Kedysi dávno, v tieni dávno zabudnutých čias, sa v Banskej Bystrici odohral príbeh, ktorý navždy ostal hlboko zapísaný v mojom srdci, tak ako v srdciach mnohých z nás. V tých časoch život často kládol ľuďom pod nohy neľahké skúšky, a osudy sa prepletali nevyspytateľným spôsobom.
Ondrej, človek, ktorého meno sa v tých časoch často vyslovovalo s úctou, sa vracal jedného pochmúrneho jesenného rána domov po nočnej šichte v bani. Bol vyčerpaný na smrť a každý sval ho bolel. Všetko, po čom túžil, bolo dopriať si kúsok odpočinku na starej posteli v prenajatom byte, kde spolu s ním žilo ďalších tucet robotníkov, ktorých osud zavial z rôznych kútov Slovenska.
Po prepustení z nápravnovýchovného zariadenia si Ondrej nemohol vyberať prácu, a práca v bani bola jediné, čo mu ponúkali. Aj tak ale mal šťastie v nešťastí, keďže nemusel spať v špinavej unimobunke, ale našiel miesto medzi chlapmi v spoločnom byte. Cestou z práce sa rozhodol skrátiť si cestu parkom a ponáhľať sa k paneláku. No tu sa začal odvíjať príbeh, o ktorom sa hovorilo ešte dlho.
Pri jednej z lavičiek v tichom, zahmlenom parku Ondrej zazrel nezvyčajne veľký balík. Podvedome sa k nemu priblížil a zostal stáť ako prikovaný pod starou dekou ležalo opustené novorodeniatko. Bolo to dievčatko, s ružovými líčkami a tuhou malou päsťou, ktorá zvierala kraj deky. Srdce sa mu zovrelo a bol premožený únavou a zároveň súcitom. V tej chvíli bojoval sám so sebou jeho minulosť ho strašila a napomínala, aby do toho nezasahoval. Ale napokon v ňom zvíťazila dobrota.
Nedokázal predstaviť, že by drobné stvorenie vniesol do bytu plného mužov. Preto, pritísnuc dieťa na hruď, zamieril k neďalekému dvojpodlažnému domu, ktorý v meste všetci poznali ako detský domov. Tam všetko vysvetlil milej vychovávateľke. Keďže pri dievčatku nebola žiadna poznámka, žena navrhla: Zavoláme ju Magdaléna Ondrejová. Ondrej len prikývol a prvý raz po dlhej dobe sa usmial.
Ondrej potom často premýšľal nad vlastným životom. Rodinu už nemal, no postupne v ňom začala klíčiť túžba po teple domova. Často spomínal na dievčatko, ktoré objavil v parku, a občas do detského domova aj zavolal. Keď Magdalénka trochu podrástla, začal ju navštevovať s drobnými darčekmi. Dievčatko mu zakaždým pripravilo kresbu, na ktorej bol spolu s ňou zobrazený otecko a mamka.
Časom si jeho láskavý vzťah k Magdalénke všimla aj nová zamestnankyňa detského domova, žena v jeho veku menom Božena sama bývalá zverenkyna tohto zariadenia. Veľmi dobre chápala, aké je dôležité, aby dieťa mohlo vyrastať v rodine. No vedela aj to, že spoločnosť nikdy nepridelí malé dievča osamelému mužovi.
Božena sa rozhodla, že s tým niečo urobí. Ondrej už totiž desať rokov chodieval za Magdalénkou, a práve ona mu padla do oka. Dievčatko stále viac túžilo, aby ju otec vzal domov. Ondrej si už zopár rokov platil hypotéku na malý byt, keďže ako majster v bani zarábal viac. Ale samota mu znemožňovala Magdalénku adoptovať.
Medzi Ondrejom a Boženou prebehol úprimný rozhovor. Uvedomili si, že sa majú radi dosť na to, aby si spoločne vybudovali nový život. Tak sa napokon rozhodli zosobášiť, zariadili Magdalénke izbičku a vybavili všetky potrebné papiere. V deň, keď si prišli po ňu do detského domova, Magdalénka sa rozbehla otcovi do náručia a potom objala aj Boženu. Všimla si, že tentoraz je jej ocko šťastím celý rozžiarený.
Kľakol si pred ňu a potichu povedal: Magduška, zbaľ si veci. Odchádzaš domov. My na teba už čakáme. Tak sa napokon splnil čistý detský sen aby mala dievča, ktoré kedysi Ondrej našiel opustené na lavičke v parku, po desiatich rokoch naozajstnú rodinu.
O tom, či Ondrej a Božena zostali spolu, sa už rozprávať nepatrí ale väčšina by povedala, že určite áno. Veď ich spojila láskavosť a nekonečná radosť, ktorú spoločne darovali malému človeku. Takéto príbehy svet nikdy neunavia, lebo medzi nami žijú ľudia, v srdci mäkkí a veľkodušní, ktorí sú schopní veľkých činov. Tak sa nám to kedysi stalo… a ozaj, páčil sa vám tento príbeh?
