Dva týždne Mica syčala a škrabala, nenechajúc gazdinú priblížiť sa k starej sedačke. Valentína sa už skoro rozhodla dať mačku preč. Ale keď sused pomohol odsunúť nábytok, za ním sa našlo to, čo všetko vysvetlilo.
Mica nikdy nebola zlá. Ale k starej sedačke vo veľkej izbe nikoho nepustila a Valentína už druhý týždeň nevedela prísť na to prečo.
Začalo sa to maličkosťou. Ráno, kuchyňa, vôňa kávy a pripáleného chleba. Valentína dopila čaj, utrela si ruky o zást eru so slnečnicami a šla utrieť nábytok. Natiahla sa k podrúčke.
Mačka sa vyhla do chrbta a zasyčala tak, že Valentína odskočila a lakťom zavadila o stojacu lampu. Za tri roky spolu zažili všeličo: aj mrnčanie po ránach, aj náročné mňačanie pred kŕmením, aj urazené mlčanie po veterinárovi. Ale syčanie počula prvýkrát.
Potom mačka nápadne pribrala. Boky sa zakulatili, chôdza bola ťažká a opatrná. Valentína si myslela, že ju prekŕmila. Znížila dávku, zvyšky presypala späť do vrecka so šuchotavou fóliou. Nepomohlo. Mica začala nosiť kúsky z misky niekam za sedačku a raz Valentína našla za nohou vyschnutý kus kuraťa obalený prachom.
V kúte to páchlo zvláštne: kyslasto, teplo, živo. Valentína klesla na kolená, pokúsila sa nazrieť do škáry medzi stenou a operadlom. Mica sa vrhla naprieč, bez zvuku, bez varovania. Postavila sa pred škáru a hľadela žltými očami tak, akoby za jej chrbtom ležalo to najvzácnejšie na svete.
Na chrbte ruky ostali dve tenké škrabance.
Dcéry volala večer, ako obvykle, na úteku.
– Mami, tak čo s tou mačkou?
– Syčí. Ruku mi poškrabala. K sedačke sa nedá priblížiť.
Svetlana si povzdychla. V slúchadle sa ozývali podpätky na asfalte, hučal klaksón, šuchotalo vrecko z obchodu.
– Ja som ti hovorila. Daj ju preč, kým ti neroztrhne tvár. Sú skupiny na internete, rýchlo sa umiestňujú.
Valentína mlčala. Prsty stisli okraj obrusu tak, že sa látka zvraštila do harmoniky.
– Mami? Počuješ?
– Počujem.
– Ty to všetko nepotrebuješ. Sama, s tou mačkou… Radšej príď ku mne.
Telefón položila na stôl. Na chodbe sedela Mica pri dveri do veľkej izby, chvost omotaný okolo predných labiek, chrbát rovný. Ako stráž. A za celé dva týždne neodišla odtiaľ nadlho: aj jedla rýchlejšie než zvyčajne, akoby sa ponáhľala späť.
Po rozhovore Valentína otvorila telefón a do vyhľadávača napísala to, čo povedala dcéra. Skupiny sa našli hneď. Fotky mačiek, popisy: „milý“, „zvyknutý na záchode“, „hľadá domov“. Listovala minútu. Potom odložila telefón displejom dole a v hrdle jej vyschlo.
Pred spaním prišla k izbe. Mica ležala pri sedačke a olizovala si labku, pomaly, dôkladne, akoby sa pripravovala na niečo dôležité. Valentína si drela na prah.
– Mica. Čo tam schovávaš?
Mačka zdvihla hlavu, zamrkala a pokračovala v olizovaní.
V noci Valentína nespala. Za stenou šuchotalo, stíchlo a začalo znova. Raz tichom prešiel tenký zvuk, podobný pískaniu. Valentína zamrela, započúvala sa. Nezopakovalo sa.
Vstala a šla k dverám bosá. Podlaha ľadová, spod lišty ťahalo decembrom. Pouličná lampa za oknom vrhala cez tylovú záclonu žlté pásy a v tom nerovnom svetle Valentína uvidela: Mica neleží na podložke. Pritúlila sa bokom k stene, hneď pri sedačke. Brucho sa jej pravidelne dvíhalo a klesalo.
Mačka nesýčala. Ležala a hľadela na Valentínu cez pás pouličného svetla.
Valentína sa vrátila do spálne. Na nočnom stolíku stála fotka muža v rámiku z mušlí, donesených kedysi z mora. Viktor sa usmieval. A Valentína si pomyslela: on by mačku nedal preč. On by najprv odsunul sedačku.
Ráno zavolala Janka Palu z dolného poschodia. Sused mal také ruky, že aj skriňu zdvihol, aj kohútik opravil. Zbytočné otázky nepokladal.
– Sedačku? – spýtal sa. – Kam posunúť?
– Od steny. Potrebujem sa pozrieť, čo je za ňou.
Prišiel o desať minút, v károvanej košeli a papučách na bosú nohu. Za neho nahliadla žena Tamara, neudržala sa.
Mica pri pohľade na cudzích zaliezla pod kuchynský stôl. Valentína si všimla: mačka nezbehla do veľkej izby, ako vždy robievala. Ostala v kuchyni. Zreničky sa rozšírili tak, že žltej v očiach takmer nebolo, a labky drobno prešľapovali po studenej dlažbe.
Janko Palo chytil jeden kraj. Valentína druhý. Nohy zaskripali po parkete, ťahavo a ostro, a zvuk naplnil byt až po strop. Sedačka išla ťažko, stará, napuchnutá od času. Prach sa zdvihol do stĺpa a zatočil sa v páse ranného slnka.
Tamara vykríkla prvá.
V kúte na starej vlnenej šále, ktorú Valentína stratila ešte v októbri, ležali mačiatka. Štyri. Drobné, slepé, s pritlačenými uškami a ružovými poduškami labiek, takými jemnými, že by sa zmestili na necht. Hýbali sa, otvárali bezzubé papuľky a od nich išla vôňa mlieka, teplá a hustá. Valentíne zovrelo hrdlo.
Klesla na kolená rovno na zaprášenú parketu. Ruky sa jej triasli. Natiahla prsty k ryšavému mačiatku s bielou hviezdičkou na čele a ono sa zabočilo ňufákom do jej dlane. Dlaň bola studená, ale mačiatko ako malá piecka.
– No a máš zlú mačku, – vydýchol Janko Palo, kľakajúc si vedľa nej.
Tamara sa obrátila ku kuchyni. Mica stála vo dverách a nehýbala sa. Nehľadela na ľudí. Na mačiatka.
Vtedy Valentína pochopila všetko naraz. Syčanie a jedlo za sedačkou, zhrubnuté brucho a bezsenné noci pri stene, keď sa zdalo, že mačka je len „s charakterom“. Aj šálu. Tú istú vlnenú šálu z predsiene, ktorou si Valentína večer zakrývala kolená. Mica ju ukradla sama, rozložila v kúte a urobila si hniezdo.
Mačka prišla pomaly, na mäkkých labkách. Oňuchala ruku Valentíny, bočila sa nosom do prstov. A ľahla si k mačiatkam, pritŕhajúc si ich k sebe jedno po druhom.
Tamara ticho vyšla a vrátila sa s miskou teplej vody. Postavila ju na zem bez slova. Janko Palo sa vzpriamil, pozrel na Valentínu zhora a tiež mlčal. Nebolo čo povedať, všetko už ležalo na šále.
Večer Svetlana volala znova.
– No čo, mami? Rozmýšľala si nad mačkou?
– Rozmýšľala, – povedala Valentína. Hlas bol iný, pokojný a teplý, ako tá šála, ktorá sa našla na najnečakanejšom mieste. – Je ich teraz päť.
V slúchadle nastalo ticho. Potom sa dcéra zasmiala, krátko a zmätene, a Valentína sa prvýkrát za dva týždne usmiala.
A Mica ležala na šále a štyri slepé mačiatka ju hľadali ňufákmi v tme, bočili sa do teplého boku. Nemrnčala. Dýchala rovnomerne a zhlboka.
To stačilo.
Valentína zavrela dvere do veľkej izby, ale nie celkom. Nechala škáru.
Mica predsa musela vychádzať.
