Cena pýchy
Ingrid, mohla by si mi požičať pár vecí? ozvala sa s prosbou v hlase Slávka, keď prešla prah útulného bytu svojej sestry.
Pohľad jej padol na slnečnú predsieň, kde bola štýlová slovenská dizajnová lavica, zrkadlo v ozdobenom ráme a starostlivo uložené topánky. Všetko pôsobilo akosi nedotknuté, ako by to vystrihli z časopisu o bývaní. V hrudi jej zabolela známa, horko-dusivá závisť. Ingrid mala vždy všetko tip-top.
Ingrid, ktorá sa objavila vo dverách obývačky, na ňu pozrela svojím typickým, trochu prísnym pohľadom. Aj v pohodlnom domácom úbore a bledosivej vlne pôsobila elegantne nenútené ladnosť, ktorú Slávka nikdy nedokázala dosiahnuť.
Tak rozprávaj, čo sa deje? spýtala sa Ingrid pokojne a oprela sa o rám dverí.
Slávka si nervózne napravila rukáv kabáta síce nosený, ale čistý a slušný. Vyhýbala sa pohľadu na veľký obraz oproti alebo na bezchybný poriadok a vôňu čerstvo uvarenej kávy.
Nie je to nič dôležité… zamumlala, snažiac sa upratať si myšlienky.
Ingrid však svoj pohľad neodvrátila, a Slávka vedela, že mlčanie tu nepomôže. Sťažka prehltla, nadýchla sa a vyhŕkla:
V sobotu máme stretávku zo strednej. Musím tam ísť! A musím vyzerať výborne, rozumieš? Chcem, aby všetci videli, že sa mi podarilo vybudovať skvelý život. Ako keby bol z rozprávky!
Ale načo ti to je? pokojne sa spýtala Ingrid, keď sa vracala späť do kuchyne. Prečo ti záleží na názoroch ľudí, s ktorými sa už roky nestretávaš a možno ich ani znova neuvidíš? Veď žiješ nie len v inom meste, v celkom inom kraji!
Slávka si prehrabla vlasy a pocítila túžbu mať podobnú kuchyňu barový pult, vstavané spotrebiče, tie famózne zavesené svietidlá. Predstavila si, aké by bolo začínať rána bez zhone, s voňavou kávou v krásnom priestore.
Ty tomu nerozumieš! vybuchla. Ja potrebujem, aby videli, že som niečo dokázala, že môj život nie je na zahodenie, že nie som žiadna… neúspešná.
Zdvihla pohľad k Ingrid, pohľadom v ktorom sa miešala závisť s únavou. Ingrid akoby to ani nebolelo alebo ju to nezaujímalo.
Naozaj chceš zo seba hrať niekoho iného? Myslíš, že na niekoho zapôsobíš? spýtala sa Ingrid jemne a posadila sa na stoličku.
O to nejde, pokrútila hlavou Slávka. Len chcem, aby si o mne mysleli, že mám skvelý život!
Ingrid len rezignovane povzdychla: Fajn, ukážem ti, čo mám na požičanie. Ale sľúb mi, že toto je naposledy, čo budeš hrať niečo, čo nie je pravda. Nie je správne vodiť ľudí za nos.
Ty to nemôžeš pochopiť!
A Slávka začala rozprávať…
~~~~~~~~~~~~~~~~~~~
Na strednej bola hviezda vedeli to všetci. Chlapci sa na chodbe pretekali, kto ju aspoň na chvíľu rozosmeje. Aj učitelia boli k nej miernejší, keď na nich pozrela tým zvláštnym, zamyslene smutným pohľadom, čo dospelých dostával do kolien. Rodičia sa tiež nechali ľahko obmäkčiť bola ich princezná a mala všetko, čo si zaumienila.
Slávka si zvykla dosiahnuť všetko, po čom zatúžila. Nové tenisky? Mamka ich do dvoch dní doniesla v krásnej krabici z obchodného domu v Bratislave. Nový chalan v triede? O týždeň ju sprevádzal domov. Bola to pre ňu hra skúšať, kam až môže zájsť, koľko jej budú tolerovať a čo všetko dokáže vydupať.
Pretože môžem, opakovala si v duchu. Tá veta bola ako talizman, ospravedlnila všetko, čo robila. Keď niektorej kamarátke začal dvoriť chalan, ktorý sa páčil aj jej, neváhala išla po ňom a skoro vždy vyhrala. Nebola v tom zamilovanosť, skôr pocit moci a vzrušenia, či upúta pozornosť.
Postupne sa priateľky odcudzovali. Najskôr jedna prestala volať na prechádzky, potom druhá našla iný okruh kamarátov. Slávka to neriešila vždy sa našli ľudia, čo ju obdivovali a chceli byť v jej prítomnosti. Bolo to pre ňu samozrejmé.
Na stužkovej sa cítila ako kráľovná. Telocvičňa premenená na tanečnú sálu, ozdobená stužkami a svetielkami, vyzerala ako jej kráľovstvo. Okolo nej vírili spolužiaci, stále chcúci jej pozornosť. Bola v centre diania, tam, kde bola zvyknutá byť.
Opitá obdivom dovolila si, čo nemala. V debate o stredoškolských zážitkoch začala ostro rýpať do spolužiačok. Pripomenula krivdy, neváhala komentovať vzhľad. Bolo jej jedno, ako sa cítia užívala si pohľady ľudí v miestnosti.
Mňa čaká len úžasný život! vyhlásila s pýchou, obzerajúc si ich zvysoka. Jej hlas znel jasne, akoby jej presvetľoval celú budúcnosť.
Zdôraznila predstavu blahobytu: manžel podnikateľ, krásny dom so záhradou plnou ruží, možno aj rodinný podnik, ale určite nič, kde by musela ozaj pracovať. Všetko jej samo padne do lona.
Potom sa obrátila priamo na jednu z tých tichších spolužiačok sedela vždy vpredu s upraveným zošitom.
Ty sa určite vydáš za niekoho, kto bude len montér v fabrike, posmievala sa. A ty, Judita, budeš sedieť ako úradníčka a rátať centy, kým ja budem cestovať po svete.
Dievčatá sklopili pohľad, niektoré sa pokúsili tváriť, že je to len vtip. Napätie však v miestnosti rástlo. Slávka sa smiala páčilo sa jej, že má moc.
Po maturite si zvolila vysokú školu v inom kraji, v Nitre nie pre daný odbor, ale pre prestíž a šancu spoznať lepších ľudí. Mala aj výhodu starý byt po starkej v centre, takže slušná adresa a žiadne internáty.
Začiatok bol ako z jej predstáv. Upravila si byt po svojom, zoznámila sa s novými ľuďmi, často chodila do mesta. Zase bola stredobodom pozornosti vtipná, príjemná, vždy upravená. Sebavedome čakala, kým príde ten pravý.
Lenže štúdium bolo náročnejšie. Prednášky vyžadovali pozornosť, semináre prípravu, skúšky hromady učenia. Na ľahkovážnosť zo strednej tu nebol priestor. Slávka si myslela, že šarm a improvizácia stačia, ale rýchlo narazila. Prvú skúškovú nezvládla vyletela z viacerých predmetov, profesori jej dali poslednú šancu: Buď sa začneš snažiť, alebo končíš!
Svet jej spadol. V meste bolo veľa krásnych, múdrych dievčat nebola už výnimočná. Tieto baby stihli učiť sa, brigádovať, plánovať svoju budúcnosť. Ona ešte žila predstavaou, že len jej osobnosť stačí.
Namiesto toho, aby zabrala v škole, rozhodla sa, že prednosť bude mať bohatý manžel. Čím skôr, kým je ešte v kurze. Začala viac chodiť na rôzne stretnutia, hľadala partnera, ktorý jej zaručí život, po ktorom túžila. Bola ochotná randiť aj so staršími, a v každej debate naznačovala, že hľadá dlhodobý vzťah a rodinné zázemie.
Zaujal ju Erik. Mal skvelé kontakty, rodičov v Lekárskom dome, žil v Bonaparte. Opísaný ideálne: vzdelaný, perspektívny, z dobrej rodiny.
Erik však tiež musel spĺňať rodinné nároky. Jeho matka odmietla predstavu, že syn si vezme obyčajnú Slávku zo západu Slovenska.
Jedného večera jej Erik povedal narovinu, že rodičia sú proti. Sme z iných svetov. Cenia si iné veci. Už mi vybrali vhodnejšiu.
Slávka bola zničená. Hnev, frustrácia a pocit krivdy v nej bublali. Akoby nestačilo, že o nej začali v Erikovom okruhu kolovať reči, že len loví bohatých. V klube a na večierkoch bola zrazu len tá, čo loví a prehrala.
Domov sa vracať nemohla, to by bol koniec hry. Rodičom v Žiline rozprávala, že pracuje v prestížnej PR agentúre, popritom skvelo študuje a má seriózneho partnera. Len Ingrid vedela pravdu, a práve ona jej navrhla: Vráť sa. Priznaj, ako to je. Nevymýšľaj ďalšie klamstvá.
Slávka sa však vzoprela. Vzdám sa? Nikdy! Nahovárala si, že už-už sa život otočí. Ale dni ubiehali, peniaze zo starkinej úspory v Tatra banke (zostalo už len necelých 600 eur) sa míňali. Musela prestať chodiť po kaviarňach a fitnescentrách, šetrenie bolo nutnosťou.
Až keď jej vo vrecku zostala posledná dvadsaťeurová bankovka, pochopila, že už nevyhne hľadaniu práce. Ale bez diplomu a skúseností sa ťažko hľadal slušný džob. Našla iba pokladníčka v Lidli. Každý deň ju pálil pohľad ľudí, čo si ju pamätali ešte z gymnázia. Úsmev na tvári, navonok pokoj vnútri hanba a výčitky.
~~~~~~~~~~~~
Včera mi prišlo pozvanie na stretávku! uzavrela Slávka temne svoj príbeh. Veď nemôžem neprísť, rozumieš? Hneď by si mysleli, že som zlyhala.
Ingrid odložila lyžičku z čaju a dlho na sestru hľadela. A nebojíš sa, že všetci už vedia, ako v skutočnosti žiješ? Veď pamätáš, ako si na stužkovej
Slávka sa napäla. Blbosti! odsekla. Nenechám ich, nech sa mi smejú do tváre. Ukážem im, že som na vrchole!
Ingrid sa len pousmiala. V duchu si hovorila: Kto by chcel nadväzovať kontakt s niekým, kto kedysi všetkých zosmiešňoval a predpovedal im nešťastný život?
Nahlas to však nevyslovila, vedela, že sestra by si aj tak urobila po svojom.
Dobre. Ale ak budeš chcieť pomoc s oblečením či účesom, vieš kde ma nájdeš.
Slávka sa upokojila. Vďaka. Tvoj názor potrebujem. Musím vyzerať perfektne
**********************
Slávka vybehla z reštaurácie, slzy stierala do kabáta. Chlad ju štípal do líc, no nevnímala ho chcela čo najďalej od stola, kde ešte polhodinu predtým hrala svoju vysnívanú rolu. Ingrid mala pravdu! Nemala som tam ísť…
Na začiatku to však vyzeralo dobre. Hneď keď vošla do miestnosti, všetkým padol zrak na tú krásnu postavu, s premyslenou chôdzou, uvoľneným úsmevom, pohľadom na hodinky, ktorý mal evokovať šialene nabitý harmonogram. Pri stole začala opisovať svojho úspešného manžela podnikateľa stále na cestách, veľký rodinný dom v Senci, letná dovolenka v Chorvátsku aj Rakúsku, ruže v záhrade, štyri dovolenky ročne. Tak sa zamotala do vlastnej rozprávky, až nevnímala, že si všetci vymieňajú zvláštne pohľady.
Zrazu zaznelo: Ja som Slávku videl nedávno ozval sa Matúš, ktorého si ledva pamätala. Reálny život nie je celkom ako v tvojich rečiach, však?
Ticho. Každý obrátil zrak.
Pozrite, mám aj fotky, pripojila sa Simona a vytiahla mobil.
Na plátne sa premietali zábery: Slávka za kasou v Lidli, so strhnutým úsmevom a menovkou, ako sklada tovar do políc, ako nastupuje do MHD, alebo s ťažkými taškami vchádza do starého paneláku v doline pri stanici.
Najskôr ticho, potom smiech. A kde je ten podnikateľ? smial sa ktosi. To že máš doma ružovú záhradu? A muž podnikateľ tiež robí v Lidli?
Slávka stála a cítila, ako sa do nej derú slzy, no nedokázala pohnúť nohami. Možno by nebolo hanbou pracovať tam, kde je hanbou bolo klamať. Celý ten čas klamala seba aj ostatných. Fotky ukázali holú pravdu nie, nie je z rozprávky, ale obyčajného sídliska.
Nečakala ani na ďalšiu otázku, vybehla z miestnosti. Nechcela vidieť pohľady plné výsmechu. Na ulici ju oslovil neznámy muž, keď doňho vrazila.
Je vám dobre? spýtal sa úprimne.
Slávka naňho uprela oči, v ktorých sa leskli slzy.
Nie zašepkala trasľavo. Vlastne sa mi zrútil celý život.
Až v tej chvíli skutočne pocítila, že nič, čo človek predstiera, nemá cenu, ak nie je v harmónii so sebou. Pýcha, klamstvá, snaha zaujať vonkajškom nikdy nenahradia vnútornú silu a úprimnosť. Život možno na chvíľu oklamať, ale pravda skôr či neskôr vždy vyjde najavo. Pokiaľ nevieme prijať samých seba, nenájdeme skutočné šťastie.
