovorím. Budem žiť po svojom!
Chcela veľa, ale dostala nič. Chcela si muža pripútať, tak otehotnela, ale nečakala, že rozprávka tu skončí. Skončila. Hádala sa, bola v afekte, dokonca vyhľadala jeho manželku. Tá však Ľubu len odmerane premerala:
– Dievčatko, vás takých už mal a bude mať ďalšie tucty. Ja som manželka.
– Ty si si tým taká istá?
– Samozrejme. Vaša naivita ma prekvapuje. Myslíte si, že ste prvá s podobnými rečami? No, len si rodte, zo zákona deti má odo mňa.
Tým rozhovor skončil. Ľuba zúrila vo svojom byte, čakala muža, no jeho slová boli pre ňu rana.
– Staraj sa o seba sama. Najmem byt, budem platiť, ale už sa neuvidíme. Dieťa je len tvoja zodpovednosť. U mňa doma ho neukáž, inak zabudni na pomoc. Koniec!

Ľuba neverila, že sa to môže stať jej ona, ktorá vždy mala všetko. A teraz…
Zabratá do drámy, zameškala všetké termíny a Paulína prišla na svet. Od prvého dňa po pôrode sa o ňu starala Lýdia. Ľuba sa buď pravidelne starala až do vyčerpania, nikoho k dcére nepustila, alebo bola preč na dni a rodičia netušili, čo robiť. Doby “výletov” sa predlžovali, Lýdia už nevedela, čo vyriešiť. Nevedela to nikdy. Smútok ju pohltil, keď prišla správa, že jej dievčatko Ľuba už nie je. Ďalšia nočná párty skončila pretekmi autom po nočnej Bratislave. Ľuba bola v aute, vodič nezvládol zákrutu.

Lýdia sa zosypala, stratila vôľu do života, nestarala sa už ani o vnučku. Vladimír sa snažil starať o obidve, ale nezvládal to. Chcel o pomoc požiadať Naďu, tá ho odbila:
– Sama mám dosť, tati, ešte aj tvoju vnučku?
Vladimír pokrútil hlavou a zavolal Vieru.
Viera nezaváhala ani minútu. Zobrala si dovolenku v práci, o mesiac bola celá právna záležitosť vybavená a zobrala ročnú neter k sebe. O tom, že Paulína nie je jej vlastná dcéra, vedeli len Vieriini rodičia, Naďa a jej muž.

Kým Viera vybavovala papiere, Andrej predal byt, zrýchlil práce na dome.
– Andrejko, ty si šikovný! Všetko si spravil ako som chcela! kráčala po novom domčeku a tešila sa na úplne nový život.
Malá Paulínka priniesla do ich domova radosť a šťastie, ktoré im chýbali. Život s ňou mal švih, smiech, zmysel. Deväť rokov ubehlo ako voda.
Cez to všetko, Viera s rodinou udržiavala len vlažné kontakty. Občas sa stretli na sviatky a Viera sa cítila ako pod lupou. Nevyrovnala sa s Ľubinou stratou ani po rokoch.
– Dala som ti ju do rúk! Ešte uvidím, či si s tým poradíš! Odsťahovala si ju… myslieť treba na mamu a bývať tu nablízku!
Viera sa snažila nereagovať na Lýdiine výčitky, úprimne jej však Ľubinu stratila a chápala bolesť. Vedela, že keby sa niečo stalo jej alebo Naďe, matka by to prežila inak. Ale Ľuba bola iná.

Lýdia sa dívala na Paulínu, čo bola ako jej mama a zvykla mäknúť.
– Aké krásne dievča rastie… stierala slzu a vážne hľadela na Vieru. Nech ju nezväzuješ! Nech je šťastná!
Viera sa len ticho dotkla rúk Andreja, aby nevyslovil nahlas ostré slová, čo uz pulzovali v jeho hrdle.
– Nie… – chytila ho pohľadom, a búrka stíchla v zárodku.
– Ale Veronka… nebolo by lepšie jasné pravidlá?
– Neviem, Andrejko. Je mi mamy ľúto. Tá zlosť je len z bolesti.
– A prečo by si mala ty byť tá, čo to znáša?
– Možno preto, že som tu? Ináč to nevie znášať nikto.
– Čo ak niečo povie Paulíne?
– Myslím, že jej neublíži. Ona vie, aké to bolo s Ľubou.

V tom mala Viera pravdu. Svoju bolesť vylievala len na Vieru, vnučke nikdy neublížila. Videla, ako je Paulína šťastná, a aj keď ju štvalo, že ju pokladá za mamu, vedela: pravda by dieťa zničila.

Viera vypla notebook a ponaťahovala sa. Už je po polnoci! Dopila zvyšný studený čaj a pristúpila k oknu. Škoda, že Andrej nie je doma. Služobka prišla nevhod, ale zajtra už sa vráti. Možno na veľkú oslavu nestihne, ale aspoň večer bude doma. Čo asi Paulíne prinesie? S prekvapujúcim úsmevom povedal:
– Uvidíte! Bude sa vám páčiť!

Viera sa usmiala, opäť pomyslela, aké mala šťastie na muža a šla spať.

– Maminka, všetko najlepšie k narodeninám! Paulína skočila na posteľ a vybozkávala spiacu Vieru. Aj tebe! Gratulujem ti!
– Ďakujem! Viera ju objala a pozrela jej do očí. Všetko najlepšie! Veľa radosti, môj poklad!
Paulína sa pritúlila, nos do matkinho krku, spokojne si vydýchla.
– Už som veľká?
– Ale iste! Desať rokov! Ale pre mňa si ešte trochu malá.
– Dobre, nech aj som malá! Malé majú všetci radi!
– A to ťa tu ktosi rád nemá?
Viera ju začala štekliť, Paulína sa smiala a pučila.
– Dosť už, ideme na darčeky! Viera otvorila šuflík nočného stolíka. Niečo tu pre teba mám!
Vytiahla malú krabičku a podala dcére.
– Pozor, opatrne!
Paulína otvorila veko.
– Mami… obrátila k Vierke žiariace oči. To je on!
– Ten.
Paulína jemne vyňala malú sošku krištáľového mačiatka. Vedela, že ju kedysi dostala Viera od Vladimíra.
– Ako ti vtedy povedal dedko?
– Pre najstaršiu dcérenku…
– Ďakujem! Tak som túžila, nech je môj! pohladila drobné ušká mačiatka. Ale ja som jediná dcéra…
Viera sa usmiala, a Paulína hľadala v jej tvári odpoveď.
– Naozaj? šepla. Viera prikývla a Paulína vyskočila, zovrela sošku v päsť a zakričala naplno: Hurá! Budem staršia sestra! Maminka, ale kto?
– Ešte neviem, zlatko.
Viera sledovala Paulínu, ako skáče od radosti, a v očiach ju štípali slzy šťastia. Koľko rokov na to čakali!
Paulína sa uprostred izby obrátila.
– To je ten najlepší darček!
Viera vstala a podala jej veľkú škatuľu.
– Toto je tiež pre teba.
Krásne šaty nezostali bez odozvy. Krútila sa pred zrkadlom.
– Maminka, o koľkej prídu všetci?
Viera kukla na hodinky a zhíkla.
– Zaspali sme! Musíme zabrať.
Stihli všetko. Paulína už napoludnie vítala hostí v nových šatoch, šťastná, smiech zneli z detskej.
– Ako sa vám darí? Lýdia si unavene sadla a prísne pozrela na Vieru.
– Dobre, mama. Paulína skončila rok na samé jednotky, v hudobnej škole tiež. Radosť, nie dieťa.
– Nuž, nech si tú radosť vieš vážiť.
Viera si povzdychla. Rozhovory s mamou boli stále ťažšie. Našťastie, priplávala Naďa a zmenili tému. Naďa rozprávala o deťoch, mužovi, a Viera len zo zvyku vnímala na pol ucha jej sťažnosti, všimla však, že aj jej dcéra Miroslava skončila na vyznamenanie, Viktor je majster okresu v boxe.

Paulínin krik z detskej všetkých zaskočil, Viera sa rozbehla. Otvorila dvere, Paulína stála uprostred izby a plakala. Na šatách fľaky. Viera zhíkla a schytila jej ruky.
– Naďa! Lekárnička je na chladničke! Rýchlo! Tam je obväz!
Všetci zbehali po dome, len Miroslava sedela ticho v kúte.
– Paulínka, čo sa stalo? Viera sa ustráchane spytuje dcéry.
– To všetko je lož! Ona klame! Klamala!
– Kto klame? Viera nič nechápe, snaží sa pochopiť situáciu.
Zranenia boli povrchové. Po ošetrení a preoblečení Viera vzala Paulínu na ruky a sadli si do spálne.
– Povieš mi, čo sa stalo?
Paulína najprv mlčala, tvár mala v matkinom náručí, potom zdvihla tie isté sivé oči ako Viera…