Mama ju držala pri sebe, bozkávala a myslela si: Na koho sa len podobá? A vzdychla si. Známym to bolo čudné a pýtali sa to isté. Či už Viktorovi niekto niečo nahovoril, alebo sama mama začala tušiť niečo zlé, alebo si Viktor začal v duchu klásť otázky o vernosti, ale jedného dňa prišiel z fabriky zamračený.
Viktor, čo urobíme? Je to priskoro. Jankine ešte len začal tretí rok, ešte len nedávno prestala nosiť plienky. Ani ja som si nestihla vydýchnuť.
Z jedného materského rovno do druhého, zvädnuto vravela Emília. Janka je ešte malá, stále chce na ruky. Ako ju budem so zväčšujúcim bruškom zdvíhať?
Budeme štyria, a funguješ len ty. Nemali by sme s druhým dieťaťom čakať? pýtala sa Emília a jej vlastné slová ju vydesili.
Toto si, prosím ťa, vyhoď z hlavy, Viktor sa na ženu pozrel prísne. Prepáč, je to aj moja vina, ale zvládneme to, márne sa snažil zjemniť tón. Nájdeme nejakú fušku bokom.
Ak to bude dievča, žiadny problém. Janka má veľa vecí, zostalo dosť oblečenia. Kočík tiež netreba.
Veď budú skoro narovnako, budú kamarátky. Ak by to bol chlapec… Viktor sa zasmial. Podám žiadosť na rozšírenie bytu, mrkol na Emíliu.
Tak rozhodli. Emília milovala Janku, rozmaznávala ju, veď bola prvá, dlhočakaná dcéra.
Nikdy si neodoprela zobrať ju na ruky, pritúliť, pobozkať, aj keď jej vlastné bruško už rástlo do priestoru.
S hriešnou vinou dúfala, pomedzi riadky vlastných myšlienok, že možno to druhé dieťa nevynosí to, čo sa tak prenáhlilo prísť na svet. Ani pred sebou si to však nepriznala.
Príroda však rozhodla inak. Tehotenstvo prebehlo ľahko a v určenom čase sa v rodine Kovačových zjavila ďalšia dcéra.
Keď ju Emílii prvýkrát priniesli nakŕmiť, zarazila ju belasosť jemného páperia na hlavičke dievčatka. Emília i Viktor boli tmavovlasí.
Aj Janka mala pri narodení vyložene čierne vlásky, no tie neskôr trochu zosvetleli. Možno to bude u tejto naopak, hádala Emília možno stmavne.
Belavé dievčatko s modrými očami vyvolalo rozruch aj obdiv každého, kto ju videl. Šťastní rodičia nevymýšľali dlho, dali jej meno Tereza.
Je to vzácne meno, navyše, sestry budú mať rovnaké iniciály. Rodičia v tom videli svoje jedinečné kúzlo.
Nikto nevedel vysvetliť, ako sa v jednej rodine narodili dve celkom rozdielne dievčatá. Tereza bola iná nielen v porovnaní so sestrou, ale aj s rodičmi.
A čím bola Tereza staršia, tým väčší bol kontrast. Akoby ju sem privialo nejaké neznáme bratislavské tornádo.
Časom jej vlásky naozaj trochu stmavli do gaštanovo-plavej. Pokojná a zavalitá pozorovala svet nebo-belasými očami, akoby sledovala rybník v strede búrky.
Mama ju priťahovala k sebe, bozkávala a pýtala sa dokola v hlave: Na koho je podobná? Úsudok jej unikol a zostal len vzdych.
Okolie pokyvovalo hlavami, pýtalo sa čoraz naliehavejšie to isté.
Kto vie, možno niekto Viktorovi niečo zašepkal, možno Emília podľahla zlej intuície, možno Viktor samotný podľahol pochybovačnosti jedného podvečera prišiel domov a celá obývačka stíchla.
Dlho mlčal, až po chvíli priamo vyžadoval vysvetlenie a obvinil Emíliu z nevery.
Vraj, na Emíliu predtým ešte dvoril ten šuhaj zo sídliska, svetlovlasý ako holub na starom kostole. A možno práve s ním bola neverná pamätá si naňho ešte z gymnázia!
Alebo v pôrodnici zamiešali deti to sa stáva, zriedka, no predsa.
Nikdy som ťa nepodviedla, toto je naša dcéra, Emília plakala, keď sa bránila nezmyselným obvineniam. Jej krivda bola hlboká ako banské štôlne v Banskej Štiavnici.
Hádky boli zo dňa na deň častejšie. Domácnosť sa drobila pri myšlienke na rozvod; Emília už balila deťom veci. Práve vtedy Viktor precitol.
Mal predsa rád svoju ženu. Keď odíde a vezme deti, zostane len sám. Bal sa samoty. Jediné, čo chcel, bolo poznať pravdu.
Každé slovo údivu: Prečo je tá Terezka taká belavá? Po kom to má? Po Emílii, po Viktorovi? rezalo Viktorovo ego ako ostrá brúska.
Mal pocit, akoby mu na čele vyrástli obrovské parohy, ktoré videli všetci. Presvedčil Emíliu, aby ešte zostala, ale varoval, že dá urobiť test otcovstva. Emília sa znovu rozplakala.
Ako mám zostať, keď mi neveríš? Keď urobíš ten test, vyšetri rovno aj Janku hneď zisti, či aj tú som mala s niekým iným! Najlepšie bude rozísť sa hneď.
Viktor si sám nazbieral vzorky slín mladej dcéry a vlas starejšej, osobne ich niesol do laboratória.
Dlho trápil laborantky otázkami: dá sa to popliesť, bývajú chyby, môže niekto zameniť nálezy alebo výsledky?
Ubezpečili ho, že nie. Viktor sa trochu upokojil.
Dievčatká však hádky vnímali. Tereza mala štyri roky, a aj tá už chápala, že kvičanie a úzkosť sa týkajú nej.
A Janka raz povedala naplno:
Ty mi nie si sestra, určite ťa našli pri kontajneri. Kvôli tebe sa rodičia hádajú a asi sa rozídu!
Tereza sa rozplakala a mama ju dlho nevedela utíšiť, hoci ju objímala, ako len vedela.
Janka rozmýšľala, ako sa sestry zbaviť. Ak by ju nebolo, rodičia sa prestanú hádať a nerozídu sa.
Raz mama odišla do Tesca, sestry zostali samy, mama sa nevracala, otec bol v robote. Janka Terezu obliekla a navrhla prechádzku. Vodila ju ďalej a ďalej, až kraj Pezinka prišiel na rad.
Keď sa Emília vrátila domov a našla prázdny byt, vybehla na ulicu. No vo dvore dievčatá neboli.
Susedka z prízemia videla, ako sestry niekam idú, ale ponáhľala sa na obľúbený seriál a nič sa nepýtala.
Šialená matka preletela dvory, volala deti po sídlisku. Viktor prišiel a zapojil sa tiež. Blížil sa súmrak a deti stále niet.
Zavolali teda políciu. O hodinu našli obe. Najprv Terezu. Na políciu zavolala žena, že v parku plače nejaké opustené dievčatko.
Onedlho našli aj Janku zabrúsenú v tme, nevedela trafiť cestu domov.
Rodičia, plní úľavy, dievčatá ani nekárali. Janka, jasné, nepriznala pravý dôvod svojej prechádzky.
Opäť hádky. Viktor vyčítal Emílii, že nechala deti bez dozoru. Ona vyčítala jemu, že je stále preč.
A čo ak ich prejde auto alebo ich niekto ukradne na orgány?..
Konečne Viktor priniesol výsledky. Testy potvrdili: je otcom Terezy aj Janky. Žiadnej nevery.
Vysvetlili mu, že sa prejavili veľmi staré génové znaky. Niekedy biele ženy rodia tmavých, inokedy naopak. Tak sa dedia hriechy a minulé vzťahy predkov.
Pomaly sa do rodiny vrátil pokoj. Ale Tereza sa stále cítila akosi navyše.
Sestry si nerozumeli. Janka mala voči mladšej stále odpor. Pri hádkach Tereze pripomínala, že ju nikto nemá rád, že nie je sestra.
Mne kupujú nové šaty, ty moje staré doťahuješ, lebo nie si naša, neochvejne tvrdila.
Tereza plakala, ale mame sa nesťažovala. Janka ju často podvádzala šibalstvá hodila na krk mladšej.
Po kom ty si? Pozri na Janku, tá je rozumná, vzdychala mama.
Po takých slovách Tereza rezignovala. Mama má rada len Janku.
Tereza sa zvykla schovať do kúta, zavrieť oči. Verila, že ak nevidí seba, ani miestnosť, vlastne tu nie je.
Takto sa schovávala pred mamou, pred Jankinou nespravodlivosťou.
Janka skončila strednú, na vysokú nešla. Načo, peknej dievčine?
Na tancovačke spoznala mládenca a rýchlo sa vydala. Ten mal byt, robil s otcom, ktorý predával ojazdené škodovky.
Mama mala rada aj Terezu. No stále nevedomky dávala Janku za vzor. Tereza cítila, že je porovnávaná, nikdy v jej prospech. Otrasné slová sa zapísali na srdce.
Pozri, Janka si už našla nápadníka. Ber si príklad! Len sedia doma, sníva a kreslí. Mala by chodiť medzi ľudí, vysvetľovala mama.
V poslednom ročníku gymnázia sa o Terezu začal zaujímať chalan. Tereza odpovedala jeho citom, lebo túžila aspoň po kúsku lásky.
Až keď otehotnela, poriadne si to uvedomila a zľakla sa, všetko vyrozprávala chlapcovi.
Mal ju úprimne rád. Chcel to prediskutovať s rodičmi. Tak vyšlo najavo ich dobrodružstvo.
Chlapcova mama prišla k nim domov, prosila, plačúc, nech Tereza dieťa nechá vziať.
Zastala sa jej otec. Možno tým chcel odčiniť svoju starú vinu, možno mu Tereza bola len ľúto.
Nech porodí, povedal. Nedovolím jej zničiť život, dosť trpela. Ak vám nevyhovuje, zvládneme to sami.
Chlapca poslali k rodine do iného mesta, Terezu dali na individuálne štúdium.
V škole všetko ututlali, nech sa to nedostane vyssie. Inšpektorát školu karhal, že zanedbali výchovu. Tereza maturitu písala pod dozorom doma. Bol to číry surreálny svet.
Učiteľka angličtiny Terezu ľutovala, tajne jej radila a pri maturite dopísala pár riadkov.
Lenže načo Tereza vysvedčenie? Mala rodiť, mala byť s dieťaťom.
Krátko nato otec v noci v spánku odišiel za hranicu smútku. Pracoval veľa, starosti sa na neho tisli, srdce to nevydržalo.
Zaspal večer pri televízore, mame sa ho ráno už nepodarilo prebudiť.
Byt sa zaplnil nariekaním. Priviezli sanitku, smutný dom zapustil korene do ticha. Tereza dostala predčasné kontrakcie.
Osud, snový a krutý, zariadil, že v deň otcovej smrti porodila chlapca svetlého ako ona, vlásky svetlé, oči ako modré jazero.
Na pohreb Tereza nešla, ležala v pôrodnici. Mama ju prišla prepustiť domov, celá spälená smútkom. Doma povedala, že to Tereza otca zabila.
Večne len trápenie ale vnuka si zamilovala.
Veď ako nemať rád svetlého anjela? Len sa bála, že mladšiu dcéru už nikto nevezme.
Mne nikto netreba, odpovedala Tereza. Ak vlastný otec pochyboval, cudzí môjho syna ťažko prijme.
Chlapec bol vnímavý, rozumný nad svoj vek, tichý. Keď mal päť, do osudu Terezy zasiahla Janka.
Kým mladšia sestra mala dieťa, Janka nemohla ani o vlastnom snívať.
Rodina jej muža túžila po vnúčati, dedičovi. Začali presviedčať syna, že treba hľadať inú.
Aj začal chodiť za inými. Janka sa trápila, ale neodišla. Kam by išla? Do bývalej biedy? Veď tam žili tie nenávidené Tereza so synom.
Sergej chodil do škôlky, Tereza medzičasom dorobila kurz kaderníčky a pracovala.
Janka znova rozmýšľala, ako sa Terezy zbaviť. Dospelú už neodvedie za ruku, nenechá ju v parku. Rozhodla sa jej nájsť nápadníka.
K nim domov často chodil opravár počítačov, mladý, fešák, slobodný.
Janke sa veľmi páčil, chcela si s ním čosi začať, no bol tvrdý oriešok, odbil ju.
Tak si povedala: Ak nie ty, vezmi si moju sestru. Napísala mu, že s ním chce hovoriť, dohodla stretnutie v kaviarni. Sestre povedala, že ju zoznámi s chlapcom; hádam si konečne niekoho nájde.
Janka si bola istá, že Tereza sa nebude páčiť, bude smiešna. Veď mladý čakal Janku, nie Terezu.
A keby sa Tereza predsa páčila, mladšia opustí byt a Janka sa vráti k mame. V každom prípade Janka vyhrá.
Tereza sa pekne obliekla, vlásky si upravila, nemaľovala sa. Nech vidí, kto je ona naozaj.
V kaviarni ho hneď spoznala. Sedel sám, pozeral do mobilu.
Ste Mišo? Tereza pristúpila k stolu.
Áno. A vy ste?
Ja som Terezina sestra. Tereza.
Chalan sa začudoval, ale ponúkol jej kávu.
Tu majú dobré zákusky, dáte si? pýtal sa.
Odkiaľ to viete?
Často tu riešim veci s klientmi, znovu ťukal do telefónu, márnil sa dovolať Janke.
Tereza ho pozorovala: vpadnuté oči, štetina na brade, kadere na hlave akoby po búrke.
Najradšej by ho ostrihala, hoci nevedela, ako sa s ním rozprávať. Mišo jej nevenoval veľkú pozornosť.
Vadím vám? vyhŕkla napokon Tereza.
Ani nie. Vaša sestra nepríde? pýtal sa aj on.
Nerozumiem. Janka vravela, že mám byť s vami. Asi by som mala ísť.
V tej chvíli dorazili kávy.
Aspoň vypime kávu, keď ste už tu.
Ja nebudem. Tereza odsotila tanier.
Bojíte sa, že priberiete? Vyzeráte skvelo. Hodí sa vám to, povedal Mišo.
Ale muži chcú štíhle ženy.
Kto vám to povedal? Čo viete o mužoch?
Nič, priznala Tereza. Mám syna. Má päť. Janka vám nepovedala?
Mala?
Napriek Tereziným výhradám, keď tušila Jankin podraz, Mišo ju aj tak išiel odprevadiť.
Cestou sa rozprávali, hlavne hovoril on, Tereza počúvala. Pred domom si vypýtal číslo.
Načo? prekvapila ju otázka.
Chcem v rozhovore pokračovať. Vy ste ešte nič o sebe nepovedali. Zavolám vám.
O týždeň naozaj zavolal.
Prepáč, mal som veľa roboty. Dnes večer môžeme von?
Tereza bola zaskočená. Celý jej svet sa točil okolo syna. Mišo jej to len oznámil. Ale rozhodla sa mu dať šancu.
Sedeli v kaviarni, Tereza opatrne rozprávala svoj zvláštny život. Mala pocit, že naň zrazu hľadí jeho očami, akoby bola účastníčkou cudzieho sna.
Keď vyšli von, pridal sa k nim túlavý pes. Vošli do potravín, Mišo kúpil chleba a salámu pre psa.
Pri pokladni stará pani počítala centy, aby zaplatila skromný nákup. Mišo za ňu zaplatil, pridal jej čokoládu, salámu i zmrzlinu.
Zmrzlina prečo? pýtala sa Tereza.
Viete, moja starká milovala zmrzlinu, ale škoda jej bolo peňazí.
Netrápia vás aj mňa z lítosti, ako psa alebo babku? spýtala sa Tereza.
Čože? Nie, páčite sa mi naozaj. Ste čistá, svetlá. Zviera či stariek mi je naozaj ľúto. Peňazí mám, prečo nepomôcť?
Pes zhltol, ani nepohrýzol, a šiel si po svojom.
A čo nové? zavolala večer Janka.
Máme sa dobre, povedala Tereza.
A čo dobré?
S Mišom sa stretávame, ďakujem, že si nás zoznámila.
S tým neotesancom? Ti sa páči?
Je veľmi dobrý, je s ním zábava. Vraj mu na mne záleží.
Janka čosi zamumlala a zložila. O pár dní prišla k nim domov.
Tereza uložila Sergeja spať a chcela za nimi do kuchyne, ale zastavila sa pri dverách, keď začula rozhovor.
Táto trúba má šťastie. Chcela som Miša pre seba, aby som manželovi vrátila neveru, ale on sa zaľúbil do tej ovce.
Čo to vravíš? Veď máš muža, ohradila sa mama.
Muž… už mi hľadá náhradu, rozvod je otázka týždňa. Čo mám robiť, mama?
Neprihováraš si to celé?
Nie, mama. Prečo? Tučná, hlúpa, len česie iných. A ešte aj syna má, ja nemôžem mať deti.
On ma mal ľúbiť! Mne má byť vďačná, že ich spoznala. Zlatá by bola, keby som ju bola hodila do kanála!
Čo za kanál?.. Prečo…
Mama, čo ti je? skríkla Janka, a do kuchyne vletela Tereza.
Mama držala ruky na hrudi, lapala po dychu, prevracala oči. Tereza bežala volať sanitku.
Lekári stihli zasiahnuť, následky mŕtvice boli len mierne.
Za dva mesiace sa Tereza vydala za Miša a nasťahovala so synom k nemu.
No mamu chodila navštevovať denne. Janka sa pohádala so všetkými a zmizla niekam do sveta…
Rodičia si myslia, že deti nič nevnímajú, pritom všetko cítia, všetko si pamätajú.
Skrivodlivá vojna medzi sestrami o lásku rodičov či pozornosť chlapcov býva krutá. Z pomsty sa stáva bumerang.
Deti nikdy neposlúchajú, čo im hovoria rodičia, ale nikdy sa nemýlia pri napodobňovaní ich skutkov.
James Baldwin
Slová, ktoré dcéra počuje či znejú podporujúco, alebo bolestivo ju formujú. Rozumie im ako pravdám o sebe a o vzťahoch medzi ľuďmi.O niekoľko rokov neskôr, keď Sergej už takmer dorástol svojej mame po plecia, sa Tereza prichytila, že sedí pri okne v ich útulnej kuchyni a sleduje, ako sa na dvore hrá jeho partia. Ich smiech sa niesol večerným vzduchom ako pieseň, v ktorej bolo všetko: radosť, úľava, nádej. Jej syn, zamyslela sa, nekládol nikdy otázky o tom, kto je jeho otcom; vedel len to, že je milovaný. Mišoten ich prijal oboch s takou samozrejmosťou, akoby v tom nebola žiadna obeť, žiadny výpočet strat a ziskov, len akási bezpodmienečná radosť a čisté dobre, tak poďte obaja.
Tereza si zvykla na myšlienku, že láska nie je za odmenu, ani trest, že je to niečo, čo môže z obyčajných dní vykresať oheň a zo starých jaziev vypestovať nové lístky odvahy. S mamou časom našli cestu späť možno už nežili pod jednou strechou, ale spomienka na otcove tiché odpustenie rozohnala tie najhlbšie tiene.
Janka sa roky neozvala. No v jedno nedeľné popoludnie prišiel list zo zahraničia s vyblednutými fotografiami: Janka s usmievavou tvárou, po boku cudzinca s dvoma malými dievčatkami. Prepáč mi všetko, sestra. A ďakujem, že žiješ tak, ako si vždy chcela. Kiež by som bola aj ja dokázala tak milovať, stálo na poslednom riadku.
Tereza zavrela list, usmiala sa a vykročila na dvor. Sergej k nej pribehol, rozbehnutý, spotený. V očiach mu svietilo modré nebo, presne ako jej kedysi.
Mami, pozri, naučil som sa bicyklovať bez rúk! zavolal.
Rozosmiala sa. Objala syna, pohladila ho po vlasoch a v tom geste bolo všetko, čo potrebovala povedať: že je dosť, že patrí, že práve tu je jeho domov. A azda konečne aj jej vlastný.
Láska, čo bola v ich rodine kedysi rozdelená a neistá, teraz plynula nečakane ľahko ako dych alebo letný vánok. A v tichu, ktoré nasledovalo, Tereza pochopila: každý z nás môže byť inde, iný, ale všetci patríme tam, kde sa nás niekto úprimne dotkne. S týmto vedomím zavrela oči, vdychovala vôňu letného večera a cítila, ako sa život pomaly dostáva na svoje miesto, skladá sa konečne do celku.
