– Jaj, ja by som sa na to veru nedala. Človek sa len na zeleninu premení. To je na zbláznenie, s ležiacimi chorými! Takých treba dať do špeciálnych zariadení! A nepozeraj na mňa tak! Načo tu robiť citlivku? Veď pozri na zvieratá, tie normálne uspia. A čo? Nikto z toho nerobí vedu. Ale my sme všetci hrozne humánni. Počula som aj vraj v nejakej krajine vyvážajú starých ľudí na kopec a nechajú ich tam. A ešte… chcela pokračovať Antonína, no Ľubica jej skočila do reči:
– Toni, hanbi sa také niečo vôbec povedať! Veď je to NAŠA mama! Aký kopec, tebe šibe?!
– Po prvé, mama nie NAŠA, ale VAŠA. Je manželovou matkou, čo, uznaj, je dosť zásadný rozdiel. A aj keby bola moja, keď je už takto, isto by som ju nechcela doma držiavať. Ľuba, však dobre, deti ešte áno, tie sú milučké! Ale keď sa z dospelého stane také bezmocné niečo…? Prepáč, ale aj zapácha, nádej žiadna! A ešte som sa chcela opýtať čo bude s bytom? Keďže si si ju vzala k sebe? Byt je prázdny, len tak stojí. Myslím, treba ho rýchlo predať, kým ceny neklesli. Veď Vašek potrebuje na školu, Peťo na svadbu. Byt by sa nám fakt zišiel. Tvoja dcéra vyrastie ktoviekedy, keď si ju mala už po štyridsiatke. Mohla by si sa vzdať v prospech brata a… Antonína vetu nedopovedala.
– Ľubka! Ľubkuška, kde si, dcérenka? ozvalo sa z izby.
– Choď, Tonia. Mama sa zobudila, Ľuba začala nenápadne strkať švagrinú ku dverám.
Hlavu jej išlo roztrhnúť, mama bola na tom zle, a sama už tri dni nespala. Ale hlavou j ej preblesklo: “A čo ak počula ten rozhovor? Hrozné, hanba!”
Vošla do izby. Treba otvoriť okno ten pach, dusivý! Ale mame je zima, zimomriavky má. Zabalila ju do šálu. Na šuchot krokov sa obzrela. Trochu sa nadvihla na posteli, ruky zhrubnuté, veľké ako lopaty, ale zápästie tenučké. Modré žily ako ornamenty. Ťapkala po prikrývke, oči uprene do prázdna. Nevidí, mama. Vraj je maličká šanca, že na jednom oku sa pár percent vráti, ale Ľuba už nevie veriť. Pristúpila, vymenila plienku, posteľ. Nakŕmila. Mama sa zhrbila do klbka a zaspala. Ľuba utekala za lekárom. Spýtať sa, poradiť. Hlava mala ako v vate, najradšej by sa pred všetkým niekam skryla.
Sťažovala sa dlho, že zlepšenie žiadne, ťažko to zvláda. Lekár, elegantný, s bradou, rýchlo vypisoval papiere, v rade pred ambulanciou stálo ďalších. Pozrel na Ľubu unavenými očami.
– Asi máte toho vyše hlavy, že?
– Veru hej. A lekárov je málo. Keby som, slečna, mal zázračný liek, čo by sa len do fliaš rozlial neboli by rady a ani chorí, jemne sa pousmial.
– Ozaj? A aký je to liek? Ľuba sa chytila nádeje.
– Mladosti. Čo ste tak ovisli? Pravda je taká. Nuž, ste unavená, to chápem. No sťažovala sa vaša mama niekedy? Keď ste boli chorá, vstávala k vám v noci? zložil okuliare a spýtal sa priamo.
Ľubica vzdychla. Pamäť jej hneď ukázala staré obrázky. Ako mala osem rokov, ležala s horúčkou, mama ju brala na ruky, hoci ju chrbát bolel. Čajik, citrón, brusnice vyčarovala nevedno kde. Polnoc, Ľubke sa zažiadalo morušu, mama bežala v noci niekam a priniesla, kde to len zohnala? Ráno teplota klesla, Ľubka spala, mama už na ceste do práce. Robila vždy na dve-tri smeny, len aby dcéra mala všetko najlepšie.
V decembri stáli pred obchodom, tam šaty, také strieborné, žiarili. Mama ich obdivovala. Potom sa usmiala, pohladila Ľubku po líci a šli ďalej kabátik, čižmičky pre ňu, mama sebe nič. Raz sa objavila torta, ružovo-biela, aj keď malá, v časoch nedostatku hotový zázrak. Ľubka ju spráskala takmer sama, mame trochu krému zostalo. Pozrela na ňu previnilo, no mama ju len pritúlila: Nevadí, dcérenka, nejako to zvládneme, nabudúce ti ešte krajšiu tortu kúpim.
– Deti vyrastú, zabudnú, koľko síl rodičia do nich vložili. Aj vy ste bola bezmocná. Teraz je na rade vaša mama. Čo teraz chcete spraviť? Chápem, je to ťažké, ale predstavte si na sekundu, že by tu vaša mama nebola. Mali by ste voľný čas, v noci by ste nemuseli vstávať. Bola by ste šťastná? doktor trošku pritvrdil tón.
– Ja… no nič, budeme robiť čo ste odporučili. Prepáčte, že som takto, prídem ešte! Ľubka vybehla z ambulancie.
Tvár jej horela. Čo to zas mala v pláne? Bez mamy? To hádam nie. Veď… by nemohla! Hoci už dospelá, dcéra rastie, aj tak len mama je všetko! Koľkokrát ju objímala, plakávala do jej kolien; aj keď mala problém, vždy si len povedala: Nevadí, už čoskoro sa dostanem domov, k mame. Ona uteší, poradí, pomôže. Zazvonil telefón. Jašo, brat.
– Čo chceš? Tonka tu už bola. Byt chcete? Vezmite si všetko, kašlem na to! Mama by ťa tak rada videla. Stále sa pýta na Jaška. Spomeň si, kto sa o teba staral, keď si ležal tri mesiace potlčený? Kto? Mama! Nás oboch sama ťahala, a Ľubka v hneve zložila.
Brodiac sa cez mláky ani nezbadala, že plače. Prišla k obchodu. A tam šaty. Podobné tým. Ľubka sa hneď vrhla k figuríne.
– Zostali už len tejto veľkosti. Potrebujete väčšie, tie nebudú dobré, pošepla predavačka.
– Jasné, že viem! Dajte, zabaľte. Nie sú pre mňa, mama je štíhla, mne by sa ani nenatiahli, Ľubka si utierala nos.
Predavačka len žmurkala. Boli fakt krásne. Kúpila šaty a ešte aj tortu, presne ako z detstva bielo-ružovú. Mama ju síce neuvidí, nevadí. Aspoň porozpráva, aká je úžasná.
Vybehla domov po troch schodoch naraz. Otvorí dvere počuje spievať dcéru. Ľubka beží do izby a Tamara sedí pri babke, hladká ju po vlasoch a spieva uspávanku. A babka sa usmieva.
– Ľubka ide. Choď si, dcérka, pospi, musíš si oddýchnuť, moja zlatá. Príliš som ťa vyčerpala, mama natiahla ruku, mávala hlavou, kde Ľubka stojí.
Zaseklo ju v hrdle. Neda sa nadýchnuť. Každý má nejaké skúšky, no nie každý ich ustojí. A ona, Ľubka, skoro zaváhala.
– Mami! objala matku okolo rúk.
A je to tu. Ten pocit. Pokiaľ žijú rodičia, sme deti. Ak nie, už sme siroty a je jedno, či máme 10, 30 alebo 60. Každý potrebuje mamu.
– Mami, kúpila som ti šaty, vieš, ako z tej výkladu vtedy, strieborné. A tortu. Obliečeme sa, dáme si čaj aká ty budeš krásavica! Ľubka rozčesávala mamine vlasy.
Mama s hanblivým úsmevom omakávala šaty. Obliekli ju. Vlasy učesali, Tamara dobehla pre parfum a rúž, babke natrela pery. Čajník dali variť.
Pri čaji spomínali. Ľubka sa kochala, aká len krásna je jej mama! Taká pokojná, dobrá tvár dnes už také ani nevidno. Odišli spolu s generáciou. Čokoľvek ju bolelo nikdy sa nesťažovala, nenašla by človek jediné au. Tu zrazu klopú. Otvoria brat Jašo na prahu, kvety v ruke a ananás.
– Ty si kto, to ten ananás načo nosíš? Jašo! zhíkla Ľubka.
– Veď vieš, raz ho chcela mama ochutnať, len peniaze neboli. A vieš čo, donesiem jej ananás každý deň, keď bude treba! Prepáč, Ľubka. A Tonku si nevšímaj, je to bosorka. Mama nech žije dlho, byt aj meter nechcem. Keď jej bude lepšie, vezmem si ju k sebe, a prídeme spolu na koláče! Jašo vyhlásil.
Vošiel, obdivoval mamkine šaty a ona sa smiala až to vyzeralo, že vôbec nie je chorá.
Iné dni Ľubke začali plynúť. Predstavila si, až jej skoro puklo srdce, že by raz mama nebola. A odvtedy bojovala o každý mamin deň, z celej sily.
– Bávala som sa, že prídem domov a mama nebude. Bola ako dieťa, kúpala som ju, zapletala jej vlasy, šepkala: Len ži, mami! Aj hocijaká. Len so mnou! vravela všetkým.
Z domu vyhnala pocit beznádeje. Usmievala sa. Rozprávala vtipné príhody. Hovorila mame, že už-už bude lepšie. Každý deň bol malý sviatok. S Tamarou nafúkali balóny, lepili ich po izbe, hrali karaoke. Mama zbožňuje piesne! A hlas má krásny, silný, ešte aj ona s nimi začala spievať.
– Ľubka, máš na sebe niečo žlté, však? opýtala sa raz mama.
Ľubka pustila handru. Mala na sebe žlté šaty s drobnými kvietkami.
– Ty už aj VIDÍŠ? Bože, to je šťastie! Mamička! skočila k nej.
Pomaličky mama začala obchytkávať nábytok a stenu učiť sa znova chodiť. Nebolo pre Ľubku väčšej radosti! Do svojho bytu ju samozrejme nepustila. Všetci spolu. Tri baby. Kto vie, čo ešte stihnú?!
– Zostaneme tri baby. Ty ma učíš piecť, formičky na chlieb čakajú. Mne sa vždy pripečie, s iným viem, ale s pečivom mám smolu. Jašo sľúbil prísť, Ľubka bozkávala mamu.
Brat fakt prišiel. Chlap ako hora. Mama mu vždy hovorila medveďko. Vyniesol ju do dvora, posadil na lavičku. Ľubka sa divila, aká je mama tučnučká v novom kabáte a čiapke. Ako bábika.
A prvýkrát prišiel pokoj. Krok za krokom. Všetko sa dá zvládnuť, keď je pre koho. Len ži, mami, dýchaj. Len nech môžem počuť tvoj hlas každý deň. Lebo ty si tá sila. Bez matky je svet tmavý, zhnije. Ale v mame je slnko, voda a svetlo.
Čo viac priať? Nech bijú srdcia našich mám čo najdlhšie. Nech im deti robia radosť prekvapeniami, kvetmi v daždivý deň, šatami, ktoré ani niet kde vynosiť, ale každá žena im je rada v akomkoľvek veku. Fľaštička parfému.
A hlavne hovorte im, kým môžete:
– Mami, mám ťa rada, najviac na svete. Buď tu, prosím, naveky! Si najviac, čo v živote mám!
