Jediná vec, ktorú si spájam so svojím otcom, sú hádky, krik a neustály rozruch. Vyrastal som v chudobe. Mama, Zuzana, pracovala do neskorých večerných hodín, len aby sme mali čo jesť, a otec, Ľubomír, stále hľadal dôvod na hádku.
Raz sme išli na trh v Bratislave, aby sme kúpili zeleninu. Predavač, pán Ján, žartoval s mojou mamou a my sme sa smiali. Otec sa na mamu pozrel pohľadom ako z granitu a nepovedal ani slovo.
Doma však nastal doslova cirkus. Kričal tak hlasno, že to počuli všetci susedia z bytovky. Neskôr udrel mamu. Potom sa prihodilo ešte niečo. Otcov kolega zo stavby, Dano, povedal vtip, že vôbec sa nepodobám na otca vraj som celý mama a od otca som nič nezdedil. Mal som vtedy dvanásť rokov. Otec nás opustil, vyhlásil, že mama ma príliš rozmaznala.
Od tej chvíle nám ostávalo ledva pár eur na jedlo. Otec nikdy nezaplatil alimenty. Mama nechcela riešiť veci cez súd, rozhodla sa to ustáť sama. Musela si nájsť druhú prácu. Ja som zatiaľ študoval a robil všetko, aby som sa dostal na vysokú školu. Neskôr som si našiel slušné zamestnanie.
Napokon som sa oženil, našťastie dobre, a konečne som mohol pomôcť mame. Nedávno mi prišla správa. Bol to môj otec. Napísal mi, že by chcel obnoviť náš kontakt. Neviem, čo mám robiť. Niektorí mi radia, aby som sa s ním stretol a porozprával. Úprimne, vôbec sa mi do toho nechce. Stále mám v pamäti, keď nás otec opustil. Je to pre mňa cudzí človek. Nevyvoláva vo mne nijakú príjemnú spomienku. Rozhodol som sa zatiaľ o tom mame nehovoriť. Stále neviem, ako to celé vyriešiť.
Dnes viem, že život nás učí, aby sme boli silní a nezabúdali na tých, ktorých máme najradšej. Mama je ten človek, ktorý si zaslúži moju vďaku a podporu, nech sa deje čokoľvek.
