– Mami, toto je moja priateľka Ľubica… Vladko sa pokúsil to povedať len tak mimochodom, ale predsa len v jeho hlase zaznievalo napätie. A my by sme chceli… no… také… vieš… teda… ono…
– Áno, čo ty chceš, to už dávno viem… mama si pozorne prezerala synovu vyvolenú. Ale otázka je, či to isté chce aj dievča. Ľubka, poznáte môjho syna dobre?
– Poznám, sebavedome odvetila budúca nevesta, ani okom nemihla. Ako vlastné vrecko.
– Čo ste to povedali? mama bola zmätená až tak, že hneď prešla na vykanie. Dievčatá to takto hovoria?
– Čo je na tom? Slovensko má také príslovie, že poznať ako vrecko v nohaviciach. Ale načo by sme sa tu bavili o Vladkovi? Mali by sme sa lepšie spoznať spolu. Veď čo ak si nebudeme rozumieť.
– V akom zmysle? zmätene zaprotestovala mama.
– No v tom zmysle, že budeme spolu čakať na Vladka, keď sa po nociach túla po diskotékach, a spolu budeme počúvať jeho opité chrápanie…
– A ja čo s tým? mama nevedela, ako vziať opraty do rúk. Veď budeš spať v inej izbe… Teda, dúfam…
– Ale veď aj tak budete stáť pri dverách a trápiť sa. Všetky mamy to robia.
– No teda, Vladko začudovane počúval ten zvláštny rozhovor. Vy sa tu rozprávate o mne, akoby som bol niekde na povale!
– Ticho buď! vykríkli obidve ženy naraz.
– Tak, pani Mária, chcela by som len vedieť, že sa nebijete doma? Lebo Vladko mi o tom nič nechce povedať.
– Akože bijeme? Mama otvorila oči dokorán. Veď ženy nemôžu biť, nie?
– Ale kdeže, pousmiala sa Ľubica. Niektoré manželky také výprasky dávajú, že aj gazdiná kľačí v kúte.
– Preboha, mama si zakryla tvár rukami. Aké vyrazy Celé hrôzy…
– Ale nechajte tak, Ľubica dôverne pozrela na Vladkovu mamu. Úprimne, niekedy ste nemali chuť prefackať vlastného manžela? Alebo syna?
– No… chcela sa priznať, ale rýchlo sa spamätala. Nikdy. Ani ma to nenapadlo.
– Ceníte si obraz slušnej pani, pousmiala sa Ľubica, ale neverím vám. Aká matka by bola, keby aspoň raz nechcela tresnúť takého syna? Inak, bila ste ho niekedy na zadok, keď bol malý?
– Samozrejme že nie! tentokrát povedala mama úprimne.
– To si asi nemala, zasmiala sa Ľubica, pohladila Vladka po zadku. Taká riťka, čo stále vyhľadáva dobrodružstvá, by mala dostať, po čom túži… Ale inak, váš Vladko je dobrý. Ešte sa dá upratať do správneho korýtka. Ináč, pani Mária, čo keby sme si dali čaj? Pri čaji je vždy reč otvorenejšia. Dokonca som kúpila aj makový koláč…
Večer, keď prišiel otec domov z úradu, Mária pred synom vyhlásila:
– Milý môj, náš Vladko sa konečne žení!
– Pane Bože! To nie je možné! zvolal oduševnene otec.
– No upokojte sa, ešte iba uvažujem, opravil ich Vladko.
– Kdepak, synak, povedala mama hrozivým tónom. Tentoraz sa už určite oženíš. A ak si to rozmyslíš, tú Ľubicu si adoptujem.
– Mama, ona nie je sirota, zasmial sa syn. Má rodičov.
– To je jedno, povedala mama prísne. Potom teba zanesiem naspäť do pôrodnice a poviem, že ste mi dali cudzieho chlapca… A tvoj otec ma podporí.
– Ak bude treba prisahám! prikývol otec a ukázal synovi päsť.
Za krikom vonku hulákal nejaký prípadne obrovský kocúr, ktorý náhle začal recitovať východniarske ľudové piesne. Všetko bolo také zvláštne, ako keď sa človek ráno zobudí a ešte chvíľu neverí, že to, čo prežil, bola len nočná mora z Tatier.
