“Mama, to sme my, tvoje deti… Mama…” Pozrela sa na nich. Anna a Róbert žili celý život v chudobe. Žena už stratila nádej na šťastný a lepší život. Kedysi bola mladá, zamilovaná a snívala o peknej budúcnosti. Ale život sa nevyvíjal, ako si predstavovala. Róbert tvrdo pracoval a zarobil málo. Navyše, zostala tehotná. Narodili sa im traja synovia, jeden po druhom. Anna už dávno nepracovala. Jediný manželov plat stačil sotva na prežitie. Deti rástli, potrebovali oblečenie aj topánky. Celá výplata išla na jedlo, k tomu účty a iné výdavky. Dvanásť rokov v takomto režime sa na rodine podpísalo. Róbert začal piť. Vždy priniesol výplatu, ale každý deň sa vracal domov opitý. Anna strácala nádej kvôli takémuto životu. Jedného dňa prišiel Róbert domov s načatou fľašou vodky. Anna to už nezvládla, vytrhla mu ju z rúk a sama dopila. Odvtedy začala piť aj ona. Časom jej bolo lepšie. Všetky problémy akoby zmizli. Začala sa dokonca usmievať. Odvtedy už takmer každý deň čakala, kedy jej manžel prinesie niečo na pitie. Začali piť spolu. Anna zabudla na svoje deti. Ľudia v dedine sa pýtali, ako môže vodka zmeniť človeka. Neskôr chodili chlapci po dedine a žobrali jedlo. Raz to už suseda nevydržala a povedala: – Anna, radšej daj deti do detského domova, ako by mali zomrieť od hladu. Ako dlho chceš piť a nemyslieť na svoje deti? Anna si tie slová dobre zapamätala. Neustále sa jej vynárali v mysli. Možno by bolo lepšie, keby deti nebehali okolo nich. Po nejakom čase Anna a Róbert deti naozaj opustili. Chlapci skončili v detskom domove. Plakali a čakali mamu a otca, ale nikto po nich neprišiel. Anna a Róbert na synov ani nespomínali. Takto ubehlo niekoľko rokov. Chlapci, jeden po druhom, opustili detský domov. Dali im malé jednoizbové byty. Aspoň mali kde bývať. Všetci si našli prácu. Navzájom sa vždy podporovali. O rodičoch sa nerozprávali, ale stále ich chceli vidieť a spýtať sa, prečo im to urobili. Jedného dňa sa dali dohromady a vybrali sa autom do domu, kde rodičia bývali. Cestou stretli mamu, ktorá sa ledva vliekla domov. Prešla okolo nich, ani sa na nich nepozrela. – Mama, to sme my, tvoje deti… Mama… Pozrela sa na nich prázdnymi očami. Potom ich spoznala. Začala plakať a prosiť o odpustenie. Ale dá sa to odpustiť? Synovia len stáli a nevedeli, čo majú povedať. Napokon sa rozhodli – nech je akákoľvek, stále je to ich mama. A odpustili jej.

Mama, to sme my, tvoje deti Mama pozreli sa na ňu.

Pavlína a Andrej prežili život v biede a nedostatku. Pavlína už dávno stratila nádej na šťastný a pokojný život. Kedysi bola mladá, zaľúbená a mala veľké sny o budúcnosti. No život sa vyvíjal inak, ako si predstavovala. Andrej ťažko pracoval a zarobil len málo. K tomu všetkému, Pavlína otehotnela a po sebe sa im narodili traja synovia. Pavlína už dávno nepracovala; iba manželov plat im na živobytie nestačil. Deti rástli a potrebovali šaty i topánky.

Celý ich príjem išiel na jedlo, poplatky a základné potreby. Dvanásť rokov takéhoto života ich poznačilo. Andrej začal piť. Domov nosieval celú výplatu, no každý deň sa vracal opitý. Pavlína čoraz viac strácala ilúzie o ich živote. Raz prišiel Andrej domov pripitý a v ruke držal načatú fľašu borovičky. Pavlína to už nevydržala, vytrhla mu ju z ruky a vypila. Odtiaľto začal jej úpadok.

Postupne jej alkohol uľavil. Problémy ustupovali do úzadia a dokonca častejšie usmievala. Odvtedy čakala každý deň, kedy jej Andrej prinesie ďalší alkohol. A tak začali piť spolu.

Na svoje deti Pavlína zabudla. Ľudia v dedine sa čudovali, čo všetko s človekom dokáže spraviť pálenka. Čoskoro ich synovia chodili po dedine a vyprosovali jedlo. Raz už jeden zo susedov nevydržal a povedal:

Pavlína, vari by bolo lepšie, keby si tie deti dala do detského domova, ako ich nechať zomierať hladom. Dokedy chceš len popíjať a nemyslieť na vlastné deti?

Tieto slová Pavlínu prenasledovali. Často na ne myslela. Povedala si, že by im hádam bolo lepšie, keby jej chlapci neboli pri nej, keďže už nevládze. Po čase Pavlína aj Andrej prestali úplne brať deti do úvahy. Tak sa stalo, že chlapcov odviezli do detského domova. Plakali a čakali na mamu a otca, no tí za nimi nikdy neprišli. Pavlína s Andrejom už ani nespomínali na to, že majú deti.

Plynuli roky. Synovia jeden po druhom opustili detský domov. Dostali malý jednoizbový byt, aspoň mali kde bývať. Každý si našiel prácu. Vždy si navzájom pomáhali. O rodičoch nehovorili, no každý z nich stále túžil vedieť, prečo sa to tak stalo.

Jedného dňa sa stretli a rozhodli, že pôjdu spoločne do rodnej dediny. Po ceste autom stretli matku, starú a zhrbenú, ako sa ledva vlečie domov. Prešla okolo nich, ani sa na synov nepozrela.

Mama, to sme my, tvoje deti Mama

Pozrela na nich prázdnymi očami. Až potom poznala ich tváre.

Rozplakala sa a prosila o odpustenie. Ale ako by jej mohli odpustiť? Synovia stáli mlčky a nevedeli, čo povedať. Nakoniec však uznali, že nech bola akákoľvek, stále bola ich matkou. A odpustili jej.