Keď som sa lúčil s bratom na bratislavskej hlavnej stanici, mama mala slzy v očiach, obávala sa, že možno sa už v tomto živote neuvidia, veď jej roky neúprosne pribúdajú. S túžbou stretnúť brata aj sestru ešte naposledy som sa vydal na cestu. Najskôr som navštívil strýka, a potom sme mali ísť k tete, ktorá bývala v Trnave. Strýko vtipkoval o mojej blížiacej sa svadbe, ktorá mala byť o pol roka, a pohotovo som ho na ňu pozval tiež. Strýko ma žartovne upozornil, aby som si dal pozor, pretože vraj jeho rodová pečať znamienko ukrýva zvláštne tajomstvá. Počasie nám prialo, slnko hrialo.
Po príchode nás v Trnave privítala teta Ľubica aj jej muž. Na druhý deň ráno som sa s mojou mladšou sesternicou, Danicou, rozhodli užiť si chvíľu pri Dunaji. Vybláznili sme sa vo vode a potom sme sa vrátili na obed domov. Danica sa cítila trochu unavená, chcela oddychovať, ale vymyslela pre nás program presvedčila ma, aby sme ešte raz vybehli k rieke a potom si zašli do kina. Po kúpaní k nám pristúpili dvaja mladí muži a pýtali sa, ako sa dostanú na Štefánikovu ulicu. Danica im ochotne poradila a druhý mladík sa mi zahľadel do tváre a opýtal sa: Prepáčte, voláte sa Zuzana?
Bol som prekvapený, tak som sa len usmial, a on rýchlo pokračoval: Žijete v Bratislave a máte kamarátku Martinu, moja sestra. Videl som vás v jej fotkách, a chcel som vás spoznať. Všimol som si, že na predlaktí mal znamenie, presne ako opisoval môj strýko. Dohodli sme sa, že pôjdeme všetci spolu do kina a potom sa prejdeme popri rieke. Pri rozlúčke mi povedal, že s priateľom dokončovali služobnú cestu a skoro odchádzajú. Poprosil ma o číslo, či mi môže zavolať, s čím som súhlasil. O desať dní sa stretol ešte aj s mojou mamou na letisku v Bratislave. A o šesť mesiacov sme sa vzali.
Dnešný deň mi ukázal, že osud si vždy nájde svoju vlastnú cestu a že nikdy netreba prestať veriť v stretnutia, ktoré dokážu zmeniť život. Niekedy stačí len počúvať znamenia aj tie, ktorým sme nikdy neprikladali význam.
