Vznášala som sa v podivnom sne, kde som bola najstaršia z početnej rodiny v jednom z bratislavských panelákov, a na moje plecia sa ako záhadný kabát nepretržite kládli všetky povinnosti domácnosti. Musela som dohliadať na mladších súrodencov, ktorých tváre sa menili ako v kaleidoskope, a nikdy som si tento údel sama nevybralabolo to rozhodnutie, ktoré zvážnelo ako jeseň na Spiši a padlo na mňa bez varovania. V škole, kde steny šepkali slovensky, ma večne poťahovali za cop, dokola posmeškami, lebo som bola vždy obklopená malými deťmi. Plakala som potajomky na lavičke pod lipou a prisahala som si medzi modrými ružami: nikdy nebudem mať vlastné deti.
Otec mi rozprával slová tvrdé ako hradné múry. Jeho ruky plytko vchádzali do reality, hovoril, že “ma zmláti do modra ako slivku.” Po základnej škole, po deviatej triede, ma poslali študovať kuchárstvo, vraj sa patrí mať profesionálnu hodnotu. Po skončení školy som začala pracovať v kaviarni v Trnave. Rodičia ma napomínali, išli po mne ako vánok cez kopce a vyčítali mi, aby som nosila jedlo domov, lebo “rodinu treba živiť, a nie byť hlúpa ako teľa”.
Držali mi výplatu v rukách, v eurách, a ovládali mi život ako lampu v búrke. Potom prišiel ten zvláštny okamih ako rozkvitnutá gaštanová alej, rozhodla som sa a kúpila si lístok do vzdialeného mesta, napríklad Košice. Vedela som, že táto cesta je jednosmerná, navždy sa svet zmenil. Pracovala som ako umývačka riadu v reštaurácii plnej vôní, a prenajala si izbu od dobrej staršej pani, ktorej meno bolo Jolana. Bola ku mne láskavá, pýtala primeraný nájom, a ja som jej pomáhala s malými vecaminosila som jej krémové rezy a vymetala pavučiny zo stropu.
Vytvorili sme čudné, harmonické spolužitie. Dom voňal po kapustnici, jedli sme spolu placky a zapíjali ich malinovkou, podporovali sme sa slovami, ktoré mali občas tvar vtáčích pier.
Neskôr mi Jolana predstavila muža menom Marek, a ja som v sne rozhodla, že sa vezmeme. Jeho rodičia súhlasili bez slova. O rok sa narodila dcéra, ktorú sme pomenovali Ľubica, po slovenskej legende, a potom syn Štefan, s očami jasnými ako Tatry vo februári.
V tejto snovej realite mi začala chýbať rodina, a spolu s Marekom sme v kufroch zabalili darčeky a vyrazili cez polia, ktoré šumeli ako dunajské vlny. Na prahu však rodičia nereagovali, hodili mi dvere do tváre s výdychom tuhým ako krivánska burka, nepozreli sa ani na Mareka, ani na deti. Bolesť prešla mnou ako nočný vlak, vzala som si svoje darčeky späť a rozhodla sa v tej snovej krajine navždy im už nevracať, nikdy viac nevystúpiť na ich prahu.
