Šimon prišiel na dedinu navštíviť svoju tetu, staršiu sestru mamy, o ktorú ho poprosila starať sa pred svojou smrťou. Teta Božena bola malá a veľmi staručká. Šimon jej už asi stokrát navrhoval, nech sa konečne presťahuje k nim do Bratislavy: sľuboval jej vlastnú izbu, dvor s lavičkami, úžasných susedov a ksichťavé babky. Proste koncert. Ale teta? Ani počuť! Ona svoj dom neopustí, to je jasné ako facka.
A tak sa Šimon musel každé tri mesiace urvať z práce, zobrať si päť dní neplateného voľna (aspoň že bol šéf oddelenia a kamoša mal za riaditeľa firmy, inak by ho už dávno vyhodili), cestovať deň tam, deň späť, a tie zvyšné tri dni helpoval tete s domácnosťou. Tento rok mu to však v marci nevyšlo, do dediny dorazil až na konci apríla bolo roboty jak na kostole.
Teta Božena bola po zime už priam v polčase rozpadu, a jej susedka, teta Marína, prezradila, že ju už dvakrát brala sanitka.
A prečo ste mi o tom nevraveli? Volal som a furt ste hovorili, že je všetko v pohode, zalomil rukami Šimon.
No, slovo mi dala a čo som mala robiť? Vraj, keď umriem, tak povedz, dovtedy nič nevypušťaj, aby ťa to na robote nerušilo.
Šimon odskočil do miestneho obchodu po cukor a soľ, ako mu teta nakázala. A k tomu samozrejme obligátna ryža, paštéta, kondenzované mlieko dedinskej obchody nemajú široký výber, človek popadne čo je. Keď sa vrátil, pri schodoch sa mu pred nohami povaloval ovčiak asi tak päťmesačné rozťahané šteniatko.
Bol účkovitý, veľká hlava, dlhý ňufák, tie typy, ktoré by na výstave psov odohnali zadnými dverami.
Teta Božka, odkedy máme doma šteniatko?
No, samo sa nasťahovalo! Minulý mesiac to tu mrzlo, otvorím bránku, a on tam taký vytrasený, úplne kosť a koža, len mydlová bublina by bola mastnejšia. Ja som ho pričuchla, chvíľu ho kŕmila aspoň mám spoločnosť.
Šimon pohladkal šteniatko, to si spokojne zložilo hlavu na jeho kolená a zavrtelo chvostom. Od detstva mal rád psov a vždy túžil po takom parťákovi, ale rodičia doma nikdy nechceli zvieratá. Dnes na to už ani doma nebol čas. Manželka, Vierka, raz doniesla mačku, tá bývala tri roky a potom zmizla cez plot. Deti žiadne, hoci sa snažili, už to vzdali, žili len pre seba cestovanie, výlety, sem-tam wellness.
Ako si pomenovala svojho túlavého?
Tibo. Tak sa volal môj kocúr.
Šimon sa rozosmial: A to je normálne volať psa menom pre kocúra?
Prosím ťa, hlavne že počúva!
Počas celého pobytu na dedine Tibo Šimona nasledoval ako tieň. Pri odchode poprosil tetu, aby pred ním nič nezatajovala a keď jej bude zle, nech zavolá. Neboj sa, pomôžem, aj keby išlo o antibiotiká velikosti kravy. Hlavne sa nehanbi!
Teta len mávla rukou: Ja ťa ešte trápiť budem, koľko sa kvôli mne nabehá? Ale už dlho to nebude, neboj.
Nehovor tak, teta, ži čo najdlhšie, mne ti nie si na obtiaž.
A potom, potichu, ako keby niečo strojila: Šimon, ak by som náhodou zomrela, nenechaj Tibovi nič zlé urobiť. Predsa len je to duša.
Nebojte, postarám sa, nájdem mu domov.
Nie, vezmi ho k sebe, prosím. On predsa neprišiel ku nám náhodou.
Vtom sa Tibo šuchtol k Šimonovi, oprel mu ňufák o kolená a zadíval sa mu do očí.
No dobre, teta Božka, sľubujem. Ak treba, Tiba si vezmem.
A o mesiac teta odišla na druhý svet. Šimon ju pochoval, poriadne s dedinčanmi odslúžili deväťdňovú rozlúčku, a na druhý deň šli s Tibom na cintorín poslednýkrát zamávať. Do Bratislavy už Šimon bral so sebou okrem kufra aj náhubok a vodítko a, pravdaže, Tiba.
Na železničnej stanici kúpil lístky do vozňa, kde môže cestovať aj pes. Vo vagóne sa stretli so zamračeným pánom pri okne; Tibo sa rozčertil, postavil naježený a zaburácal naňho ako praveký lesný démon.
To čo je za zver?! Už aj vlky si vozíte vlakom?! zhrozene pán vyskočil.
Človeče, si spadol z višne? To je môj pes Tibo! Aký vlk!
Tvoj pes? To je vlk, jasný ako facka! Ja som poľovník, za takého by som dostal prémiu.
Tibo opäť zúril.
Daj toho krpatého preč, kým ho nezastrelím!
Radšej sa utiš, ak chceš živý doraziť do cieľa. Nikoho neotravuj, my tiež ťa netýrame!
No určite, radšej idem do chodby. Hodina a už som preč!
Zostali v kupé sami. Šimon sa zahľadel na Tiba vážne:
Tibo, ty si čo, fakt vlk?
Tibo spokojne položil hlavu na jeho kolená, zavrtel chvostom.
Aj keby si bol, si super, usmial sa Šimon.
Prišla sprievodkyňa s pohárom čaju v ruke:
Máte čo, vlka či ovčiaka?
Aký vlk? To hovoril ten čudák? Tibo je špeciálny ovčiak, vyhľadávač a rodinný maznáčik.
No dobre, a máte papiere?
Jasné, len… moment… áno, Tibo, ja som tie papiere nechal na pokladni, keď sme kupovali lístok! Viete, bez papierov by nám lístok ani nedali, obrátil sa, už s dôverou, na sprievodkyňu.
Pravdaže, rozumiem, prikývla, vykašľala sa na to pokladníčka bola totiž dcéra tety Maríny.
V Bratislave prvá šichta Tibo musí do veterinárnej ambulancie na rohu. Veterinárka, keď pozrela labradora, sa zarazila:
Vy ste z cirkusu?
Nie, odkiaľ? To kvôli psovi?
No, však vy máte vlka.
Šimon si povzdychol: Áno, je to vlk, teda asi nie úplne. Po tete zostal, prisahal som sa postarať.
Veterinárka prišla bližšie, usmiala sa: To je kríženec, polovičný vlk, jeden rodič určite nemecký ovčiak. Voláme to vlko-psi: sú pokojní, verní, bezproblémoví. Nebojte sa, dajme mu očkovania, zaregistrujeme ho, nech s tým nemáte opletačky.
Vierka sa k Tibovi hneď pripútala, sama ho česala, kŕmila a vodila na prechádzky. Ubehlo desať mesiacov a na Silvestra, už za šera, chcela Vierka aj Tiba aj svoju stuhnutú chrbticu rozhýbať vybrali sa spolu do parku, čo je za rohom.
Prechádzajú sa, Tibo si odrazu vztýčil uši a vystrelil do tmy ako guľový blesk. Vierka ho volala, hromžila, behala so šálom na hlave ako s vlajkou, no Tiba nikde sedem minút.
Keď už aj mobil vyťahovala, že zavolá Šimonovi, prirútil sa Tibo a v papuľe niesol zväzok. Vierka k nemu bežala a skoro sa zrútila bol to novorodenec, a ešte živý.
Hoci sama bola lekárka, radšej ihneď zavolala sanitku aj políciu (to aby potom v televíznych správach netvrdili, že všetko vybavila sama).
Záchranka dorazila nezvyčajne rýchlo Tibo mal šťastie na sviatočných službukonajúcich. Vierka nemohla ísť rovno s nimi, pes do sanitky nepatrí, ale po tom ako Tiba zaviedla domov, naložila Šimona a zamierili do domova pre deti.
Dievčatko za oknom, podľa poznámky malá Dorota, asi mesačná, úplne zdravá. Mama ju zrejme zanechala s listom, nech sa dostane ku dobrým ľuďom.
Vierka neurobila ani “hm”, len sa pozrela na dieťa, chytila Šimona za ruku a on len kývol. Povedala slúžacej, že oni sa o Dorotku postarajú a že je lekárka, aby nejako zásadne byrokrati nekomplikovali veci.
Po dvoch mesiacoch sa v ich byte rozhostila veselá, zdravá Dorotka, ktorú do ich života priviedol práve Tibo veru, ako teta Božka mudro predpovedala že ten pes u nich nebol náhodou.
