POSLEDNÝ LÚČ
Na primárku interného oddelenia pani Drahomíru Šebestovú upierali pohľady všetci muži s obdivom, ženy so skrytou závisťou. Štíhla, čiernovlasá, v bielom plášti pôsobila nadmieru dôstojne. Vlasy si ukladala do hladkého drdolu, na hlave mala naškrobenú čiapočku, ktorá jej pridávala na vzraste. Či to bol správny podpätok na jej topánkach, alebo snáď jej mäkká chôdza, no tlmené klopkanie jej lodičiek nikdy nebolo rušivé. Vyzerala na štyridsaťpäť, no nik z personálu nemocnice nevedel s istotou, koľko má naozaj rokov. Prísnej a nekompromisnej Drahomíry Šebestovej sa báli nielen podriadení, ale i pacienti.
Muži, kolegovia i pacienti, to neraz skúšali pozvali ju na kávu, doniesli kvety či bonboniéru. Stačil však jediný tvrdý pohľad z tmavých očí a skameneli na mieste. Povrávalo sa o nej všeličo vraj zažila nešťastnú lásku, manžel jej zahynul kdesi na vojne, azda v mori, vraj prišla o dieťa… Ktohovie, čo bolo na tom pravda, čo výmysel závistlivých jazykov.
Jedno bolo isté: bývala sama, nikoho si k sebe veľmi nepúšťala, ani medzi priateľky nechodila. Hoci, zlou by ju ani nik nenazval.
Ako mladučká sa celou dušou zaľúbila do spolužiaka fešáka Igora Šebestu. Nevedela bez neho dýchať. No Igor, hýčkaný pozornosťou žien, bol jej oddanou láskou viac zneistený než poctený. Odišiel, vybral si inú. Odvtedy nikoho nepustila do svojho srdca. Možno Igora milovala dodnes, možno len mala strach z ďalších zrád.
Stála pri sesterskom pulte.
Vierka, dajte mi kartu pána Tlstého z piatej izby. Musím pripraviť prepúšťaciu správu na zajtra. S kartou pritisnutou k hrudi sa vrátila do svojej ordinácie.
No, pán sa zotavil, pomyslela si, keď vypĺňala v počítači štandardné kolónky: vyšetrenia, ordinácie, výsledky…
Do konca služby zostávalo polhodiny. Drahomíra zamkla a vyšla z ambulancie. Na konci chodby stála za oknom akási žena a potichu hovorila do telefónu. Do uší Drahomíry doľahli podivné slová:
Nie, nezomrel. Ani náhodou. Nebuď zlý. Ja som mu to povedala… Myslíš, že to netušil? Večer, preberieme…
Žena odložila mobil a bez zastavenia zamierila k schodisku. Drahomíra vošla do piatej izby. Za iných okolností by sa možno vyjadrila k škodlivosti fajčenia, keďže väčšina postelí bola prázdna, no tentoraz si všimla len napäté plecia muža, otočeného chrbtom k oknu.
Pán Tlstý, zajtra… začala, no keď sa k nej muž otočil s bolesťou v očiach, zadržala ďalšie slová.
Čo sa deje? prisadla si k nemu na kraj postele, aby nestála nad ním.
Môžete ma neprepustiť? Ja… Ja nemám kam ísť… vyliezlo z neho.
Nuž, jeho miesto je už obsadené, ozval sa sediaci v kúte, šedovlasý pán. Manželka si priviedla iného, jasne mu to povedala: Skončila som s tebou, už patrím druhému. A jeho jednoducho vykopla.
Je to pravda? Drahomíra položila otázku takmer šepotom.
Tak o tom bola tá žena pri okne, keď hovorila do telefónu… Snáď dúfala vo smrť manžela a keď jej to nevyšlo, dala mu kopačky. Drahomíra hneď pochopila.
Ivan Tlstý, mohutný muž niečo po päťdesiatke, so striebristými vlasmi a smutným pohľadom, ležal chrbtom k oknu, zvieral sánku od zlosti a tichej bolesti.
Drahomíra sa zadívala spoza okna na nemocničný park. Apríl bol na konci. Na konároch sa už črtali napúčané púčiky, no z chladnej oblohy sa stále mohli spustiť snehové vločky. Slnko sa v ten deň neukázalo.
Naozaj nemáte kde bývať? A kamaráti? Deti? spýtala sa jemným hlasom.
Všetci majú svoje rodiny. Prijali by ma na noc, dva… Potom by som bol na príťaž. V mojom veku je hanba chodiť od dverí k dverám. Vedel som, že kade-tade beží za inými, dúfal som, že ju to omrzí…
Pán Tlstý, ešte pár dní v nemocnici vás nezachráni… a miesta tu potrebujú aj iní. odmlčala sa. Ale viete čo? Mám chalupu v dedine osemdesiat kilometrov od mesta, cesta je dobrá, dom je pevný, len dlho sa tam nežilo, bude treba priložiť ruku k dielu. Ráno prinesiem kľúče a vysvetlím cestu. Vstala rozhodne, nenechala mu šancu odmietnuť.
To sú veci… prehodil potichu pacient z kúta. Prísna je, ale aká dobrá duša. Neodmietaj, Ivan. Tvoja neverná žena jej nesiaha po členky.
Odkvitla a opadala baza, vietor vystriedalo slnko a nastali teplé dni. V nedeľu ráno Drahomíra nasadla do starej škodovky a vyrazila navštíviť svojho chránenca.
Prekvapilo ju, ako dom ožil. Okiennice žiarili čerstvým modrým náterom, strecha bola poopravená, na verande vymenená schodnica. Zakrútila autom na dvor, odkiaľ vyšiel bosý Ivan v tričku a rifliach. Nebol v ňom už ani náznak zlomeného pacienta plecia mal vzpriamené, opálenú tvár, na rukách mu vystúpili nové svaly. Vyzeral oddýchnutý a spokojný so životom.
Dobrý deň, tak vás idem skontrolovať. Nedrží vás tu niekto v šachu? usmiala sa, opierajúc sa o auto.
Kdeže, nieto kto. Tri staré ženy tu len radi, že sa v dedine niečo deje. A mestskí chalupári si ma nevšímajú, zasmial sa.
Dedinský vzduch vám praje. A práca? Drahomíra sa stále držala pri aute a Ivan ešte nenabral odvahu ju pozvať dnu.
Moja práca? To už je minulosť. Odišiel som z armády, nič iné, len veliť vojakom, som nevedel. Robil som strážnika. Ale dôchodok mám dobrý.
Tak ukážte, ako ste sa zabývali, konečne zabuchla dvere auta a vykročila k verande.
Ale hlupák som, tresol sa Ivan do čela. Zvykol som si, prepáčte. Vošiel do domu prvý, otváral jej dvere.
Zastala na prahu izby. Na čerstvo umytých podlahách ležali dedinské koberčeky, svetlo i tiene sa vlnili cez čipkovanú záclonu. Na okenných parapetách červené muškáty, staré kukučkové hodiny tíško tikali.
To mi dala pani Valéria z okraja dediny, s kvetmi je tu však hneď domácejšie, že áno? s nesmelým úsmevom ospravedlňoval Ivan jej pohľad na muškáty.
A čo tu tak krásne vonia? Drahomíra sa obzrela na Ivana.
Varil som zemiakovú polievku a urobil zemiaky a chcete? zrazu zašumel Ivan, prvýkrát videl jej úsmev.
Priznal sa, v kuchyni pomohli susedky raz to spálil, inokedy zostalo surové…
Atmosféra domu zavalila Drahomíru zvláštnym pokojom. Spomenula si na detstvo, na babku… Pred mamkinou smrťou tu nebola. Ani predať dom sľubom a spomienkami nedokázala.
Pripomenulo jej to časy, keď auto bývalo nabité fliaš so zaváraninami, uhorkami, džemom i hubami na zimu. Potom doma spomínali na leto. Mami…, to už je dávno.
Povedzte, ako dlho ešte môžem… hospodáriť tu? prerušil ju Ivan.
Bývajte, koľko chcete. Desať rokov som tu nebola, nedokázala som to. Zastavím sa ešte, ak môžem. Je tu u vás tak, ako kedysi. Domáci, teplo. Ja by som to nevedela viesť, ani nechcem. Zasnívane sklopila oči, Ivan láskavo mlčal.
Veď som vám doviezla zásoby! spamätala sa Drahomíra a utekala von po balíky.
Ivan sa nadýchol. Po prvýkrát ju videl bez plášťa a čiapky. Ľahké šaty jej pristali, bola akási mladšia. Pár prameňov vypadlo z drdolu, pôsobila ľudskejšie, bližšie. Ivan sa poobzeral po svojich rukách poznamenaných dedinskou prácou a zapochyboval o svojom veku.
Keď odchádzala, okolo chalupy sa šíril jemný závoj jej parfému. Všetko, čo zobral do rúk, akoby voňalo Drahomírou. Bolo to nezvyklé a búšilo mu srdce. Keby nebolo bývalých zrád vo svojom živote V tej chvíli bol dokonca svojej žene vďačný.
Strávil noc prehadzovaním a naháňaním predstáv.
Drahomíra sa vrátila o dva mesiace, s taškami nákupu a novým prútom na ryby. On medzičasom opravil plot a chválil sa, že ženy zo širokého okolia ho volajú pomáhať, odmieňajú vajcami, smotanou…
Dom pôsobil pyšne, okná akoby rozdávali úsmevy a hovorili: už mám pána, som ako ostatné.
V zime vás nakŕmim kyslými uhorkami! volal Ivan na Drahomíru, keď si všimla, že má Ivan chudšiu postavu a lepší výraz v očiach.
Slnko klesalo za les, farbilo všetko naposledy do oranžova.
Hneď som späť… Ivan vybehol von.
Drahomíra prešla domom, cítila iné vône, cudzie veci. Po chvíli vyšla na dvor, prešla do záhrady zbadala, ako Ivan sedí pri plote.
Ivan! pribehla k nemu, pokľakla.
Zmerala silný, no pravidelný pulz, bežala po lekárničku, zabudla, vrátila sa po vodu, utekala nazad, podávala mu tabletku a zalievala vodou.
Po pätnástich minútach Ivan vstal, Drahomíra ho doviedla do domu, posadila na posteľ.
Priveľa slnka dnes, povedal. Chcel som vám naplniť pohár uhorkami na cestu… Zostaň… zakoktal Ivan a prešiel na tykanie.
Drahomíra sa zamyslela. Ivan si oprel čelo o jej brucho a tlmene zastonal.
Šťastie je zvláštne. Človek ho volá, hľadá a čaká, až si zvykne žiť sám, bez zrady, bez strachu. A potom sa cesty náhodou pretiahnu a idú spolu.
A láska? Aj tá je rôzna v mladosti horiaca, dravá, túžiaca vlastniť. Časom však príde pokojná a nežná, tichá ako posledný lúč zapadajúceho slnka…
