No veď takto sa žiť nedá! To nie je fér! Róbert vtrhol do izby svojho otca.
Čo to zase melieš? Prečo si to myslíš? Kto ti to natáral?
Naša školská poradkyňa.
Pokračuj, povedz mi viac.
Ukážem ti to. Idem spať a ty len predstieraj, že ma budíš.
Načo to celé?
Hneď pochopíš! Fajn, fajn… Róbert, vstávaj, treba ísť do školy, už spiš dosť.
Vidíš? Každé ráno to isté. Vraj rodič by mal dieťa budiť s láskou. Nech dieťa cíti, že ho má rád! A má sa usmievať!
Nech ťa rozosmeje mama, ja mám fakt toho dosť.
Ty ma nemáš rád?
Čo, prosím? O čom trepeš? otec začínal vrieť.
To nie je blbosť. Ak nechceš, aby som ťa na staré kolená komandoval, mal by si mi ukazovať aj city. Poď, skús ma prebudiť ešte raz.
Dobrá, dobrá. No tak, nezbedník, hore z postele! Škola čaká!
Mne sa ešte drieme!
Zlatko, zobuď sa otec mu prešiel rukou po vlasoch a dal mu pusu na čelo.
Hurá! Konečne som cítil tvoju otcovskú lásku.
Dobre, dosť bolo divadla. Ukáž známky.
Teraz nie, tata. Nemáš predsa čas, budeš meškať do práce.
Nevadí. Aha, parádna trojka, aj z literatúry, aj z matematiky.
Ale z psychológie mám desinu.
Chceš byť psychológom, mladý pán? Počúvaj, môj zlatý, kým si nezlepšíš známky, zabudni na telefonovanie. Sadni si pekne a uč sa, kým nepríde mama.
Róbert narieka, otec ho chlácholí:
Vravela tá tvoja poradkyňa, že sa mám usmievať tak sa usmievam!
