O tom, že Oleg príde, už dávno vedela celá dedina. Dievčatá sa chystali, účesy si robili. Ale Anka, sirota, načo by ona také dievčenské krášlenia skúšala? Taká aká je. A on sa hneď do nej zamiloval.

O tom, že Peter príde domov, už dávno vedela celá dedina. Dievčatá sa chystali, pred zrkadlom skúšali účesy a šaty. Ale Zuzana, polosirota, na čo by si ona hrala takéto dievčenské hry? Je taká, aká je. Práve to si Peter všimol a hneď sa do nej zamiloval.

Závideli Zuzane v dedine, že získala takého chlapca. Keď prvý raz prišiel Peter do dediny, všetky dievčatá na neho pozerali s obdivom. Vysoký, širokoramený, pohľadný. A ešte aj z mesta, vzdelaný, vraj sa učil kdesi vo Viedni. Rodičia majú peniaze.

Jeho starý otec, pán Štefan, býval kedysi starostom. Všetky deti z dediny priviedol k lepšiemu životu. Teraz len čaká na vnúčatá, stále spomína na niekdajšie úspechy.

O tom, že Peter príde domov, už dávno vedela celá dedina. Dievčatá sa chystali, pred zrkadlom skúšali účesy a šaty. Ale Zuzana, polosirota, na čo by si ona hrala takéto dievčenské hry? Je taká, aká je. Práve to si Peter všimol a hneď sa do nej zamiloval.

Dievčatá sa snažili upútať jeho pozornosť, ale márne. Po dovolenke si Zuzanu zobral so sebou do Bratislavy. Pred odchodom mu starý otec Štefan povedal: Dievča si v živote veľa vytrpelo, dávaj na ňu pozor. Peter sľúbil.

V meste bol život celkom iný zhon, ruch, chaos. Zuzana dúfala, že Peter zostane rovnaký, pozorný a citlivý. Najprv sa zdalo, že všetko bude v poriadku, počas príprav na svadbu boli plní starostí, blízki.

Po svadobnej ceste sa však všetko zmenilo. Peter sa odcudzil, ako by sa mladou manželkou hanbil. Svokra, pani Jaroslava, s ňou rozprávala povýšenecky, sotva otvorila ústa. Z každého jej slova Zuzana cítila, že pre jej syna nie je dosť dobrá.

Polievku varila zle, košele prala nedostatočne, podlahu umývala nesprávne. Zuzana to znášala, veď v jednom byte sa svokre utiecť nedá. Ani pracu si nenašla, Peter jej to nedovolil:

Veď čo ty v Bratislave zarobíš s tou tvojou školou? Zostaň radšej doma.

Zuzana zostala. Keď otehotnela, Peter bol šťastný. Zdalo sa, že všetko sa obráti na lepšie. Aj svokra prestala do všetkého zasahovať, synovi dohovárala, nech je na manželku dobrý. Potom však prišla tragédia. Zuzana o dieťa prišla. Všetko sa ešte zhoršilo.

Na nič sa nehodíš, ani rozum, ani zdravie ti neprajú. Len pekná tvárička, ale to je všetko lamentovala svokra. Peter sa usmieval spokojne, akoby vôbec nešlo o jeho ženu.

Druhá Zuzanina gravidita už manželovi radosť nepriniesla. Medzi nimi nebolo už ani trochu nežnosti, len podráždenie. Peter si začal všímať len jej postavu, nie city. Svokra mu dohovárala, že dieťa si zaslúži narodiť sa z lásky.

Lenže láska sa stratila. Zuzana cítila, že Peter k nej vychladol, spávali v oddelených izbách, stále sa ponáhľal do práce, vracal sa neskoro. Ona noci preplakala, ale čo iné jej zostávalo? Rodičov nemala, rodinu rozbiť nechcela, pre dieťa by zniesla všetko.

Keď prišiel čas ísť do nemocnice, nemal ju kto odviezť. Peter sa týždeň doma neukázal. Zuzana si zavolala sanitku sama. Porodila dievčatko, nikomu nevolala, nevedela, kam sa má vrátiť. Pred pôrodnicou čakala auto s balónikmi. Zuzana sa potešila, vyskočila, ale Peter tam nebol. Stála tam svokra a starý otec Štefan s kyticami.

Ďakujem ti, vnučka, za ten dar. Lepšie pravnuča na svete neexistuje! tešil sa starý otec. Svokra bola vážna, ale nedokázala spustiť oči z malej.

Doma bol prestretý stôl. Svokra upiekla Zuzanin obľúbený makovník.

Netušila som, že môj syn je taký lotor, nevydržala pani Jaroslava. Odišiel za inou, Zuzanu s malým nechal. Ale neboj sa, zvládneme to bez neho. Uvidíme, koľko vydrží bez nás. Ja ho odhlásim z bytu a budeme tu bývať samy, lebo prinesie možno ešte ďalšiu ženu.

Ako ju pomenujeme? spýtal sa pán Štefan. Možno Magdalénka, ako sa volala tvoja mama?

Zuzana sa rozplakala, slzy ju dávno tak neotriasli. Svokra ju pohladila po vlasoch:

Neboj sa, ešte budeš šťastná. Vidíš, ako ti materstvo pristane. To Peter bol slepý.

Pôjdem domov, na dedinu. Tam nám bude lepšie.

Správne, pritakal starý otec. Spolu vychováme vnučku.

***

Po dvoch rokoch sa na Zuzanu v dedine obrátil Jozef, jednoduchý, ale dobrý chlapec z rodiny gazdov. Pred Petrom by ho ani nebola všimla. Teraz však vedela, čo od muža potrebuje: lásku a istotu, že jej nikto neublíži.

Vydaj sa za Jozefa, lepšieho nenájdeš. Poznáš ho už od mala. A čo ak sa vráti Peter?

Zuzana nedovolila dohovoriť.

Nevráti sa. A ja už ho nemilujem.

To je dobre! potešil sa starý otec. Pustime sa do príprav svadby.

***

Na svadbu prišla aj pani Jaroslava.

Ako sa správaš k Zuzane hnevala sa na Jozefa. Dnes šla z práce pešo, v dome žiadny poriadok, Magdalénkine pančušky ani nepopracované.

A vy ste kto? opýtal sa prekvapený Jozef.

Svokra.

Bývalá, upresnil Jozef.

Dobre už, nechajte to, zasmiala sa Zuzana, svokra bývalou nikdy nebude.

Len sa bojím, že mi nedovolíte vídať Magdalénku, ospravedlňovala sa Jaroslava.

Príďte, kedykoľvek chcete, povedal Jozef, ale rodinu si budeme budovať sami.

Zuzana sa na Jozefa pozrela s hrdosťou a v duchu si povedala: Tento ma už nikdy nenechá v úzkych, a usmiala sa.

Оцініть статтю
Додати коментар

;-) :| :x :twisted: :smile: :shock: :sad: :roll: :razz: :oops: :o :mrgreen: :lol: :idea: :grin: :evil: :cry: :cool: :arrow: :???: :?: :!:

four × 3 =

O tom, že Oleg príde, už dávno vedela celá dedina. Dievčatá sa chystali, účesy si robili. Ale Anka, sirota, načo by ona také dievčenské krášlenia skúšala? Taká aká je. A on sa hneď do nej zamiloval.
Stala som slúžkou Keď sa Alžbeta rozhodla vydať, jej syn Jakub s manželkou Zuzanou zostali v šoku z tejto správy a nevedeli, ako správne reagovať. – Ste si istá, že chcete takto radikálne zmeniť život v tomto veku? – opýtala sa Zuzana, pozerajúc na manžela. – Mama, načo takéto prudké rozhodnutia? – nervózne reagoval Jakub. – Chápem, že si už roky sama a väčšinu života si obetovala mojej výchove, ale teraz sa vydávať, to je hlúposť. – Ste mladí, preto takto uvažujete, – pokojne odpovedala Alžbeta. – Mám šesťdesiat tri rokov a nikto nevie, koľko mi ešte ostáva. Ale mám plné právo prežiť zvyšok života s milovaným človekom. – Potom sa s tou svadbou neponáhľajte, – snažil sa matku odhovoriť Jakub. – Toho Juraja poznáš len pár mesiacov a už chceš zmeniť celý svoj život. – V našom veku netreba strácať čas, – argumentovala Alžbeta. – A čo potrebujem vedieť: je o dva roky starší, žije s dcérou a jej rodinou v trojizbovom byte, má dobrý dôchodok a chatu. – A kde budete bývať? – nechápal Jakub. – Veď žijeme spolu, ale pre ďalšieho človeka tu už nie je miesto. – Nemusíte sa báť, Juraj nemá záujem o naše metre štvorcové, takže sa presťahujem k nemu, – vysvetľovala Alžbeta. – Byt je veľký, s jeho dcérou si rozumieme, všetci sme dospelí, takže dôvod na konflikty by nemal byť. Jakub bol nepokojný, Zuzana ho presviedčala, aby prijal rozhodnutie mamy. – Nie sme len egoisti? – zamyslela sa. – Samozrejme, nám vyhovuje, že tvoja mama nám pomáha, často stráži Natálku. Ale ona má plné právo na svoj vlastný život. Ak vznikla taká príležitosť, nemali by sme jej brániť. – Keby spolu len žili, ale načo svadba? – nechápal Jakub. – Ešte nám chýba nevesta v bielom a svadba s programom. – Sú inej generácie, možno im to tak dodá pokoj a istotu, – hľadala dôvody Zuzana. Napokon sa Alžbeta vydala za Juraja, ktorého náhodou spoznala na ulici, a čoskoro sa presťahovala k nemu. Najskôr bolo všetko v poriadku, domáci ju prijali, manžel jej neubližoval, a Alžbeta uverila, že na sklonku života má právo na šťastie a môže sa tešiť z každého dňa. No čoskoro začali pribúdať povinnosti v novej rodine. – Mohli by ste dnes na večeru uvariť pečené mäso? – pýtala sa Ivana. – Sama by som aj uvarila, ale nestíham kvôli práci, vy máte viac voľného času. Alžbeta pochopila narážku a začala variť, časom k tomu pribudlo nakupovanie, upratovanie, pranie a dokonca práca na chate. – Keď už sme manželia, chata je naša spoločná starosť, – zavelil Juraj. – Dcéra s manželom sa tam nestíhajú dostať, vnučka je ešte malá, budeme to robiť spolu. Alžbeta neprotestovala, páčilo sa jej byť súčasťou veľkej pospolitej rodiny, kde vládla vzájomná pomoc a podpora. S prvým manželom také šťastie nemala, bol lenivý a prefíkaný, nakoniec ju opustil, keď mal Jakub desať. Odvtedy prešlo dvadsať rokov a o jeho osude nič nevedeli. Teraz sa teda všetko zdalo správne a povinností sa nevzdávala, nevnímala ich ako záťaž. – Mama, čo si ty za robotníčku na chate? – protestoval Jakub. – Po každej návšteve máš určite zlé tlaky, načo si to robíš? – Samozrejme, že si to robím rada, aspoň mi to dobre padne, – odpovedala jubilantka. – Vypestujeme s Jurajom veľa úrody, určite bude dosť aj pre vás. Jakub však mal pochybnosti, lebo za pár mesiacov ich na návštevu nepozvali, ani aby sa zoznámili. Jakub so Zuzanou pozvali Juraja k sebe, sľúbil, že príde, ale vždy niečo mal, nemal čas ani silu. Tak sa prestali núkať, zmierili sa, že noví príbuzní nestáli o bližšie vztahy. Jediné, čo chceli, bolo vedieť, že mama je šťastná. Zatiaľ to tak bolo, povinnosti a starosti boli pre Alžbetu radosťou. Ale ich počet stále rástol a začalo ju to zaťažovať. Juraj mal na chate vždy bolesti chrbta alebo srdca, starostlivá manželka ho poslala oddychovať a sama nosila konáre, upratovala lístie a vynášala smeti do jamy. – Zasa boršč? – frflal Anton, Jurajov zať. – Včera sme ho jedli, myslel som, že dnes bude niečo iné. – Nestihla som nič navariť, ani na nákup neísť, – ospravedlňovala sa Alžbeta. – Prala som všetky záclony, zavesila späť, bola som unavená, motala sa mi hlava, tak som si šla ľahnúť. – No, mne boršč nechutí, – odsunul tanier zať. – Zajtra Aľka uvarí hostinu na celý svet, – hneď sa ozval Juraj. A tak aj bolo, Alžbeta celý deň stála pri sporáku, večer všetko zjedli za polhodinu. Potom upratovala kuchyňu, a tak to pokračovalo stále. Nespokojnosť Ivany a Antona sa začala prejavovať čoraz častejšie a Juraj sa pridával k nim, vystavil manželku pred rodinou ako vinnú. – Ale aj ja nie som dievča, tiež sa unavím, a nerozumiem, prečo mám všetko robiť sama? – odhodlala sa Alžbeta vzoprieť po ďalšej hádke. – Si moja žena, takže je na tebe, aby si tu udržiavala poriadok, – pripomenul Juraj. – Ako tvoja žena mám mať nielen povinnosti, ale aj práva, – rozplakala sa Alžbeta. Keď sa upokojila, opäť sa snažila všetkým vyhovieť, udržiavať dobrú atmosféru doma. Ale raz to už nezniesla. V ten deň sa Ivana s manželom chystali k priateľom a svoju dcéru chceli nechať u Alžbety. – Nech je malá s dedkom alebo nech ide s vami, ja dnes idem k svojej vnučke, – oznámila. – Prečo by sme sa mali všetci riadiť podľa vás? – vybuchla Ivana. – Nemusíte, ale ani ja vám nič nedlhujem, – pripomenula Alžbeta. – Moja vnučka má dnes narodeniny, upozornila som vás už v utorok. Nestačí, že to všetci ignorovali, ešte ste ma chceli držať doma. – Takto sa to nerobí, naozaj, – hnevá sa Juraj. – Ivana má plány, tie sa teraz rušia, tvoja vnučka je ešte malá, nič sa nestane, ak jej zagratuluješ zajtra. – Nič sa nestane, ak pôjdeme teraz všetci traja k mojim deťom alebo ty zostaneš s vnučkou, kým sa nevrátim, – navrhla ráznym tónom Alžbeta. – Veď som vedela, že z tejto svadby nič dobré nebude, – zlostne poznamenala Ivana. – Varí priemerne, upratuje ledva-ledva a myslí len na seba. – Po všetkom, čo som tu za tie mesiace robila, to naozaj myslíš vážne? – spýtala sa Alžbeta Juraja. – Povedz úprimne – hľadal si ženu, alebo gazdinú pre všetkých? – Teraz nie si spravodlivá, chceš, aby som bol ja tým zlým, – začal mrkať Juraj. – Nerozbiehaj hádku na prázdnom mieste. – Položila som jednoduchú otázku a mám právo dostať odpoveď, – nevzdávala sa žena. – Keď už takto rozprávaš, rob, ako chceš, ale v mojom dome taký prístup k povinnostiam nebudem tolerovať, – pyšne vyhlásil Juraj. – V tom prípade dávam výpoveď, – vyhlásila Alžbeta a šla si baliť veci. – Vezmete späť vašu nešťastnú babku? – ťahala kufor a darček pre vnučku. – Bola som vydatá, som späť, už sa k tomu nechcem vracať, nič sa nepýtajte, len povedzte: príjmete ma späť? – Samozrejme, – skočili k nej syn a nevesta. – Tvoja izba na teba čaká, sme radi, že si sa vrátila. – Ste radi len tak? – chcela počuť tie správne slová. – A prečo by sme sa netešili z blízkeho človeka? – rozumela Zuzana. Vtedy už Alžbeta vedela, že nie je slúžkou. Áno, doma pomáhala aj strážila vnučku, ale syn a nevesta boli slušní, nikdy nezneužili jej pomoc. Tu bola naozaj len mama, babka, svokra a členka rodiny – nie slúžka. Alžbeta sa navždy vrátila domov, podala žiadosť o rozvod a snažila sa už nikdy nespomínať na to, čo tam zažila.