PRÍHODA NA SILVESTRA
Domov sa Júlii vôbec nechcelo. Tridsiateho prvého decembra bol pracovný deň skrátený a všetky jej kolegyne sa už rozutekali za deťmi, manželmi a šalátom. Usmievavé, rozžiarené, šťastné, s veľkými taškami mandarínok a fľašou sektu to bol dar od pána Štefana Ilavského každému z nich.
Len Júliu doma nikto nečakal. Ani olivový šalát nemala pre koho pripravovať. Zahľadela sa na kopu mandarínok v priesvitnom sáčku, ktorú mala na stole, a smutne si vzdychla.
Nie, domov sa jej naozaj nechcelo. Zahĺbila sa do výkazu. Po chvíli vbehol do kancelárie zadýchaný Štefan Ilavský, jediný muž v ich tíme a zároveň vedúci, v čižmách a otvorenej koženej bunde.
Jéj, ty si tu ešte? A ja som zabudol darček žene, predstav si! vyhlásil a hneď zmizol vo svojom kancelárii.
Po piatich minútach sa objavil znovu.
Čo tu sedíš? Prečo nejdeš domov?
Aj tak budem sama, pán Ilavský.
Vedúci, ktorý sa už-už chystal bežať za rodinou, zastal na prahu, potom pristúpil k jej stolu a sadol si vedľa nej. Pozeral na ňu niekoľko sekúnd vážnym pohľadom.
Júlia, takto to nejde. Veď sú sviatky, treba sa tešiť! Tak prečo si taká zachmúrená? S týmto pohľadom ti veru dlho nebude veselo. Ženy majú žiariť a usmievať sa! No, už konči so smútením, povedal, začal jej prehrabávať papierovanie a všetko usporadúval do kôpok, už som ich predsa pustil domov a ona tu chce ostávať…
Pán Ilavský, nebojte sa. O chvíľu idem domov aj ja. Choďte vy za ženou, ja všetko upracem a zamknem kanceláriu.
Si istá? opýtal sa podozrievavo.
Samozrejme.
Tak teda, šťastný Nový rok!
Júlia si zhlboka povzdychla. Skutočne bolo zvláštne sedieť v kancelárii na Silvestra. Čas ísť domov.
Ale čo si objednám pizzu? napadlo jej. Či ešte pizzérie pracujú?
Na prvom čísle už ani nezdvihli telefón. Na ďalšom jej dievča s veselým hlasom oznámilo, že dnes iba do šiestej a popriala jej šťastný Nový rok. Pozrela na hodiny šest minút po šiestej. Skúsila ešte posledné číslo. Prekvapivo objednávku prijali.
Zbalila papiere, obliekla sa, vzala mandarínky aj sekt a vyšla von z kancelárie.
V tom ju očaril pohľad na ulice. Chladný zimný vzduch jej osviežil líca, pod nohami križal sneh, lampy žiarili naplno a všade blikali pestrofarebné svetielka. Ľudia sa náhlili domov s nákupmi a balíkmi, obchody ešte svietili a tí, ktorí odkladali darčeky na poslednú chvíľu, sa ešte rozhodovali pri policiach. Júlia pocítila, ako sa do nej vkráda tá predvianočná a sviatočná nervozita a radosť.
Čo tu ja, ako taká striga, zahriakla sa a rozhodne vstúpila do otvorených dverí supermarketu.
Čoskoro vykladala nákup na kuchynský stôl vo svojom byte.
Snáď sa mi uvarí aspoň zemiaky.
Pustila televízor, na okno zavesila práve kúpenú svetielkujúcu reťaz, zapojila do zásuvky a po ráme zablikala a rozbehla sa veselá farebná hadica. Júlia spravila krátky tanečný pohyb, zdvihla nad hlavu ruky a pobrala sa do kuchyne pripravovať silvestrovskú hostinu.
Pre seba, pre jedinú a najdrahšiu!
Kým na balkóne chladli zemiaky na šalát, na stole sa objavili chlebíčky s ikrou a jej obľúbeným lososom. Z mäsiarstva donesené údeniny naskladala pekne na veľký tanier a ozdobila kučeravým listovým šalátom. Malá miska s kockami syra. Ananás. Miska s mandarínkami od pána Ilavského.
O pol hodiny bol hotový aj šalát, na panvici syčali kuracie stehná. Júlia si prisunula k pohovke konferenčný stolík, prikryla ho ozdobnou dečkou a postupne naň nanosila taniere. Pripravila pohár na sekt a pohár na džús, vedľa prestrela príbor. O pár krokov sa vzdialila a kriticky si obzerala výsledok, ako keby čakala vzácnych hostí.
O pol dvanástej šla otvoriť sekt, keď v tom zazvonil domový zvonček.
Pizzu ste objednávali? ozval sa energický mužský hlas.
Preboha! Veď som na to zabudla!
Samozrejme! Poďte hore, odpovedala, stlačila tlačidlo.
Nech sa páči. Koľko som dlžná? obrátila sa na sympatického mladíka s hranatou pizzovou krabicou.
Vôbec nič. Vezmite si ju, je to pozornosť firmy.
Usmieval sa úprimne a prívetivo.
Ale to nemôžem, veď vám to strhnú z výplaty!
Nestrhnú, naozaj. Je to náhrada za neskorú donášku. Zoberte si svoju pizzu.
Júlia si až teraz všimla, že stále drží v ruke fľašu sektu, ktorú ešte neotvorila.
Podržte na chvíľu sekt, požiadala, podala mu fľašu a zároveň vzala krabicu, len pizzu odnesiem do kuchyne.
Ani zďaleka nevyzeráte ako kuriér, povedala, keď sa vrátila.
Aj nie som, zasmial sa, ja som majiteľ pizzerie. Všetkých kolegov som pustil skôr domov, majú rodiny… No a potom som si všimol, že vaša objednávka stále visí v systéme. Tak som sa ju rozhodol doručiť sám. Mňa doma nikto nečaká na rozdiel od pizze. Trochu som sa zdržal po ceste…
Desať minút do polnoci! zvolala Júlia. Otvárajte sekt, kým ešte stíhame rozlúčiť sa so starým rokom!
Žiadny problém. Máte poháre?
Kým Júlia šla po poháre, ozval sa hlasný výbuch zátky.
Na starý rok!
Na starý rok!
Cinkli si opatrne a na ex vypili bublinky.
Oj, čo sme to vyviedli!
Čo je? zľakol sa on.
Veď vy ste pil! Vy ste šofér!
Pravda, zasmial sa znova od ucha k uchu.
A ako pôjdete naspäť?
Asi nijako.
A taxík teraz aj tak nezohnáme…
Asi nie, veselo súhlasil.
Tak viete čo? Vyzujte si topánky a poďte ďalej, nech nestrávime Nový rok v predsieni!
Máte tu krásne útulne.
Len rýchlo nalejte, prezident už dohovoril!
Nuž, na zdravie a…?
Júlia, pomohla mu.
Na zdravie, Júlia! Ja som Ľubomír.
Na zdravie, Ľubo! Ochutnajte šalát, vlastnoručne pripravený. Ale mám len jeden príbor… vlastne jedzte rovno z misky.
Júlia rozprávala bez prestávky a cítila nečakanú radosť.
Ľubomír sa jej páčil, pri ňom bolo všetko ľahké a prirodzené.
Z misky chutí ešte lepšie. Júlia, nemáte kúsok čierneho chleba? Som hladný ako vlk.
Samozrejme!
Keď sa vrátila s chlebom, v oboch rukách mal ohlodané kuracie stehná.
Prepáčte, neodolal som. Je to výborné. Júlia, vy naozaj viete variť!
Som rada, Ľubo. Myslela som, že to všetko vyhodím. Vidíte, koľko som navarila. Sama by som to nevladala zjesť.
Aká sama? Ja vám s tým pomôžem!
Tak pomáhajte!
Aj Júlia pocítila, že je hladná.
Jedli šalát z misky, zapíjali sektom, sledovali silvestrovskú televíziu a veselo tárali o všeličom.
Zdá sa, že sekt je vypitý!
V aute mám ešte jednu fľašu, donesiem!
Ja idem s vami!
Ten vzduch je úžasný, povedala Júlia s rozpaženými rukami.
Stáli pri Ľubomírovom aute. Okolo vybuchovali a blikali ohňostroje.
Viete čo, Júlia? Vezmite si ma, nie hneď, až o rok! Aby ste ma lepšie spoznali.
Dúfam, že žartujete.
Ani náhodou!
Nuž, skúsim o tom popremýšľať.
Zatiaľ pokračujme v oslave?
Júlia radostne prikývla, Ľubo siahol do auta po tašku a spoločne odchádzali oslavovať ďalej.
Do rána to zvládneme…
