Potrebujem muža na víkend, nie na celý život už som si to už dosť dobre usporiadala. Úprimná pozícia 52ročnej ženy
Je načase spolu bývať.
Prečo?
Ako prečo? Sme dospelí.
Práve preto tomu nerozumiem prečo.
Keby mi v tridsiatich rokoch niekto povedal, že v päťdesiat dvoch budem odrážať mužov, ktorí sa snažia nasťahovať sa ku mne, pomyslela by som, že svet úplne šialí. V mladosti bolo všetko naopak muži sa báli záväzkov, spoločného bývania a rozhovorov o budúcnosti. Teraz sa deje niečo podivuhodné. Stačí mužovi stráviť so mnou mesiac či dva, a zrazu sa v ňom prebúda divná predstava: spojiť chladničky, rozpočty, byty, problémy, špinavé ponožky a ďalšie radosti spolubývania. Najzvláštnejšie je, že ani jeden z nich nedokáže jasne vysvetliť, prečo to má zmysel práve pre mňa.
Volám sa Irena Novotná, je mi päťdesiat dva rokov. Rozvedená som už pätnásť rokov. Mám dospelú dcéru, vlastný byt v centre Bratislavy, zamestnanie, priateľky, dva dovolenky ročne a prekvapivo pokojný život. Večery trávim s ľadovou zmrzlinou priamo z vedra a seriálmi až do druhej ráno. Víkendy spím do popoludnia. Môžem nechať šálku na stole a nepočúvať prednášku o neporiadku. Môžem nevariť *gulyáš*, ak nemám chuť. A najdôležitejšie nikto nekladie otázku: Čo dnes k večeri?
Problém je, že muži akosi považujú moju samostatnosť za dočasné nedorozumenie, ktoré je potrebné rýchlo napraviť ich prítomnosťou. Najprv obdivujú. Hovoria, aká som nezávislá, zaujímavá, sebestačná. O niekoľko týždňov neskôr sa však ukáže, že ich obdiv mal skrytý cieľ dúfali, že táto samostatnosť sa jedného dňa obráti v ich výhodu.
Prvý znepokojujúci telefon zazvonil od Vladimíra Horvátha. Vladimírovi bolo päťdesiat osem, vyzeral slušne, rozprával sa o cestovaní a dokonca vedel správne používať servítku v reštaurácii po päťdesiatke to už nie je malá vec. Stretávali sme sa asi mesiac. Kino, prechádzky, kaviarne, výlety za mesto. Jedného večera povedal vetu, ktorá ma prinútila vrátiť šálku kávy na podnos.
Počuj, mohla by si po práci prísť ku mne?
Prečo?
No, niečo uvariť.
Čo konkrétne?
Večeru.
Ukázalo sa, že Vladimír bol unavený z toho, že žije sám. Nie emocionálne, ale fyzicky. Trápil ho prázdny chladničkový priestor, ktorý sa sám nevyplnil. Ťažilo ho, že sporák nedokáže uvariť *gulyáš* bez cudzej pomoci. Práčka mu pripadala podivne závislá na ľudskom zásahu. V momente som pochopila, že muž vníma vzťah ako outsourcing domácich služieb.
Vladimír, prečo to sám neuvaríš?
Pozrel sa na mňa, akoby som mu ponúkala operáciu na srdci.
No, si žena.
Skvelý argument stručný, úderný, uzavrie všetky otázky, hlavne ak na ne nepremýšľame.
Po Vladimírovi prišiel Štefan Kováč, päťdesiat päť. Štefan miloval sťažovať sa na materialistické ženy to bolo jeho obľúbené hobby. Každá téma sa po siedmich minútach zmenila na rozprávanie o tom, ako ho niekto snažil využiť pre peniaze. Študenti mu pripomínali, že jeho auto je staršie ako niektorí ich spolužiaci, a on ešte spočítaval drobné pri pokladni v supermarkete.
Na šiestom rande Štefan pozval ma domov.
Príď v sobotu.
Dobre.
Po ceste si kúp potraviny.
Čo?
Na večeru.
Chceš, aby som priniesla potraviny?
Áno.
A čo urobíš ty?
Stretnem ťa.
Stále si myslím, že Štefan bol podcenovaný génius. Nikto totiž nenapadne vymyslieť rande, kde žena nakúpi, dopravi potraviny, uvarí večeru a potom ešte poďakovať za pozvanie.
Štefan, platíš za potraviny?
Prečo?
Čo tým myslíš?
Máš prácu.
Zrazu som pochopila, že slovo materialistický používa výhradne voči iným.
Po týchto príbehoch som si všimla vzor. Muži milovali môj byt. Milovali poriadok v ňom. Milovali, že mám vždy jedlo, čisté uteráky, čerstvé posteľné prádlo a fungujúcu inštaláciu. Milovali môj život. No väčšina z nich bola presvedčená, že po začiatku vzťahu by som mala rozšíriť túto službu aj na nich.
Najzábavnejší bol Viktor Bartoš. Viktor rýchlo začal hovoriť o spoločnom bývaní, s nadšením človeka, ktorý práve našiel spôsob, ako výrazne znížiť výdavky.
Predstav si, aké výhodné je bývať spolu.
Keď muž začína rozhovor slovom výhodne, ženy v mojom veku si už chcú hneď poňať kalkulačku.
Ako teda?
Jedna chladnička. Jeden internet. Jedna energie.
Pre koho je to výhodné?
Pre nás.
Usmiala som sa.
Viktor, kde momentálne bývaš?
V prenajatom byte.
A ja?
Vo svojom.
Tu sa matematika náhle stala zaujímavou.
Takže prestaneš platiť nájom, presťahuješ sa ku mne, ušetríš a budeš šťastný?
Presne.
A kde je môj zisk?
Po tejto otázke Viktor zamŕzol. Na chvíľu prešiel zjavne komplikovaný proces myslenia taký komplikovaný, že som odpoveď nedostala.
Najvtipnejší bol Ďuro Šimon, šesťdesiat jeden. Veľmi slušný, veľmi vychovaný, veľmi unavený zo samoty.
Ťažko mi je byť sám.
Pokývala som sa porozumením.
Mne je ľahko.
Zamyslel sa. Muži zvyčajne očakávajú iný reakčný vzor súcit, solidaritu, spoločnú úzkosť z nedostatku partnera. Keď žena pokojne oznámi, že jej je dobre aj sama, systém zlyháva.
A teraz k hlavnej otázke, ktorá mrzí mnohých mužov.
Naozaj potrebujem muža.
Ale nie na to, aby som mu prala košele, žehla nohavice, varila nedelné polievky, hľadala ponožky pod pohovkou alebo počúvala príbehy o tom, prečo sa sám nedokáže objednať k lekárovi.
Potrebujem muža na rozhovory, výlety, prechádzky, do divadla, na cestovanie, na pekný večer, na blízkosť, na emócie, na radosť. Ale nie na to, aby som sa stala jeho kuchárkou na trvalý pobyt.
Mužom sa táto pozícia veľmi nepožíta. Nazývali ma egoistkou, zkaženou, príliš nezávislou, hovorili, že neviem budovať vzťahy. Nikto však nedokázal vysvetliť, prečo vzťah musí nevyhnutne znamenať dodatočnú prácu pre ženu. Prečo muž dostáva partnera, spoločníka, milenku, hospodárku a kuchárku v jednej osobe, a žena má počítať ako odmenu samotnú jeho prítomnosť.
Niekedy mám pocit, že mnohí muži ešte nezaregistrovali, ako sa svet zmenil. Stále žijú podľa pravidiel, ktoré fungovali pred tridsiatimi rokmi. Vtedy bolo pre ženu jednoduchšie prijať nepríjemný manželstvo, než žiť osamote. Dnes je to iné. Veľa žien v mojom veku má zamestnanie, byt, priateľov, deti už vyletia, splatené úvery, stabilný život. Keď sa objaví muž, kladie sa jednoduchá otázka: Zlepší sa môj život po jeho prítomnosti?
Ak je odpoveď nie, prečo by som to mala?
Preto áno, hovorím úprimne. Potrebujem muža na víkend. Na život som už dosť dobre zariadená. A viete, čo je najúžasnejšie? Každýkrát po tejto vete muži reagujú rozhorčene. Hoci, ak si to rozmyslíme, je to najúprimnejší kompliment, aký môžeme dodať vzťahu nie preto, že bez neho nezvládnem, ale preto, že s ním je mi dobre.
Žiť spolu len preto, aby niekto získal zadarmo kuchárku, upratovačku a správcu svojho života? Prepáčte. Túto pozíciu som zatvorila už pred pätnásť rokmi a neplánujem ju znovu otvárať.
—
Psychologický rozbor
Po päťdesiatke mnohé ženy prvýkrát vstupujú do situácie, keď vzťahy prestávajú byť nutnosťou a stávajú sa voľbou. Majú už byt, príjem, sociálne väzby a skúsenosti z predchádzajúcich manželstiev. Hlavná otázka sa preto mení z ako neostaneť sama? na zlepší sa môj život po tomto človeku?.
Konflikt vzniká, pretože niektorí muži stále vnímajú spoločné bývanie ako prirodzenú výmenu: muž poskytne svoju prítomnosť, žena starostlivosť a domáce povinnosti. Moderné ženy však čoraz viac vyhodnocujú reálne výhody a náklady. Ak vzťah prináša viac zdrojov, než radosť, motivácia k spoločnému bývaniu rýchlo klesá.
Záver je jednoduchý: zrelé vzťahy dnes častejšie stavíme na vzájomnom pohodlí, nie na nutnosti. Ak jeden partner získa pohodlie a druhý iba prídavné zaťaženie, taký zväzok zvyčajne netrvá dlhé roky.
