Vieš, pokiaľ ťa zaujíma, nebolo to ľahké obdobie. Môj bývalý priateľ ma skrýval pred svojimi kamarátmi, lebo podľa neho som nebola na jeho úrovni. Vedela som to v podstate od začiatku, ale aj tak som zostala. Pochádzal z bohatej rodiny z menšieho slovenského mesta jeho otec mal veľký stavebný podnik, mama bola doma, bývali vo veľkom dome a jazdili na novom aute. Ja som žila na sídlisku, pracovala som ako pokladníčka v Lidli a pomáhala mame s účtami a s domácnosťou.
Spoznali sme sa v kaviarni v centre Trenčína, kde som si kupovala kávu pred rannou zmenou. Začal mi volať, písal mi správy, pozýval ma na prechádzky.
Zo začiatku to vyzeralo pekne, len bolo všetko tak trošku čudné. Nikdy ma nevzal na miesta, kde sa stretával so svojimi kamarátmi. Vždy vyberal zapadnuté podniky, kde nás nikto nepoznal. Ak sme sa prechádzali v centre a narazila som na známeho, okamžite pustil moju ruku a povedal: Poď, prejdeme tadiaľto. Pýtala som sa ho prečo, a on: Moji kamaráti sú veľmi kritickí, nechcem, aby rozoberali. Prehltla som tú výhovorku, lebo som nechcela robiť sceny.
Prvýkrát, keď som to naozaj cítila, bolo to na jednej oslave. Pozval ma, obliekla som si jednoduché, ale pekné šaty, snažila som sa zapadnúť. Keď sme vošli, šepol mi: Zostaň tu pri bare, idem pozdraviť pár známych. Ubehlo dvadsať minút. Potom štyridsať. Videla som ho, z diaľky sa smial, fotil, objímal ľudí. Ani mi nikoho nepredstavil. Keď som sa priblížila, rukou ma zastavil a povedal: Počkaj vonku chvíľu. Vonku mi vysvetlil: Tu sú dôležití ľudia, nechcem trapasy.
S pribúdajúcim časom začal nadhadzovať poznámky, ktoré boleli. Povedal, že hovorím príliš obyčajne, že mám zmeniť štýl obliekania, že fotky so mnou na Instagram radšej nebude dávať, lebo rodina je rezervovaná. Nikdy ma nepozval domov. Ani som nestretla jeho rodičov. Keď som ho pozvala na maminu oslavu narodenín, vždy si našiel výhovorku práca, auto, únava. Ale keď mal niečo dôležité v jeho okruhu, na celý víkend zmizol.
Raz som sa ho na rovinu opýtala: Je ti trapné byť so mnou? Zostal ticho pár sekúnd a potom: Nie je to trapas… len sme každý z iného sveta. Si skvelá, ale moji kamaráti sú inde. Nechcem, aby ma súdili. Táto veta vo mne niečo zlomila. Spýtala som sa: A ty môžeš súdiť mňa? On iba pokrčil ramenami.
Najhoršie bolo, keď som videla na jeho profile fotky s kolegyňou dcérou známeho advokáta v Nitre. Luxusné reštaurácie, drahé akcie, smiechy, označenia. S ňou sa predvádzal a bol hrdý. Na mňa nebola ani zmienka. Keď som sa ho na to spýtala, povedal, že je iba kamarátka. Pohádali sme sa tvrdo. Povedala som mu, že nebudem jeho tajná priateľka. Odpovedal: Ak ti to nevyhovuje, tak skončíme.
Tak to aj dopadlo. Rozišli sme sa priamo tam. Prešla som sama pár ulíc a plakala. O týždeň už bol s tou ženou na verejnosti. Ja som chodila do práce, dlho som sledovala fotky jeho v značkových oblečeniach, na dovolenke, pri večeri. Nikdy sa mi neospravedlnil. Nikdy nepriznal, že mi ublížil.
Dnes viem, že rok som bola tá, ktorú nikto nemal vidieť. Tá, ktorá bola len za zatvorenými dverami. Tá, ktorá nebola dosť dobrá na spoločnú fotku. A to sa nedá len tak zmazať.
Môj bývalý priateľ ma skrýval pred svojimi kamarátmi, lebo podľa neho „som nebola na jeho úrovni“.
