A keď vyrastiem, budem vílou!
Timejka, a prečo práve vílou?
Lebo ja chcem!
Timea sa vyšmykla mame z náručia, kde prijímala gratulácie k piatym narodeninám, a nadýchala nadýchanú sukničku.
Mama, víly sú všetky krásne aj múdre! A ešte aj všetko dokážu! A ja tiež!
Jasné, že dokážeš! Janka sa načiahla objímať dcéru, ale tá už podupkávala bokom.
A kde je torta?
Bude hneď! Zatiaľ choď za deťmi a zahrajte sa. Zavolám ťa, dobre?
Dobre!
Janka sa usmievala, ako Timejke poskakujú po ramenách ťažko nakrútené kučery: Taká cieľavedomá rastie! A múdra! Ktoré dieťa vie v jej veku tak pekne vyjadriť, čo chce? Všetko dokážem!
Hlavne jej nevziať tú vieru! prikývla jej najlepšia kamarátka Eva. Niektorí rodičia začnú mudrovať treba byť realistom, treba si odmakať. Ale podľa mňa treba dieťaťu veriť. Vtedy dokáže veľa. Viem to z mojej Nadeždy, keď šla prvýkrát do tanečného krúžku…
Jasné, Nadka je tvoja pýcha! Baby, pomôžete mi s tortou? Janka sa s úsmevom otočila na podpätku a išla smerom do kuchyne.
V priestrannom byte zneli detské hlasy, po podlahe sa váľali farebné konfety a zvyšky balónov. Kytica tulipánov skončila v kúte a Janka pri pohľade na ňu nespokojne zamračkala. Tie tulipány objednala jej mama, pani Kristína, ako gratuláciu pre vnučku. Hoci už bývala s nimi, zvykla chodievať skôr do svojho starého bytu, kde vnučku strážila.
Mne tu nie je príjemne, dcéra. Bojím sa, že niečo rozbijem. Príliš honosné pre mňa.
Mama, čo za hlúposti hovoríš! čudovala sa Janka. Nie je to o bohatstve, ale máme, na čo máme! Peťo maká, ja tiež pracujem ako divá. Máme plné právo si niečo dopriať.
Mne sa tak či tak lepšie cíti doma u seba.
Hlavné je, že Timea je v poriadku.
Kristína strážila vnučku prakticky od malička.
Nemám čas, mama. Janka rýchlo líčila pred odchodom do práce. Ak sa teraz zastavím, môžem zabudnúť na všetko, čo som vybudovala. Doba je hektická. Nie sú to len peniaze, ale aj ľudia, čo pre mňa robia. No najviac ide o budúcnosť Timey.
Ale nie je pre ňu dôležitejšie, aby si bola nablízku, kým je malá?
Mama, nezačínaj! Viem, čo robím! Kto ju zabezpečí, ak nie ja?
No a Peťo?
Mama, naozaj? Jasné, že aj on. Ale chlapi sú chlapi dnes tu, zajtra inde. Čo potom?
Od čoho takéto myšlienky? zalamovala rukami Kristína. Má nejakú druhú?
Odkiaľ mám vedieť?! Nemám kedy zisťovať. Možno má, možno nie. Po pôrode som úplne vypadla zo života. Treba dobehnúť, mami. A ty mi pomôžeš, áno?
Samozrejme. Kristína sa sklonila k postieľke a hladkala vnučku. Taká maličká… Ty si bola väčšia.
No a čo? Veď vyrastie.
Timea bola slabšia, často chorľavá. Kristína už nepanikárila, s rozvahou volala svojmu pediatrovi. Janka bola stále v jednom kole.
Mama, veď nemá štyridsať! Liečte sa, mám meeting.
Timea sa so zahriatymi ručičkami schúli do babkinho objatia a potichu poplakáva.
Nič sa neboj, moje slniečko. Urobím ti čajík, pospíš si a bude dobre. Mám ti prečítať rozprávku?
O víle?
Aj o víle, ak chceš.
Otecko doniesol Timi krásnu knihu z Londýna.
Peťo, ale veď je po anglicky! listovala Kristína.
No a? Aspoň sa začne učiť druhý jazyk. Veď si roky učila na škole! S detskou knižkou si poradíš.
Jasné, to hej. Ale s Timeou sa budeme učiť rýchlejšie, ako som myslela.
Čas s vnučkou, jej radosti aj smútky, vypĺňali Kristínin život. Vrátil sa jej dôvod na radosť.
Počas desaťročí, odkedy Janka skončila univerzitu a vydala sa, vídala Kristína dcéru málokedy. Keď Janke nevyhovovalo stretnutie, prestala matka naliehať. Túžila po časoch, keď sa Janka vrátila zo školy, schúlila sa na sedačku v kuchyni, popíjala mätový čaj a rozprávala, čo sa dialo. Pre Kristínu bola Janka všetkým.
Pôrod prebehol skoro, Kristína mala len devätnásť. Svadba s rovesníkom nebola šťastná. Rozišli sa po roku, Janka jej ostala zo všetkého najkrajšieho. Potom ochorela Kristínina mama a ďalších dvanásť rokov bol kolotoč starostlivosti.
To, čo Kristína vnímala len ako náznak, sa u dcéry rozvinulo do krásy. Pri pohľade na Janku sa musela usmievať Vyšla po mne, ale ešte lepšie! Už len nech táto krása nevyjde navnivoč, rozmýšľala.
Vkladala energiu do dcéry piesne, tance, jazyky. Na konci školy bola Janka excelentná. Vadilo len to, že bola prísna pri svojich záujmoch, nikdy si nenechala skákať po hlave.
Mama, tieto topánky potrebujem. Nechcem ísť na svoj prvý pohovor v starých. Musím vyzerať! Je to dôležité!
Kristína vybrala úspory na dovolenku a dala ich dcére. Nevadí dovolenka, hlavne, nech má Janka šťastie.
Svadba s Petrom bola vyvrcholenie všetkého snaženia. Pri pohľade na dcéru po boku ženícha v najdrahšej sále v Bratislave sa neubránila slzám. Priznať, že jej Peter sadol, ale nemohla.
Mama, tento vzťah nie je len o citoch, to je aj dohoda. To je dôležité partnerstvo hneď od svadby. O jeho majetky spred svadby sa nesnažím. Odo mňa chce jediné.
Čo?
Syn. A potom sa podmienky menia pre mňa.
Je to zvláštne…
Ale je to férové, mama. Svet je iný. Iné sú aj vzťahy.
Mne záleží, aby si bola šťastná.
Budem!
Viac o tom nevraveli. Janka sa venovala biznisu, ktorý jej rozbehol muž, a bojovala so zdravím, aby splnila hlavnú podmienku zmluvy.
Timeu porodila ani nie očakávane.
Ako mám veriť tým moderným výskumom?! prekladala modré dupačky, presvedčená, že to bude syn. Trikrát mi povedali, že chlapec! A kde je? Vyzerá ako chlapec?
Ale veď dievčatko je krásne, dcérka.
Jasné, že áno, len… nie je to presne, čo som čakala. Preto som nervózna. Aj kvôli času…
Bude aj syn, Janka. Trochu neskôr, ale určite.
Dúfam…
Ale niečo sa zadrhlo. Janka prebehla lekárov, menila kliniky a vravela: Neviem, čo ešte robiť, mama. Skúsila som všetko.
Možno sa zameraj na dieťa, čo už máš?
Mama!
Nič som nepovedala. Timea je úžasná. A kto povedal, že otec miluje len synov? Možno treba prehodnotiť vašu dohodu.
Janka sa zamyslela. Možno mama mala pravdu.
Potom by Timea mala byť doma.
Janka…
Toto sa neprejednáva. Príliš je u teba.
Ale je zvyknutá!
A kto povedal, že už nebude? Janka listovala dcérin album. Celkom dobre kreslí. Treba ju prihlásiť do výtvarnej.
Už rok chodí k učiteľke kreslenia… Kristíne trhlo v hrdle.
Mama, nerob z toho drámu. Stále bude s Tebou. Ani náhodou neberiem nejakú cudziu opatrovateľku, keď mám vlastnú mamu. Bude vodič a všetko, čo treba. Ale nechceš sa k nám presťahovať? Miesto je tu dosť.
Nie! Kristína pokrútila hlavou. Nie je to najlepšie. Ale s Timeou chcem byť rovnako ako doteraz.
Život však prinesie nečakané zmeny. Prvú Timeinu teplotu, odkedy bola doma, musela Kristína prísť vystrážiť osobne.
Mama, super podmienky, veľa miesta, hlavne, že je Timea nablízku a ty si v pohode!
Kristína si ešte raz premerala izbu, kde býva už týždeň, a len sčasti uznala: Áno Timea je tu…
Sústredila sa na Timeu, nezasahovala medzi manželov. Videla, že Janka s Petrom to už nemajú ružové, ale nechala to na dospelých. Malá Timea, vždy trošku rozcuchaná, lietala po byte.
Babka, tu je viac miesta ako u teba! Teraz si môžeme kúpiť psa?
Neviem, zlatko. To musíš povedať rodičom.
A prečo? Veď to je aj tvoj domov, nie?
Nie, moja. Toto je domov tvojej mamy a otca, ja mám svoj byt. Tam môžem rozhodovať. Tu nie.
A zakazovať nemôžeš?
No, niečo áno trebárs vylievať mlieko na stôl. Ale psa dovoliť, to už nie.
Chápem!
Timea sa zamyslela, posadila sa na zem, a Kristína znervóznela. Takýto výraz mala Janka, keď sa rozhodla niečo presadiť. Väčšinou to dosiahla.
Porozprávam sa s otcom! Timea vstala rozhodnutá.
Rozhovor bol hneď večer. Timea vošla do otcovej pracovne a spýtala sa:
Máš ma rád?
Peter zneistel. Malú dcérku málo poznal, málokedy ju vídal. Zaskočený odpovedal:
Jasné, všetci rodičia milujú svoje deti.
Mne stačí, ak ty mňa. Chcem psa!
Robota?
Dievčatko začudovane zdvihlo obočie:
Nie robota. Živého psa!
Peter si povzdychol:
Veľkého?
Nemusí byť, hlavne, aby bol dobrý.
Vyber si budeš mať psa.
Janka bola proti. Večer sa hádali, nevediac, že Timea sedí na chodbe a počúva. Kristínu pobolievala hlava, dcéru uložila skôr, sama sa vrátila do bytu.
Nie je to hračka! Pes je zodpovednosť.
Je tu tvoja mama, domáca, zaplatíš zvlášť nájde sa čas aj pre psa. Veď kde je dieťa, tam si miesto nájde aj pes.
A veterinár? Výstavy? Starosti?
Koľko je v meste veterinárov! Kľudne založte vlastnú ambulanciu. A výstavy? Zoberte kríženca a vybavené. Čo chceš odo mňa? Dcéru často nevidím, tak jej to želanie splním. Prečo nie?
Lebo je to zodpovednosť. A zvyk dostávať všetko ihneď.
A čo? Nech má všetko, kým môže.
Janka bola ticho. Timea sa odlepila od dverí pes bude. Už nepočúvala, o čom sa dospelí rozprávajú.
Malého špica doniesli Timei o pár dní. Dva mesiace po narodeninách sa s babkou vrátili k nej domov. Janka bola tichá, ráno si dala kávu a zmizla na celý deň.
Babka, čo sa s ňou deje?
To ti ešte nemôžem vysvetliť. Raz ti to mama povie. Kristína hladí vnučku aj šteňa.
Prečo budeme zase u teba? Na pár dní?
Nie, Timejka, na dlhšie tentoraz…
Kristína sama nechápala, keď Janka pár dní po oslave narodenín pribehla s kufrom:
Zbal sa, mama, ideme. Aj veci Timey. Nemám čas.
Kristína sa chcela niečo opýtať, ale stačil jej jeden pohľad na dcéru.
Prichystám všetko… daj mi chvíľku.
Večer naliala čaj do obľúbeného pohára, sadla si k Janke a zahľadela sa na dcéru.
Nepýtaj sa, mama. Rozvádzame sa.
Kristína zalapala po dychu, skontrolovala dvere ale Timea pozerala rozprávky.
Má inú. A syna…
Janka schovala tvár do kolien, Kristína ju chcela utešiť, ale dcéra sa rozosmiala.
Myslela som, že plačeš…
To by si chcela! No, nevyšlo to…
Peter sa rýchlo odsťahoval, rozvod prebehol hladko, nový byt Janka kúpila rovno oproti. Život išiel ďalej, užšími cestičkami, ale aspoň už znova jasnejší.
Timea rástla – šikovná, húževnatá. V rodine sa plnilo, čo ona chcela. Janka a Kristína sa občas dohadovali.
Janka, takto to nejde.
Mama, čo odo mňa chceš? Mám múdru dcéru, čo si vždy vybojuje svoje. Dnes je to dôležité.
Nesúhlasím. Bojím sa o ňu.
Ja nie. Keby som sa starala len o seba, nebola by som s Petrom. Nebola som, a dopadlo to…
Hlavné je dieťa, nie manžel!
Má predsa teba.
A vďaka Bohu! Aj by bolo super, keby mala viac aj teba!
Načo, keď ho aj tak neberie na vedomie.
Lebo ja viem povedať NIE! Ty to nikdy neurobíš.
Chcem, aby verila, že môže čokoľvek. Radšej byť jej kamarátka ako dozorka.
Kristína vedela, že dcéru nepresvedčí. Aspoň rozumné hranice skúšala budovať v Timei, úspešne-neúspešne.
Po strednej šla Timea na rovnakú univerzitu a rovnaký odbor ako mama i babka. Hneď na začiatku si užívala rušný život, doma skoro nebola. Kristína bola medzi poslednými, čo sa dozvedeli o zmene v Timeinom živote.
Vydávaš sa? Za koho? spadla jej z rúk šálka a rozbila sa o dlaždice.
Vladimír Polák! Timea sa vyškierala, zvalila sa babke do kuchyni Môj Vlado!
Kto je on, Timka?
Len učiteľ na univerzite! Nie môj. Nič mu nechýba.
Neskôr sa Kristína dozvedela od Janky, že Vladimír je ženatý.
Ale, dcéra, veď má ženu aj dieťa! Kristína bola v šoku.
Mne je jedno, mama… Dôležité je, čo chce Timea.
Kde som zlyhala? zalomila rukami Kristína.
Svadba bola smutná. Vladove rodina ignorovala, Peter poslal len peniaze na byte, Janka zariadila všetko.
Mama, pozri tie šaty! Sú ako pre vílu! Keď som bola malá, tiež som snívala byť vílou!
Presne. Tieto sú Víla.
Predavačka vybrala závoj, ukázala ho Janke, už vedela, komu treba vyhovieť.
To je znamenie, Timka! Pamätáš, že si chcela byť víla?
Teraz som a môj život bude rozprávka! Všetko bude!
Bude… zopakovala Janka, v ruke krčila krajku závoja.
Kristína si po obrade zavolala taxík.
Mne už neslúži zdravie, nechcem kaziť oslavu.
Cestou domov sa ešte obzrela. Timea pri mužovi, čaká pokyn na vypustenie holuba. Kristína sa zachvela vnučka sa podobalo na to vyplašené biele vtáča v rukách túžiace vymaniť sa, ale niekto drží príliš pevno.
Čo môžem už teraz… prežehnala sa. Nech len zvládneme, čo príde…
Do roka sa Timea rozviedla. Narodila sa dcéra, ešte bola tehotná, keď v škole našla manžela s inou. Potichu zavrela dvere, buchla nimi tak, že sa okná zatriasli.
Čo sa deje?
Dezinfikovať treba tamto ukázala Timea na tú učebňu. Majú tam hmyz…
Zavolala otcovi a poprosila o pomoc.
Čo, zutekáš? vyčítala jej Janka. Nepokúsila si sa dať mu rozum?
Načo, mama? Timea triedila veci dcéry.
Lebo je to správne. Je to tvoje.
Čo je správne, mama? Možno je správne aj to, že to najskôr inej urobíš a potom sa tebe vráti. Nikdy ma nenapadlo, že nie len to, čo chcem ja, sa ráta…
O čom to hovoríš?
Že aj predtým možno niektorá žena chcela byť šťastná s dieťaťom a ja som si to akurát rozhodla zariadiť inak. A teraz to spraví niekto ďalší mne… Také je to tvoje správne, mama…
Nerozprávaj hlúposti!
Nie som už dieťa, mama. Dosť smutné, ale už nie.
Janka rozprávala, ale Timea už nepočúvala.
Kristína balila veci, hladkala pravnučku a so slzami v oku šepkala:
Neboj sa, slniečko! Máme silnú mamu, zvládneme to…
Janka nešla s nimi. Kristína jej nechala kľúče, poprosila len, nech sa stará o kvety a dodala:
Ale hlavné, dávaj na seba pozor.
Prešlo pár rokov. Starým parkom kráčala mladá žena s dievčatkom, ktoré raz napredovalo, raz ju držalo za ruku.
Pozri, čo sme vyrábali dnes v škôlke! dievčatko vybralo z batôžka paličku so zlatou hviezdičkou z alobalu. Joj, pokrčila sa…
Čo to je, Nina?
Čarovná palička! Ako má víla v rozprávke. Len pokrivená trochu.
A čo? Timea uhladila hviezdičku, mávla paličkou. Vidíš? Funguje, všetko v pohode!
Ako vieš, že funguje? Čo si si zažiadala?
Aby sme boli zdravé a šťastné!
Nezabralo… smutne zvesila hlavu Nina. Babka je predsa v nemocnici.
Ale už je doma.
Fakt? Nina poskakuje.
Samozrejme. Prídeme domov, privíta ťa.
Požičaj, mama! Ja chcem! vytrhla paličku, zamávala a potichu niečo povedala.
Čo si to zažiadala?
Nepoviem!
To nie je fér! Timea sa smeje a upraví Ninine kučierky.
Poviem len jedno, ostatné si nechám. Želala som si, aby sme boli vždy spolu…
Timea kľakne k nej:
Myslíš na babku?
Nina mlčky prikývne.
Nemôžem ti to sľúbiť, nie som pravá víla. Ale môžeme byť spolu, kým to pôjde. Aj keď sme od seba, stále sa ľúbime. Keď si v škôlke alebo ja v práci myslíme na seba. Tak?
Nina prikývne a znova máva paličkou.
Tak si to preželám, dobre?
Čokoľvek chceš!
Chcem, aby sa babka uzdravila a boli sme dlho spolu. Môže byť, mami?
Timea vstane, upraví sukňu a vážne prikývne.
To je najlepšie želanie na svete! A teraz poďme za babkou, ukážeme jej tú tvoju čarovnú paličku. Možno si aj ona niečo praje. Veď je to naša skutočná víla.
Naozaj?
Samozrejme. Najlepšia na svete!
