Príbuzní z dediny sa rozhodli prísť na týždeň na návštevu, a to vo veľkej zostave piati v našej jednoizbovej panelákovej garsónke. Privítala som ich celá zelená od bodiek akože ovčie kiahne.
Moje sobotné ráno nezačalo vôňou kávy, ale drsným zvonením mobilu. Na displeji blikalo: Teta Gizela (príbuzná).
Zuzička, ideme k vám! tetičkin hlas bol taký silný a veselý, že by zobudil aj mŕtveho. Už sme vyrazili, zajtra ráno sme u vás! Chceme vás prekvapiť, pozrieť si hlavné mesto a vás konečne vidieť. Veď sme rodina!
Sadla som si na okraj postele a snažila sa pochopiť, čo som práve počula. Najhrozivejšie zo všetkého bolo slovo sme.
A kto presne sme, teta? pýtala som sa opatrne a súčasne kopla manžela pod paplónom, nech sa rýchlo preberie.
To nevieš? Ja, ujo Imro, Katka s mužom a náš vnuk Paťko. Ale neboj sa, nie sme nároční potrebujeme len prespať, cez deň sme vonku!
Päť ľudí plus my dvaja v garsónke o tridsiatich troch štvorcových metroch, kde je voľné miesto akurát na rohožku v predsieni a úzky priechod medzi gaučom a televízorom.
Zložila som mobil a pozrela na manžela. V jeho očiach bol čistý, surový des a tajná túžba v tej chvíli buď okamžite emigrovať, alebo aspoň ísť pre rožky na sedem dní.
Nevinnosť horšia ako zlodejina
Okamžite mi napadol ich posledný nájazd spred troch rokov. Vtedy boli len traja, ale ten týždeň sa mi dodnes sníva ako nočná mora. Ujo Imro fajčil na balkóne a popol si sypal rovno k mojim muškátom: Veď to je hnojivo, čo vystrájaš? Teta Gizela ma školila, ako sa varia rezance do kapustnice, stála mi v pidi kuchyni chrbtom na chrbticu: No kto to tak krája, ukážem ti. My s mužom sme spali na nafukovacom matraci, ktorý do rána splasol a zobúdzali sme sa takmer na podlahe, zatiaľ čo hostia mali majestátne nárokovaný gauč.
Teraz ich je päť. Katka s mužom sú hluční, a ich syn Paťko sedemročné tornádo, ktoré chápe slovo nie ako osobnú výzvu.
Musíme im povedať nie, zahlásil manžel, hľadiac do stropu.
Ako? vzdychla som. Sú už na ceste. Povedať im, aby išli naspäť? Poznáš tetu Gizelu: budú reči o rodinných putách, že ma kedysi pestovala, o našej bratislavskej rozmaznanosti. A potom už bude celá dedina vedieť, že som príbuzných nevpustila do bytu a mama bude brať valeriánku od hanby.
Keď diplomacia zlyháva
Sedeli sme v kuchyni, miešali kávu a brainstormingovali možnosti, z ktorých jedna bola horšia než druhá. Prenájom bytu vylúčené: po servise auta nám v peňaženke ostali len drobné. Nechať ich tu, odísť my vzdávame sa, a aj tak nás ktože prichýli na týždeň? Nepustiť ich dnu? Stáli by pred dverami dovtedy, kým by neprišli hasiči.
A vtedy mi to bliklo. Potrebujeme dôvod, ktorý nevyvrátia niečo, pred čím aj s najlepšími úmyslami utečú.
Kiahne, zašepkala som.
Prosím? nechápal manžel.
Ovčie kiahne. Karanténa. Pre dospelých nočná mora: horúčky, jazvy, komplikácie.
Manžel váhal:
A čo ak to už prekonali?
Teta Gizela aj ujo Imro určite nie, mama to spomínala. Katka možno hej, ale riskovať s malým určite nebudú.
Zelený maskáč
Do príchodu vlaku ostávali štyri hodiny a my sme sa pustili do akcie. Z lekárničky som vytiahla starú dezinfekciu zelenu.
Natieraj poriadne, rozkazovala som, nastavujúc tvár. Čelo, líca, krk, ruky. Čím horšie, tým lepšie.
Manžel držal smiech na uzde a kreslil mi na pokožku zelené bodky. V zrkadle som pripomínala maskota detských zápasov. Pre úplnosť som si obliekla natiahnutý župan, omotala krk šálom a poriadne rozstrapatila vlasy.
A čo so mnou? spýtal sa manžel.
Ty si kontakt živý inkubátor. To je ešte horšie.
Nacvičili sme si príbeh: ja som ochorela včera, teplota cez štyridsať, doktor bol, nariadil prísnu karanténu a strašil mutovaným vírusom.
Ale veď aspoň na čaj?
Zvonec pri dverách presne na minútu. Za dverami rachotili tašky, ozývali sa hlasy a Paťko už stonal. Zahrala som sa na umierajúcu labuť, manžel pootvoril dvere a zatarasil vstup.
Švagrík! Prečo ste nás nečakali? ujo Imro sa už tlačil dnu.
Stojte! zahriakol manžel. Nechoďte bližšie. Máme problém.
V tej chvíli som sa objavila ja: v šľapkách, opierajúc sa o stenu, ťažko dýchajúc.
Dobrý deň zachrípela som. Prepáčte. Mám ovčie kiahne, ťažký priebeh. Doktor povedal šíri sa to aj cez šachtu na vetranie.
Na chodbe nastalo ticho. Päť párov očí civelo na moje zelené bodky.
Kiahne?! Katka ustúpila a chránila syna. V tridsiatke?!
Imunita zaúpela som. Horúčka komplikácie
Videla som, ako v tete Gizela zápasí túžba po ubytovaní zadarmo s panickým strachom o zdravie.
Imro, ty si to mal?
Nepamätám sa asi nie ujo Imro cúval k výťahu.
Ani ja nie! zvolala Katka. Mami, ideme radšej do hotela!
A tvoj manžel? skúmavo sa spýtala teta Gizela.
Ja som ďalší na rade, skonštatoval manžel osudovo. Spávame spolu, je to otázka času.
To úplne stačilo. Predstava deliť garsónku s infikovanými odradila rodinu okamžite.
Uzdrav sa, zamrmlal ujo Imro a stlačil výťah. Dary si necháme, v hoteli sa zídu.
Výťah zmizol aj s batožinou, pohárikmi kompótov a naším problémom.
Zrazu som bola zdravá
Zamkli sme dvere, a manžel sa s rachotom spustil po stene so smiechom. Pozrela som sa do zrkadla a smiala sa s ním.
Hotel si našli rýchlo. Peňazí evidentne mali dosť načo by však míňali, keď môžu bývať u niekoho?
Po pár dňoch volala mama:
Zuzka, prečo si nič nevravela? Teta Gizela hovorila, že si celá zelená a na smrť.
Už sa lepším, mami, odpovedala som veselo. Zázraky medicíny.
Pravdu som neprezradila. Nech si radšej myslia, že mám slabú imunitu, než zlú povahu.
Zelena zmizla z tváre a víkend sme s mužom prežili v krásnom tichu, s pizzou z donášky a vychutnávali si každý centimeter nášho malého, no teraz takého voľného bytu.
