Daniela prišla domov skôr s plnými taškami darov od rodičov. Chcela Jurajovi urobiť prekvapenie, no namiesto vrúcneho privítania ju muž poslal do obchodu. Dôsledky boli nečakané.
Ťažká taška jej tak natiahla plece, že nevedela potlačiť tiché zastenanie. Kríže ju zase boleli stali sa jej vernými spoločníkmi za posledné dva mesiace. Opatrne zložila nákupné tašky na popraskaný asfalt pri zastávke.
Daniela si hlboko vydýchla. Drobček v brušku sa nespokojne pohol. Šiesty mesiac tehotenstva nie je žiadna sranda. Najmä keď sa rozhodnete urobiť pre manžela prekvapenie a z návštevy rodičov prídete o tri dni skôr, ako bolo v pláne. Tak veľmi jej chýbal, že posledných sto kilometrov v autobuse doslova rátala kilometrovníky.
Čo asi robí Jurko teraz? Pravdepodobne ani len netuší, že je tu len desať minút peši od domova. Cesta ku vchodu pripadala nekonečná. Tašky naplnené mamkinými dobrotami fľaše lekváru, domáca slanina, ťažké jablká vyzerali, že vážia celý svet.
Po päťdesiatich metroch si Daniela uvedomila, že to nezvládne. Chrbát bol v koncoch.
Vytiahla mobil a zavolala mužovi.
Jurko, ahoj zašepkala do slúchadla, keď konečne zdvihol.
Daniela? Čo sa deje? ozval sa vystrašene.
Ale nič. Už som tu! Stojím na zastávke pred naším domom. Vybehni za mnou, prosím. Tie tašky sú také ťažké, mamina ich naložila hádam pre armádu…
Nasledovalo čudné ticho; Daniela pozrela na displej, či sa spojenie neprerušilo.
Ty si na zastávke? vyletelo z Juraja o oktávu vyššie. Práve teraz? Prečo si nič nepovedala? Mali sme dohodu na štvrtok!
Chcela som ťa prekvapiť, zamračila sa Daniela. Jurko, snáď nie si nahnevaný? Som unavená. Poď už.
Počkaj! skríkol odrazu. Nikam nechoď… vlastne, choď, ale… Počúvaj, doma nemáme nič pod zub. Včera som všetko dojedol. Spravme to takto: zabehni do Terny, tej za rohom. Kúp mäso, dobrý hovädzí krk. Dnes som v práci nebol, zobral som si voľno, aby som pripravil ozajstný obed, aby som ťa mohol poctivo privítať.
Jaké mäso, Juraj? nechápala Daniela. Ja som v šiestom mesiaci tehotenstva, len tak-tak nesiem dve obrovské tašky! Bolí ma chrbát! Máme doma zemiaky, i vajcia. Poď po mňa, potrebujem jesť a oddýchnuť si.
Nie, to nechápeš prekrikoval ju nervózne. Chcem, aby bolo všetko perfektné. Veď čo ťa to stojí? Obchod je hneď za rohom. Kúp mäso, a vezmi čerstvé zemiaky, čo máme doma sú už zvednuté. Popros niekoho, ak potrebuješ, alebo to rovno odneseš po kúskoch… prosím! Bude to pre nás. Všetko ostatné mám nachystané.
Daniela pozrela na svoje začervenané dlane a v hrudi jej stúpila trpká vlna.
Juraj, si v poriadku? hlas sa jej zachvel. V mojom stave s ťažkými taškami ma posielaš ešte aj do obchodu po mäso, lebo chceš navariť obed?
Ty fakt nemôžeš vyjsť von a pomôcť mi?
Ja už… ehm… pripravujem! Ak teraz odídem, všetko sa pokazí. Danielka, prosím! Už len hovädzinu, cca 800 gramov. A zemiaky, také v sieťke. Poď, čakám!
Zložil.
Daniela stála a hľadela na tmavý displej. Nedávalo jej to zmysel. Chcelo sa jej plakať, taká bola vyčerpaná. Namiesto objatia a teplej periny návšteva mäsového oddelenia. Možno naozaj chystá niečo výnimočné? napadlo jej. S nechuťou zodvihla tašky a šuchtajúc sa, zamierila do predajne.
V Tescome tlačila vozík pomedzi regály, kým ju ospalá predavačka ľutostivo pozorovala.
Hovädzina bola ťažká, zemiaky skutočne ťažiskové. Keď vyšla von, v prstoch už necítila nič. Zhnité háčiky, nie ruky.
Znova jej zazvonil mobil.
Kúpila si? opýtal sa Juraj veselo.
Kúpila, precedila Daniela cez zuby, už som pred vchodom. Otvor mi.
Počkaj! Neprestupuj sa! Sadni si na lavičku. Daj mi desať minút.
Ty to myslíš vážne? vykríkla Daniela, ignorujúc pár večerných chodcov. Juraj, akých desať minút? Mám opuchnuté nohy, ledva stojím!
Prekvapenie ešte nie je hotové! trval na svojom. Ak teraz vojdeš, pokazíš to. Dýchaj, posaď sa, len päť minút, Danielka, prisahám! Musím to dorobiť, inak nestihnem!
S ťažkosťami dosadla na podomácky opravenú lavičku pri vchode. Tašky s rachotom dopadli vedľa nej. Mala chuť hodiť mäso Jurajovi rovno do okna na treťom poschodí.
Ubehlo desať minút. Potom dvadsať. Daniela cítila, ako v nej všetko vrie. Predstavovala si, čo ju čaká more kvetov? Raňajky pri sviečkach? Hudba od huslistu z konzervatória v rohu? Ani jedno z toho nestálo za tú námahu čakať vonku po dlhej ceste v tomto stave.
Po tridsiatich piatich minútach sa dvere s neochotným vrznutím otvorili. Juraj vybehol, s prešibaným úsmevom a rozcuchanými vlasmi; tričko mal obrátené naruby, čelo orosené.
Tak čo, stále tu sedíš? ledva sa usmial a hneď chytil tašky. Prečo si taká naštvaná? Veď je príjemný večer… no, možno nie. Tak poďme rýchlo hore!
Prečo si celý mokrý? zamrmlala Daniela, ťažko sa zdvíhajúc a opierajúc o zábradlie. A prečo od teba cítiť Savo na kilometre?
Uvidíš! svižne vykročil k výťahu, podskakujúc od napätia.
Vyviezli sa hore. Juraj slávnostne otvoril dvere a očakával ovácie. Daniela vošla do predsiene a okamžite ju ovalil zápach chlóru a lacného osviežovača morský vánok.
Prešla do izby, potom kuchyne, nazrela do kúpeľne. Byt bol čistý až neprirodzene prázdny. Všetko, čo keďsi ležalo na stoličkách, zmizlo. Koberec vysávaný (miestami ešte mokrý), prach z poličiek zmizol, jej figúrky trúchlili v kúte.
No? rozžiarený ako nová minca Juraj čakal jej reakciu. Čo povieš? Prekvapenie!
Daniela sa k nemu otočila.
To je všetko? ozvala sa potichu.
Všetko?! Juraj sa rozhorčil až na pokraj. Danielka, pozri! Tri hodiny tu makám! Všade som umyl podlahu, ešte aj pod gaučom! Riady sú čisté, záchod žiari. Chcel som, aby si prišla do nádherne čistého domova, aby si nič nemusela robiť. Naháňal som sa, kým si… ty bola v obchode.
Cítila, ako jej v hrdle rastie hrča plaču.
Ty si ma poslal do obchodu len preto… len kvôli podlahe? Namiesto toho, aby si ma prišiel privítať, si umýval byt?
No lebo… Chcel som ti urobiť radosť! Večne sa sťažuješ, že doma neukladám. Tak som sa chcel vytiahnuť. Prišla si skôr, nestíhal som to, preto som ťa musel trochu zdržať, aby som všetko dokončil. A ty miesto ďakujem len hundreš, akoby som ti do jedla napľul.
Juraj, si normálny? Daniela skríkla. Mňa netrápia tvoje podlahy! Zvládam ťažké tašky, čakám tvoje dieťa! Potrebovala som, aby si prišiel, chytil ma za ruku a doviezol domov, nie aby si umýval podlahu!
Juraj sa celý zalial hnevom, gumu, ktorú držal, hodil do umývadla.
No, krásne! jačal tiež. Vida, ako ti nikdy nevyhoviem! Od piatej rána tu drhnem, pripravujem prekvapenie. A čo dostanem? Krik a výčitky! Videla si vôbec tú čistotu? Takto tu nebolo ani na našej svadbe!
Načo mi je čistota za takúto cenu? lapala po dychu od urážky. Nechal si ma čakať vonku pol hodiny! Mrzla som, bolia ma nohy! Ešte si ma poslal nakúpiť, keď som ledva stála! Juraj, toto nie je žiadne prekvapenie, to je skôr mučenie!
Mučenie?! Juraj víril kuchyňou, rozhadzoval rukami. Prepáč, že nie som dokonalý, ako si predstavuješ! Iná by bola šťastná, že má poriadok a muž ide navariť. Ty len na seba myslíš! Moje bruško, môj chrbát. Možno som aj ja unavený! Celú noc som nespal, plánoval, čo ti spravím.
Daniela si zakryla tvár rukami.
Ty ani nechápeš… vzlykla. Nechápeš nič. Vymenil si môj pokoj za čistý parapet.
Ale aký parapet! skríkol Juraj. Bola si doma skoro! Ty si pokazila prekvapenie! Keby si došla, kedy si mala, všetko by bolo tip-top. Lenže ty si musela prísť vopred a ešte ja som vinný! Danielka, ty si nevďačná. Úplne nevďačná.
Zabuchol za sebou dvere do spálne.
Dieťa v brušku sa opäť pohlo. Daniela sa pomaly zvalila na stoličku a dívala sa na balík mäsa, čo Juraj zabudol dať do chladničky. Bolo jej zle, žalúdok sa jej dvíhal.
O desať minút našuchol do kuchyne Juraj.
Tak mám variť? zahundral. Alebo aj hladovať budeš, nech ma naserieš?
Nemusíš variť, Juraj, povedala potichu, stále chrbtom. Len ma nechaj na pokoji. Chcem si len pospať.
Tak poslúž si! tresol zas dvermi.
Daniela sa zdvihla, tackavo prešla do kúpeľne. V zrkadle sa zjavila bledá, uťahaná tvár s kruhmi pod očami.
V autobuse si predstavovala objatie: že ju Juraj privíta slovami: Chvála Bohu, že si doma. Objatie… Kdeže. Keď si po chvíli umyla tvár a vyšla, znovu sa pohádali. Zdvihol na ňu hlas kvôli hlúposti.
Odišla ešte ten deň, rovno v tom, v čom prišla našťastie, nestihla sa ani vyzuť. A znova zamierila k rodičom.
Všetci jej rozprávali, aby sa nerozvádzali: svokrovci, švagriná, dokonca teta z Trnavy. Juraj pravidelne volal, prehováral, sľuboval, že pochopil, čo pokazil. Ale Daniela už mala jasno: takýto muž jej netreba, rozvod bude isto. Načo jej je muž, ktorý dáva čistotu nad zdravie jej i ich spoločného dieťaťa?
