– Štyridsať rokov žijeme pod jednou strechou, a v šesťdesiatich troch sa chceš zmeniť život? Mária sedela v svojom obľúbenom kresle a uprene hľadela cez okno, snažiac sa zahnať myšlienky na udalosti dnešného dňa. Pred pár hodinami s rozruchom pripravovala večeru a čakala na Jozefa, kým sa vráti z rybačky. Ten však neprišiel s úlovkom, ale s novinkami, na ktoré už dlho zbieral odvahu. – Chcem sa rozviesť a prosím, vezmi to s rozvahou, – povedal Jozef ticho a sklopil oči. – Deti sú už dospelé, všetkému porozumejú, vnuci to riešiť nebudú, môžeme veci ukončiť bez hádok a výčitiek. – Štyridsať rokov žijeme pod jednou strechou, a v šesťdesiatich troch sa chceš zmeniť život? – neveriacky zareagovala Mária. – Mám právo vedieť, čo bude ďalej. – Ty zostaneš v našom bratislavskom byte, ja sa presťahujem na chatu, – Jozef už mal jasne vypracovaný plán. – Nemáme si čo deliť, všetko aj tak raz ostane našim dcéram. – Ako sa volá? – rezignovane sa spýtala Mária. Jozef sa začervenal, začal nervózne baliť veci a tváril sa, že otázku nepočul. Podľa jeho reakcie Mária už nemala pochybnosti o existencii súperky. V mladosti na takéto problémy ani nepomyslela a nenapadlo jej, že by na starobu zostala sama, keď muž odíde k inej. – Možno sa ešte všetko obráti k lepšiemu, – utešovali Máriu dcéry. – Nijako si nevšímaj správanie otca. – Už to bude ako bude, – povzdychla Mária. – Len už nič nemá zmysel meniť, dožijem tu svoj vek a budem sa tešiť z vášho šťastia. Viera s Ivetou sa vybrali za otcom na chatu, aby si s ním pohovorili. Vrátili sa však sklamané a matke sa so všetkým neponáhľali priznať. Iba zrazu začali hovoriť o tom, že byť sama môže byť aj lepšie – už sa netreba o nikoho starať navyše. Mária si domyslela svoje a ďalej dcéry nevypočúvala, len sa snažila žiť ďalej. Nebolo to jednoduché, keďže známi i rodina sa neustále vypytovali na situáciu. – Človek žije celé roky spolu, a na staré kolená muž utečie k inej, – poznamenali netaktné susedky. – Je mladšia, či bohatšia? Mária nevedela, čo odpovedať, ale sama čoraz častejšie rozmýšľala, aká je súperka a chcela ju aspoň vidieť. Preto sa raz vybrala za Jozefom na chatu pod zámienkou, že potrebuje domácu zaváraninu. Neprehlásila vopred, aby s istotou osobne stretla rozvodovú dámu – a presne na tú natrafila. – Jozef, nevravel si mi, že tvoja bývalá k nám chodí, – mrzuto reagovala extravagantná pani s výrazným mejkapom. – Myslela som, že všetko ste vyriešili a tu už nemá čo robiť. – Skutočne si ma vymenil za toto? – ozvala sa Mária a presne si súperku obzrela. – Ty sa budeš len tak pozerať, ako ma uráža? – vykrikovala pani. – Inak, som len o pár rokov mladšia než vy, ale vyzerám podstatne lepšie. – Ak táto v takom veku vážne verí, že jediná hodnota je výrazný vzhľad, – povedala Mária, spoločne hľadajúc zmätený pohľad bývalého manžela. Cestou na autobusovú zastávku počúvala ešte reči tejto „nalíčenej starej Barbie“ a snažila sa neplakať. Doma už dala prednosť slzám a zavolala sestre, nech príde na návštevu. – Dosť už, – varila svieži čaj s mätou Nina. – Vravíš, nová Jozefova družka nie je pekná a evidentne nie príliš múdra. – Ale možno má pravdu, a ja už v tom veku vyzerám ako stará, – pochybovala Mária. – Na svoj vek vyzeráš veľmi dobre, – úprimne vravela Nina. – Na siedmom kríži je chyba obliekať sa do leopardích legín alebo nosiť mini. Žena je pekná v každom veku, ak vie, ako sa má nosiť a vyzerať primerane. Mária sa zadívala do zrkadla a priznala si, že sestra má pravdu. Bola vo forme a na zdravie sa nesťažovala. Aj obliekala sa vkusne a dcéry jej kozmetiku neustále darovali. Nikdy sa nesprávala nevkusne ani výstredne, nemala potrebu pôsobiť ako papagáj – takže si nevedela predstaviť, že by sa správala ako jej súperka. – Nuž a čo, – pokračovala Nina. – Teraz si žena voľná – môžeš si užívať život! Dcérky sú dospelé, možností na kultúru a voľný čas je na náš vek neúrekom, prepáč, ale ruky ti klesnúť nedovolím. Nina svoj sľub splnila, začala ťahať sestru do divadla, na prechádzky aj koncerty. Čoskoro sa k nim pridal kolektív rovesníkov, medzi ktorými nechýbal ani jeden pán, čo prejavoval Márii pozornosť, no ona to hneď stopla a na samostatné stretnutia nepristala. – Počul som, že teraz beháš po divadle, našla si si nových priateľov, možno sa aj znovu vydáš? – podpichol Jozef pri náhodnom stretnutí v obchode. – A čo, prečo si prišiel až sem po nákup, bližšie pri chate nič nie je? Alebo ti nová družka nevarí? – zaujímala sa Mária. – Len som tu zvyknutý nakupovať, na staré kolená sa zvyky ťažko menia, – omielal Jozef. Mária dala radšej zbohom a pod zámienkou, že má toho veľa, odišla domov. Jozef mal v tej chvíli čudnú potrebu dobehnúť ju, rozprávať sa, priznať svoje ľútosti kvôli rozvodu. Veď celý život mal rodinu, deti, a potom sa nechal uniesť energickou Tatianou, že sa celý zmenil. Začiatok sa zdal zaujímavý, no čoskoro zistil, že Tatiana o domácnosť nestojí, najradšej klebetí alebo sa točí okolo mužov, popíja v spoločnosti a zabáva sa. Jozefovi sa v posledných týždňoch rátalo najviac vrátiť sa domov, a po stretnutí s Máriou to chcel ešte viac. Nerobil scény, nič si nevyčítali, len sa dôstojne snažila žiť ďalej. Až si uvedomil, že mu najviac chýba pokoj a útulno, čo mal len po boku Márii. – Zase si doniesol marhule, pritom som chcela slivky, – rozčuľovala sa Tatiana. – Nevedel si kúpiť správny syr, a majolku si zabudol úplne. – Povedz, Marika všetky nákupy vybavovala, alebo sme šli spolu. Ty chceš všetko hodiť len na mňa, – neudržal sa Jozef. – Už ma nebaví, ako ma porovnávaš s bývalou, – vykrikovala Tatiana. – Ešte povedz, že ľutuješ, že si ju opustil kvôli mne! Jozef naozaj ľutoval, no vedel, že hovoriť o tom nemá význam. Marika sa o nič nepričinila, neplánovala nijaký podraz, len bola sama sebou. On zúfalo sníval, aby mu odpustila. Lenže si dobre uvedomoval, že mu už nikdy nebude dôverovať, ani ho neprijme naspäť. Párkrát sa odhodlal zavolať jej, po ďalšej hádke sa dokonca vybral až k dverám jej bytu. – Potrebuješ si niečo vyzdvihnúť? – spýtala sa Mária, nepúšťajúc ho cez prah. – Chcel som sa porozprávať, máš chvíľu? – vymýšľal Jozef, keď z kuchyne už rozvoniaval jeho obľúbený slivkový koláč. – Nemám čas, chuť ani možnosť, – pokojne odpovedala. – Tak si vezmi, čo potrebuješ, ja čakám hostí. Jozef vlastne nič nepotreboval, slov mal síce mnoho – tie správne sa však nenašli. Vrátil sa na chatu, šiel si uvariť večeru, lebo Tatiana opäť lietala po dedine. Priznal si, že nemá pokoj a dal jej čas pobaliť si osobné veci. Po Tatianiných scénach chcel volať Márii a všetko jej vyrozprávať, napokon to vzdal a zmieril sa. Svoju bývalú ženu poznal až príliš dobre, aby chápal, že s odpustením ani opätovným prijatím nemá počítať. Možno raz, s odstupom času, by sa odhodlal poprosiť o odpustenie. Bude musieť – inak nebude mať pokoj. Na opätovné obnovovanie rodiny však nikdy nemal šancu. Veď to vedel aj vtedy, keď s Tatianou začínal. A tak žije Jozef na chate, a Mária v bratislavskom byte, medzi dcérami, vnúčatami a v spoločnosti priateľov z divadla. Pre bývalého manžela v jej svete už miesto nebolo.