Pred týždňom som opäť stretol svoju prvú lásku – na pohrebe jeho manželky – a odvtedy mám pocit, akoby sa mi celý život obrátil hore nohami

Pred týždňom opäť stretávam svoju prvú lásku na pohrebe jeho manželky a odvtedy mám pocit, že môj život je hore nohami. Mám štyridsať rokov, som rozvedená už dva roky a mám dve deti. Myslela som si, že všetko dôležité v láske som už zažila, že som všetky kapitoly uzavrela. Stačilo ho však vidieť znova, aby mi došlo, že niektoré príbehy sa nikdy úplne neuzavrú.

Keď sme boli spolu, mala som sedemnásť. On bol moja prvá naozajstná láska. Taká, čo človeku zaťaží hruď a núti ho písať listy a snívať o spoločnom živote. Moji rodičia ho však nikdy neprijali. Vraveli, že nedokončil školu, že je automechanik, že nemá žiadnu budúcnosť a ja si zaslúžim viac. Ten tlak bol taký silný, že som sa s ním nakoniec rozišla. Nie preto, že by som ho prestala ľúbiť, ale preto, že som sa cítila donútená. Krátko na to ma rodičia poslali študovať do Bratislavy a môj život sa zmenil.

Roky uplynuli. Vyštudovala som univerzitu, vydala som sa, porodila dve deti, založila rodinu. Navonok to vyzeralo ideálne, ale manželstvo nám nevyšlo a rozviedli sme sa. Pred nejakým časom som sa s deťmi presťahovala späť do rodnej dediny pri Nitre. Začala som sa stretávať so spolužiakmi, so susedmi, so starými známymi ale nikdy nie s ním. Na neho som sa nikdy nevyzvedala. Neviem, či zo strachu, z úcty, alebo preto, že som tušila, že rozrýpanie tejto spomienky by mohlo bolieť.

Až pred týždňom. Ozvala sa mi kamarátka: Vieš o ňom niečo? Najskôr som nerozumela. Potom mi povedala, že jeho manželka zomrela a že známi zbierajú peniaze na kvety a pripravujú hudobnú rozlúčku. Spýtala sa, či chcem prispieť a či prídem na pohreb. Pozerala som na telefón niekoľko minút, nevedela som, čo odpovedať.

Šla som na pohreb. Ani neviem prečo jednoducho som mala pocit, že musím. Keď som ho uvidela stáť pri rakve, s utrápenou tvárou a červenými očami, pocítila som niečo silné, čo ma zabolelo. Už nebol sedemnásťročný chalan, ale stále to bol on. Pozreli sme sa na seba z diaľky. Neobjali sme sa. Nehovorili sme spolu. Vymenili sme si len pohľad a to stačilo na to, aby sa vo mne všetko prevrátilo.

Odvtedy na neho nedokážem prestať myslieť. Na to, čím sme boli. Na to, čo nám nebolo dopriate. Na to, aký by asi bol môj život, keby som bola menej poslušná. Cítim výčitky, že toto všetko prežívam práve v čase jeho žiaľu. Nechcem sa priblížiť, nechcem v ňom vyvolať neistotu, nechcem do ničoho zasahovať. Nemáme žiadny kontakt na sociálnych sieťach. Nerozprávali sme sa. Všetko sa deje len v mojej hlave a v srdci.

A tak tu stojím štyridsaťročná, s dvoma deťmi, so životom relatívne v poriadku a zrazu sa cítim ako to sedemnásťročné dievča, ktoré sa prvýkrát zamilovalo. Netuším, či je to nostalgia, smútok za tým, čo nikdy nebolo, alebo je normálne, že v človeku prvá láska prebúdza veci, ktoré považoval za dávno pochované.

Čo si o tom myslíte? Potrebujem radu…

Оцініть статтю
Додати коментар

;-) :| :x :twisted: :smile: :shock: :sad: :roll: :razz: :oops: :o :mrgreen: :lol: :idea: :grin: :evil: :cry: :cool: :arrow: :???: :?: :!:

2 × four =

Pred týždňom som opäť stretol svoju prvú lásku – na pohrebe jeho manželky – a odvtedy mám pocit, akoby sa mi celý život obrátil hore nohami
Nikdy by mi nenapadlo, že päť minút čakania mi zmení život. A presne to sa stalo. Všetko sa začalo pred tromi rokmi. Po prvý raz som ju uvidel, ako sa ku mne blíži na zastávke. „Blíži“ je silné slovo – staršia pani šla s paličkou, ťahala nohy ako len vládala a mávala rukou, akoby išlo o všetko. Zastavil som. Samozrejme, že som zastavil. „Ďakujem ti, chlapče môj,“ vydýchla s oporou na madle. „Tie kosti už nie sú čo bývali.“ „Dajte si pokoj, len si sadnite,“ odpovedal som. Od toho dňa sa stala pravidelnou cestujúcou. Každý utorok a piatok išla mojím autobusom – či už na prehliadky do nemocnice, alebo na návštevu sestry. Problém bol vždy rovnaký: prichádzala presne vtedy, keď som už mal odísť. Druhý raz som ju zbadal v spätnom zrkadle, ako sa pomaly blíži, a kolega vedľa mňa povedal: „Ideme, meškáme.“ Ale pozeral som dozadu. Prichádzala vo svojom zelenom kabáte, kabelka na ruke. „Počkám,“ povedal som. „Budeš mať problémy…“ „To nevadí.“ Nastúpila, usmiala sa na mňa tými svetlými očami a pošepkala: „Ty si anjel.“ A tak sa z toho stal zvyk. Každý utorok a piatok som na tej zastávke zastal a ak tam ešte nebola, počkal som – tridsať sekúnd, minútu, dve – koľko bolo treba. Nikto sa nesťažoval. Ľudia si ju obľúbili. Niektorí dokonca volali z okien: „Hej, už ide!“ Časom mi začala nosiť domáce koláčiky. „Vnučka ich piekla,“ hovorievala, hoci som jej to najskôr neveril. Raz v piatok v júli nešla. Ani nasledujúci utorok. Prešiel týždeň, ďalší. Stále som zastavoval a hľadel na roh ulice, ale ona sa neobjavila. „Asi je chorá,“ povedala iná pravidelná cestujúca. „Je už stará…“ Po troch týždňoch som ju znovu zazrel – kráčala ešte pomalšie, už s chodítkom. Vystúpil som z autobusu a šiel k nej. „Ste v poriadku?“ Oči jej zvlhli slzami. „Bola som v nemocnici. Ale povedala som dcére, že musím ešte aspoň raz nastúpiť do tvojho autobusu.“ Pomohol som jej nastúpiť. Celý autobus začal tlieskať. Minulý utorok bol môj posledný deň na tejto linke – po viac než tridsiatich rokoch v práci som šiel do dôchodku. Keď som došiel na zastávku, nečakala tam sama. Bola tam kopa ľudí – cestujúci za tie roky, susedia i predavač z blízkeho obchodu. Držali plagát: „Ďakujeme ti. Naučil si nás, že dobrota nikdy nemešká.“ Vystúpil som, nechápajúc, čo sa deje. Pani prišla pomaly s oporou o vnučku a objala ma. „Ty si na mňa toľkokrát počkal,“ povedala. „Dnes čakáme my na teba.“ Boli tam príhovory aj tabuľka. Povedali, že táto zastávka už ponesie moje meno – „zastávka človeka, ktorý vždy čaká“. Triasol sa mi hlas. „Ja… ja som len počkal. Nič mimoriadne.“ Zo zadu niekto zvolal: „Mimoriadne je to! V tomto meste každý uteká, nik nečaká!“ A opäť tlieskali. Večer doma som to vyrozprával žene a ona mi povedala: „Preto ťa milujem. V tomto uponáhľanom svete si vždy vedel, kedy zastaviť.“ Tabuľku som položil na poličku vedľa fotiek našich detí. No v srdci nosím niečo iné – jej úsmev, keď nastupovala, a tiché „ďakujem, chlapče môj“. Vraj som spravil niečo výnimočné. Ja som len počkal. Niekedy si myslím, že je to to najvzácnejšie – počkať na druhého, aj keď nám svet hovorí, aby sme utekali ďalej.