Ľudia boli v nemom úžase: pes v opustenom dome kŕmil vôbec nie šteniatka
Z denníka Magdalény Petrovicovej.
Dnes som sa opäť vracala z obchodu, tašky boli ťažké a kolená boleli viac než zvyčajne. Sára, moja vnučka, opäť sľúbila, že zavolá, no telefón je ticho už tretí deň. Aj táto zima je čudná raz vetrisko, inokedy blato po prstoch, ani poriadna snehová prikrývka. Tak som rozmýšľala, kde som to už položila tie žemle, keď som skoro zakopla a rozliala si polievku do tašky.
Otočila som sa okolo nôh mi prefrčal ryšavý psík. Taký chudý, že mu rebrá svietili spod rozstrapatenej srsti.
Kam sa ženieš, ty ušmudlanec jeden? vyšlo mi z úst.
Pes sa ani nezastavil, bežal, akoby ho niekto čakal. V papuli niesol čosi, čo pripomínalo chlieb alebo aspoň jeho kôru.
Určite niekde ukrýva šteniatka, zamrmlala som si pre seba. Veď už onedlho jar.
Posunula som si tašky na druhej ruke, no tá myšlienka mi prišla čudná. Niečo mi nesedelo na tom obraze.
Na druhý deň, to isté ryšavá šmuha, v zuboch kus chleba a ten istý smer k opustenému domu na konci dvora, kde kedysi žila stará pani Serafínová. Už pól roka je nebohá a dom pustne.
Magdaléna, pozri, zas tvoja kamoška! zakričala suseda Ľubica z balkóna. Každý deň ťahá niečo do tej búdy. Kde to asi berie?
Čo ťahá?
Pozri, v zuboch nesie kus žvanca. Po smetiskách lozí. Šteniatka jej dávajú zabrať, má ich inštinkt.
A si si istá, že sú to šteniatka?
Koho by inak kŕmila? Jar na spadnutie.
Prikývla som, aj keď červík v hlave vrtal ďalej. Skôr by som tipovala šteniatka, ale stále to nesedelo.
Ryšavá znova prebehla škárou v nakrivenom plote a stratila sa za domom. Zastala som.
Prosím ťa, Magdaléna, čo si neschopná? Pôjdem pozrieť, všetci o tom vravia.
Opatrne som sa pretiahla škárou v plote, ktorá zaplakala pod mojím bocianím krokom. V záhrade samá žihlava, črepy a zabudnuté hrnce.
Zo šera dvora sa ozvalo slabé zakňučanie.
Išla som za hlasom, obišla polorozpadnutý šopičku a onemela som.
Ryšavá sedela pri starej psej búde. Pred nou ležal veľký čierny pes so šedivou papuľou, priviazaný na krátkej hrdzavej reťazi.
Bol slepý.
Oči preťahnuté bielym závojom, telo kostnaté, srsť v chuchvalcoch. Polihoval na boku, ledva dýchal.
Ryšavá opatrne položila pred neho chlieb, štuchla doňho ňufákom a stíchla.
Starý čierny pes sa pohnul, narazil na chlieb a začal hltavo jesť. Ryšavá sedela pri ňom, bez vrtíka v chvoste, len pozorovala.
Keď sa chlieb minul, nežne mu olízla ňufák a ľahla si tesne vedľa neho.
Stála som, neschopná pohybu. Do očí mi vošlo niečo slané.
Preboha ona ho kŕmi. Každý deň. Sama je hladná a delí sa.
Netuším, koľko som tam stála. Prebrala som sa, až keď na mňa ryšavá pozrela rovno. Ten pohľad vravel: Tak čo stojíš? Choď alebo pomôž.
Hneď počkaj, šepla som.
Rozbehla som sa domov, hádam ako nikdy za posledných dvadsať rokov. Kolená protestovali, bok pichal, ale nezastavila som.
Doma som nahádzala do tašky všetko jedlé dusené kura, trochu kapusty, kus klobásy, misku s vodou a späť ku domu.
Scéna bola rovnaká ryšavá pri slepom.
Tu máš, dychčala som, kľaknúc. Daj si.
Položila som kura pred ryšavú, tá však na jedlo ani nemrkla. Hľadela len na čiernu fenku.
Čo si, hlúpa? Ty by si predsa mala tiež jesť, pozri, aká si štíhla!
Pochopila som. Posunula som mäso k hlave slepej. Narazila naň, začala hltavo hrýzť.
Ryšavá len prehltla, no nejedla. Čakala na zvyšok.
Až keď čierna dojedla, nežne si vzala zvyšný kus.
Takto…, zašepkala som.
Obe psíky dlhšie pili vodu. Ja som ich ticho pozorovala a utierala slzy.
Čo tu reveš? ozvalo sa za mnou. Ľubica stála v škáre plotu, oči na stonásobky.
Pozri, koho kŕmi, povedala som potichu. Nie šteniatka.
Ľubica bola chvíľu ticho, potom hlučne potiahla nos.
Kto to mohol takto nechať?
Serafínová. Priviazaná bola. Keď zomrela, všetci zabudli na psa.
Pol roka…
Pol roka tu sama. Len táto ryšavá ju našla. Kŕmi ju. Každý deň.
Ľubica sa sklonila a pohladila ryšavú.
Si múdra… naozaj si.
Do večera sa na dvore zišiel hádam celý vchod. Niekto priniesol jedlo, iní staré deky. Chlapi skúšali reťaz prestrihnúť, lenže bola hrubá ako kotva.
Bude treba flexu, zahlásil ujo Vlastimil. Prinesiem ráno.
A do rána aj doniesol. Ľudia sa prišli pozrieť.
Opatrne, Vlaste! prikazovala Ľubica. Hlavne nestrašiť!
Flexa zapišťala, lietali iskry. Čierny pes sebou trhol, pokúsil sa postaviť.
Reťaz povolila.
Hotovo, je voľná, vydýchol Vlasto s čelom oroseným.
Sadla som si opatrne vedľa psa a pohladila ho po hlave.
Čo, pôjdeš ku mne? zašepkala som. Nakŕmim, bude ti teplo. Zoberiem aj teba, ryšavka. Obe vás vezmem.
Čierna fenka slabým chvostíkom naznačila rozumela každé slovo.
Pokúsila som sa ju vziať, ale bola pre mňa moc ťažká.
Nechajte, dám to ja, povedal ujo Vlastimil a odniesol ju v náručí. Kde?
Do tretieho vchodu. Byt dvadsaťjeden.
Prešli sme dvorom, všetci ustupovali pozrime, Magdaléna si berie psa! Ryšavá cupitala za nami, ani na krok sa neoddelila.
Neboj sa, šepkala som jej. Idete obe.
Pred vchodom už sedeli kaviarne babky z lavičky.
Magdaléna, čo to zase vymýšľaš? nevrlo skonštatovala jedna. Psi ťaháš do bytu?
Áno, odsekla som.
Ale veď sú špinavé, budú smrdieť a blchy chodiť!
Umyjem.
A čo na to susedia?
Čo?! náhle mi vyskočil hlas do výšky, až babky nadskočili. Pol roka tu pes na reťazi, slepý, hladný! A vám to bolo jedno! Len táto ryšavka si všimla! My sme len prechádzali okolo!
Hlas sa mi zlomil. Všetky stíchli a pozerali do zeme.
Nevedela som, zamumlala jedna. Serafínová zomrela, nikoho pes nezaujímal.
Práve tak nikoho! Utierala som si slzy. Nikomu na nej nezáležalo.
Otočila som sa a šla domov. Vlasto za mnou, ryšavá pri nohách.
Doma som rozložila starú deku na podlahu, Vlasto uložil čiernu fenku.
No, vydýchol. Pomôcť ešte?
Nie, ďakujem. Zvládnem.
Keď za ním cvakli dvere, opriala som sa o ne. Ryšavka sedela pri čiernej a hľadela na mňa tak vrúcne, až mi stislo srdce.
Takže… zoznámime sa. Ja som Magdaléna. A vy?
Ryšavka ticho štekla.
Tak budeš Ryška. A ty, prešla som k čiernej budeš Čierka. Súhlasíte?
Priniesla som kašu s mäsom, položila pred Čierku. Opatrne ovoňala, no bála sa jesť.
No, poď, vzala som kúsok, ponúkla jej ruku.
Čierka si ho zobrala priamo z dlane.
No vidíš, zašepkala som. Jedz.
Kŕmila som ju pomaly, po kúskoch, pokojne aj sto ráz. Ryška ležala blízko, až mi zrazu položila hlavu na koleno. Vedela som, že to je dôvera. Ďakujem.
Večer volala Ľubica.
Tak čo, žijú?
Žijú, odpovedala som unavene. Teraz spia obe.
Ty nespíš?
Nemôžem. Rozmýšľam.
Nad čím?
Chvíľu som bola ticho.
Že sme niekedy horší než zvieratá. Pes na slepého nezabudol. My chodíme okolo a nevidíme. Ani nechceme.
Magdaléna, nerieš.
Nedá sa! vykríkla som. Hambím sa! Chápete?! Hanbím sa pred tým psom!
Zložila som, sadla si na zem vedľa spiacich psov, objala kolená a potichu plakala.
Prešiel týždeň. Čierka bola silnejšia najprv len polihovala a papala, potom sa začala zdvíhať na labky. Ryška stále verne pri nej, ako pravý vodiaci pes.
Máš najlepšieho sprievodcu, Čierka, hovorím jej. Lepšieho si nemohla želať.
Príbeh sa rozšíril po celom dvore Ľubica sa postarala.
Počula si o Magdaléne? šuškali si babky. Prijala dvoch psov!
Jedna bola slepá, na reťazi pol roka sedela.
A druhá ju kŕmila!
Neverím!
Sama Ľubica vravela!
Keď ma videli s oboma na prechádzke, zastavovali. Niekto sa usmial, niekto nechápal hlavu.
Magdaléna, klobúk dolu, povedal mi raz ujo Vlasto. Si človek s veľkým Č.
Ale kdeže, ohradila som sa. Ryška je väčším človekom. Ja som len tentokrát neprešla okolo.
Jedného večera zaklopali. Pred dverami stála mladá žena.
Dobrý deň, vy ste Magdaléna Petrovicová?
Ja. Vy ste?
Volám sa Soňa. Počula som o vašich psoch. O tom, ako ste ich zachránili. Ak by ste potrebovali pomoc, som veterinárka. Pozriem Čierku bezplatne.
Zostala som v rozpakoch.
Bezplatne?
Áno. Len pomôcť chcem. Smieť?
Poďte ďalej.
Soňa Čierku dlho prezerala, potom povedala:
Je stará, chorá. Zrak sa nevráti, no ak sa postaráte, zvládne ešte žiť pekne.
Ako sa postarať najlepšie?
Vytiahla lieky:
Tu sú vitamíny, tu pre kĺby, tu masť na laby. Všetko vám napíšem, dávkovanie tiež.
Koľko dlžím?
Nič, usmiala sa. Dar od nás všetkých, ktorých osloven váš príbeh.
Opäť mi tiekli slzy.
Ďakujem.
My ďakujeme, pohladila Ryšku.
Keď Soňa odišla, sadla som si na gauč. Čierka pri nohách, Ryška pri mne. A po strašne dlhej dobe som cítila, že som naozaj niekomu potrebná.
A to je šťastie.
