Vybral som si jednoduché dievča, aby som rozčúlil svojich bohatých rodičov ale jej tajomstvo bolo také obrovské, že sám som sa cítil, akoby ma pohltilo zrkadlové dno…
Moji zámožní rodičia mi raz vo sne šepkali spoza vyleštených krištáľov, že pokiaľ chcem zdediť rodinnú pekáreň v srdci Prešova, musím sa konečne usadiť a založiť rodinu. Tak som sa rozhodol, že ich prekvapím. Ale onedlho som zistil, že to dievča, ktoré som priviedol domov, ukrýva zápletku hodnú knihy snovej logiky.
Otvorene v tom sne som konal z čírej ľahkomyseľnosti. Všetky tie noci na večierkoch pri Dunaji, rýchle autá s evidenčnými číslami z Bratislavy, letenky do Tatier za jedno euro, stále som v tom lietal ako vo víchrici. Rodina mala vždy dostatok eur, a ja som veril, že raz prevezmem rodinný podnik pod oblohou Slovenska.
Potom si ma rodičia predvolali do obývačky, ktorá vo sne pripomínala starý kaštieľ s čiernym kocúrom na krbe. Počúvaj, Roman, naklonil sa ku mne otec, hlas mal ako hlas z ozveny v jaskyni Demänovskej. S mamou si myslíme, že nastal čas. Manželka, dom, poriadok. Inak pekáreň prepadne tvojmu bratrancovi z Banskej Bystrice.
Mama len povzdychla a prehrabla si vlasy, akoby hladkala samotnú vetruľu: Otec tento podnik vystaval z ničoho, Roman. Nemôžeme ho odovzdať niekomu, komu život chutí len ako žart s horčicou.
Vo sne mnou lomcovala vzdorovitá zlomyseľnosť. Manželka? Dobre. Doprajem im ju. Privediem im niekoho zo sveta, z ktorého by ich až oči boleli. Niekto, kto naučí ich predstavy tancovať čardáš naruby.
Tak som spoznal Devu.
Deva bola celkom iná než dievčatá, ktoré som zvykol stretávať na blýskavých podujatiach slovenských celebrít. Našiel som ju, ako rozdávala koláče na charitnom podujatí pre útulok v Ružomberku, v jednoduchej sukni, so zapleteným vrkočom a s nevinným pohľadom, v ktorom sa zrkadlilo niečo čisté ako dažďová voda. Žiadne kabelky z Paríža, len pokoj a akási nepatetická úprimnosť.
Pozdravil som a ona kývla hlavou: Teší ma, Roman. Ani sa nesnažila o úsmev, len jej oči sa na mňa jemne presunuli, akoby skúšala, či nebliknem.
A ty si odkiaľ, Deva? spýtal som sa.
Len z takej malej dedinky za Trenčínom, zasmiala sa zdvorilo. Nič, čo by stálo za reč. Hlas jej šepkal, akoby si niečo nechávala pre seba a v očiach mala zamyslený tieň.
Perfektne.
Tak, Deva, čo si myslíš o manželstve? zaútočil som priamo.
Nadvihla obočie: Prepáč, to je otázka naozaj z ríše tvojich snov?
Viem, je to zvláštne, falošne som sa usmial. Ale potrebujem, aby si so mnou hrala hru. A pripravila sa na pár skúšok.
Deva sa na mňa pozrela a zachichotala sa: Tak toto je naozaj zábavné, povedala, v očiach jej zaiskrilo ako pri blyskoch búrky nad Malou Fatrou. Vieš, ja sama som premýšľala, aké to je byť nevestou.
Naozaj? prežúval som svoje prekvapenie. Tak dohodneme sa?
Chvíľu ma skúmala, potom mykla ramenami: Dobre, Roman. Ale sľúb mi jedno.
Čo?
Nijaké otázky o mojej minulosti. Odpustíš mi, že všetko ostane vo víre neznáma. Jednoduché dievča z dediny, stačí že to vedia tvoji. Súhlas?
Usmial som sa: Samozrejme.
Keď som priviedol Devu do našej prešovskej vily, rodičia zostali stáť s otvorenými ústami ako sochy v parku na Železnej studničke. Sledovali Devu v jej skromných šatách a pokojnej tvári.
To je… Deva, však? precedila mama s napnutým úsmevom.
Otec podvihol krásne slovenské obočie. Roman, to je úplne mimo našich predstáv.
Chceli ste, aby som sa usadil, rozosmial som sa napol vážne, napol sarkasticky. Deva je pokojná, čestná a na značky z Obchodnej ani nespozrie.
Deva hrala svoju rolu dokonale. Odpovedala ticho, v debatách s rodinou hodila sem-tam ironický pohľad. Mal som pocit, že rodičia to už dlho neunesú.
A predsa bolo na Deve niečo nevysvetliteľné. Akoby jej účasť v mojom sne bola len maska niečoho väčšieho; občas, keď sa naše pohľady stretli, zasmiala sa očami, akoby mala vlastný plán.
Si si istý, že to chceš, Roman? spýtala sa mi počas jednej noci, keď sa svetla od stropu menili na farebné balóny.
Áno, Deva, rehotal som sa, rodičia strácajú nervy. Všetko ide podľa plánu.
Dobre, povedala ticho a nežne, hlas mäkký, ale s napätím, teší ma, že pomáham.
Bol som taký unesený reakciami rodičov, že som prehliadal, ako sa tvári Deva.
Prišiel večer veľkého benefičného bálu. Rodičia pripravili honosnú hostinu: lustry hádzali tiene ako v starej opernej lóži, biele obrusy a príbor zahrali vlastný koncert.
Deva prišla so mnou, medzi vyčačkané róby Bratislavy, jej jednoduché šaty žiarili zvláštnym nenápadným svetlom. Presne o to mi šlo.
Pamätaj, zašepkal som, dnes je posledná skúška.
Usmiala sa, pohľad uprela na oblak, ktorý jej preletel nad hlavou: Viem svoj diel.
Celý večer prechádzala pod strohým svetlom, odpovedala potichu, usmiala sa, keď bolo treba. Rodičia ju nenápadne sledovali, ale každý ich pohľad narážal na jej neotrasiteľný kľud.
Z ničoho nič nás prišiel pozdraviť primátor Prešova, vo sne so zlatým zubom a fúzami, ktoré sa vo vetre pohybovali ako závoje.
Deva! Aké veľké prekvapenie! zachichotal sa a pevne stisol jej ruku, až zaškrípali sklenené náramky.
Rodičia onemeli. Primátor pozná Devu?
Usmiala sa, no v očiach jej na okamih preletel tieň: Aj mňa teší, pán primátor.
Dodnes ľudia spomínajú na ten detský domov za Košicami, čo vaša rodina viedla, začal s obdivom. Vaša podpora bola požehnaním.
Deva kývla s tvárou vytesanou z mramoru: Som rada, že to tak vnímate. Chceme len pomáhať.
Primátor sa rozplynul v sne, zanechal za sebou vôňu pečených gaštanov. Mama zacítila príležitosť: Roman čo to má znamenať?
Skôr než som stihol odpovedať, prihrmel rodinný známy, Ondrej, s pohľadom prekvapeným ako lúka pod snehom. Deva! Netušil som, že si späť!
Deva sa potichu zasmiala: Ani som to nikomu nehovorila. Prišla som… na vlastnú svadbu, prehodila.
Ondrej pozeral na mňa, pol na smiech, pol na slzy: Roman, ty sa ženíš s Devou? Veď jej rodina je najväčším dobrodincom v celom kraji!
V hrdle mi vyschlo. To meno poznal ho každý, ale v mojom sne som ho nikdy nespojil s Devou pred sebou.
Po bále som ju vzal bokom, pod lampu hrajúcu farbami, čo nikde naozaj neexistujú: Takže, Deva z rodiny dobrodincov?
Povzdychla. Áno, moji rodičia vlastnia najväčšiu charitu na Slovensku. Ja sa však snažím žiť mimo toho všetkého.
Prečo si mi nič nepovedala?
Z rovnakého dôvodu, prečo si mi ty nič nepovedal o svojom pláne. Aj ja som chcela uniknúť všetko má svoj dôvod.
Vedela si, že klamem? vyšlo zo mňa.
Deva prikývla: Už ma unavovalo, keď moji rodičia presadzovali sobáš pre moc. Chcela som to skúsiť podľa seba. Keď som stretla teba, povedala som si, že pomôžeme obaja sebe navzájom.
Cítil som, že všetko je inak. Bola to silná, múdra žena a ja som len behal po svojich snežných hrách.
Kým ja som sa hral na bábky, ona sa vzdala mena, aby mohla byť slobodná. Prijala túto dohodu ako vstupenku z vlastnej zlatej klietky.
Jeden večer, keď sme plánovali ďalšiu verejnú akciu, som na ňu len mlčky hľadel.
Čo je? spýtala sa.
Nevedel som, že máš takú silu, priznal som. Zvládaš to lepšie než ja.
Usmiala sa jemne, v očiach jej preskočil lúč: Nerobím to pre nich, Roman. Pre seba.
Vtedy sa všetko zmenilo. To, čo začalo ako žart, sa vo sne pomaly rozlievalo do niečoho skutočnejšieho. Chcel som byť s ňou.
Deva, povedal som napokon, možno by sme im to už mali povedať pravdu.
Prikývla. Už sme sa na nič nehrali.
Na druhý deň sme si s rodičmi sadli za stôl, ktorý v sne vydával vôňu vanilky a starých tajomstiev. Pripravili sme sa, že všetko priznáme, a vedľa seba som cítil pokoj, aký sa v žiadnom sne ešte nezjavil. Bol som pripravený byť úprimný, kráčať ďalej. S Devou po boku.
