Поканях цялата фамилия на вечеря и всеки получи красива, но празна чиния с рисунки. Само внучката си получи пълна порция.

**Дневникът ми**

Поканнах цялата фамилия на вечеря и сложих пред всеки красив, но празен чиний с рисуван цветен орнамент. Само пред внучка ми сложих пълна порция.

Елисавета Прокопиева Вълчева обхождаше масата с тежък, всезнаещ поглед.

Цялата ѝ фамилия беше налице. Синът ѝ Светослав Прокопиев със съпругата му Лиляна. Дъщеря ѝ Радослава Прокопиева с мъжа си Георги.

И Камелия Георгиева, внучката ѝ Камелия, тънка като тръстика, с тихи, внимателни очи, които възрастните погрешно приемаха за уплашени.

Въздухът миришеше на нафталин от празничните костюми и студени пари.

Белите ръкавици на сервитьорите безшумно поднасяха чиниите пред гостите. Фин порцелан, с ръчно изрисувани златни вълни по кобалтовия ръб. Перфектно, демонстративно празни.

Само пред Камелия сложиха пълна чиния. Ароматна запечена пъстърва, горчива спаржа, сос от билки и сметана. Внучката замръзна, свивайки глава в рамене, сякаш вечерята беше личната ѝ вина.

Първи не издържа Светослав. Поддържаното му лице се изчерви.

Майко, какъв е този спектакъл?

Лиляна веднага го смъмри, слагайки тънката си, обсипана с пръстени ръка на лакътя му.

Светльо, сигурна съм, че Елисавета Прокопиева има основателно обяснение.

Не разбирам прошепна Радослава, объркано гледайки празната си чиния и непроницаемото лице на майка си. Мъжът ѝ Георги само презрително сви на устни.

Елисавета Прокопиева бавно вдигна тежкия кристален бокал.

Това не е спектакъл, деца. Това е вечеря. Справедлива вечеря.

Кимна към чинията на внучката си.

Яж, Камелийко. Не се срамувай.

Камелия уплашено взе вилицата, но не докосна храната. Възрастните я гледаха, сякаш тя беше откраднала вечерята от тях. От всеки един.

Елисавета Прокопиева отпи малко вино.

Реших, че време е да вечеряме честно. Днес всеки от вас ще получи точно това, което заслужава.

Погледна сина си.

Винаги казваше, че справедливостта и здравият разум са най-важни. Ето го, твоят здрав разум. В чистия му вид.

По лицето на Светослав се изпънаха вени.

Няма да участвам в този фарс.

А защо не? усмихна се Елисавета Прокопиева. Най-интересното тепърва започва.

Светослав рязко отседна стола и стана. Скъпият му костюм се опъна по мощните му рамене.

Това е унизително. Веднага си тръгваме.

Седни, Светльо. Гласът на майка му не беше висок, но синът замръзна. Не беше го чувал с такъв тон откакто беше спрял да е дете и се беше научил да моли за пари, сякаш върши услуга.

Бавен

Оцініть статтю
Додати коментар

;-) :| :x :twisted: :smile: :shock: :sad: :roll: :razz: :oops: :o :mrgreen: :lol: :idea: :grin: :evil: :cry: :cool: :arrow: :???: :?: :!:

sixteen + 20 =

Поканях цялата фамилия на вечеря и всеки получи красива, но празна чиния с рисунки. Само внучката си получи пълна порция.
„Anna je ešte mladá, ešte bude mať deti!” – sľúbila. Nakoniec dieťa nikomu nechýbalo. Anna a Robert vyrastali v malom slovenskom mestečku a chodili do rovnakej triedy. Po maturite išli spolu na univerzitu a potom skúšali šťastie v Bratislave. Spolu si prenajali malý byt, našli si prácu a žili na podnájme. Keď Anna otehotnela, Robert ju opustil – dieťa do jeho plánov nepasovalo. Anna bola zúfalá a rozhodla sa vrátiť domov k mame, kde chcela svoje dieťa vychovať. Robertova mama, významná osobnosť v ich meste, začala rozširovať, že Anna čaká dieťa s niekým iným – že to nemá s ich rodinou nič spoločné. Situáciu ešte zhoršilo to, že obidve rodiny žili vo vedľajších uliciach. Rodinné hry vo veľkom štýle. Príbeh poznalo veľa priateľov. Anna porodila krásne dievčatko bez toho, aby mala výčitky voči Robertovej rodine. Chcela v pokoji vychovávať dcérku, ale Robertova matka stále tvrdila, že dieťa určite nie je Robertove. „Pozrite sa na ňu!“ vyhlasovala žena. „Dieťa má svetlé vlásky a my všetci sme tmavovlasí. Nos vôbec nie je náš! My sme všetci pekní, toto dieťa je škaredé. Len sa chce dostať do našej rodiny. Sú to zlí ľudia!“ Anna mala týchto rečí už dosť a navrhla test otcovstva, aby Robertovu matku upokojila. Prečo robila všetko toto? Výsledok prišiel okamžite: Robertova matka okamžite Annu pozvala na návštevu a chcela spoznať vnučku. Darovala Anne pre dievčatko veľa hodnotných vecí. Anna, ktorá žila len z mamineho dôchodku, bola veľmi vďačná. Po čase chcela „novopečená“ babka vziať vnučku k sebe na prázdniny. Anna však namietala, že dievčatko má len rok, je ešte skoro na viacdňové odlúčenie od matky. Babka sa urazila. Potom Anne pohrozila, že podá na súd žalobu o styk s vnučkou. Dievčatku vraj bude oveľa lepšie u nej, má všetky podmienky na poriadnu výchovu, kým Anna je nezamestnaná a sama. Otec má byt, bude uvádzať potvrdenie o výživnom, a jej – mladej – iste ešte budú deti. Odporúčala Anne, aby sa dobrovoľne vzdala svojej dcéry. Všetci sudcovia ju poznajú, takže rozhodnutie je jasné. Anna sa rozhodla stáť si za právom vychovávať svoju dcéru. Procesy trvali roky. Dieťa, ktoré vplyvná rodina najskôr odmietala, bolo zrazu to najdôležitejšie. Začali sa svedkovia, sledovania, fotografie, sťažnosti… Anna musela odísť a skrývať sa. Bolo toho veľa. Nakoniec sa však situácia upokojila. Robert sa oženil, narodil sa mu syn. Babka obrátila pozornosť na nové dieťa. Annina dcéra nastúpila do školy. Anna sa presťahovala do Bratislavy, ale často sa vracala domov za mamou a dcérou. Neskôr stretla mladého muža, mama jej poradila postaviť si nový život. Sľúbila, že sa o vnučku postará, kým Anna získa rovnováhu. Anna sa vydala, prenajali si byt a čakajú spolu dieťa. Všetko vyzerá v poriadku, ale Anna sa neponáhľa vziať dcéru k sebe. Nemá jej čo ponúknuť. Manžel nemá záujem o cudzie dieťa, Anna rozhodla, že dcéra bude radšej s babkou – má tam kamarátov, školu. Po narodení bábätka nebude nikto, kto by sa o malú postaral. Tak nie je babka sama a dcéra je postaraná. Ale staršia pani začala mať zdravotné problémy, museli volať záchranku, bola hospitalizovaná, vnučka zostala u susedov. Teraz už vplyvná babka o vnučku nemá žiadny záujem. Keď stretne Anninu mamu, len sa usmeje: „Mala ste ma počúvať! Keby ste mi dievča dali hneď, postarala by som sa o ňu! Teraz by chodila na jazykovú školu, hrala na klavíri! A jej vlastná mama ju opustila. Čo z nej vyrastie? Teraz sa starám o vnuka! Ten bude mať všetko! Najlepšiu školu, krúžky…“ Otec sa o dcéru nikdy nezaujímal. Dievča, o ktoré sa tak viedli boje a dlhé súdne spory, nakoniec nikomu nebolo treba. Jej budúcnosť je nejasná.