Anna si na svojich rodičov príliš dobre nespomínala. Keď jej mama zomrela, otec nechcel zostať sám s malou dcérou v náručí. Zaniesol Annu k jej starej mame, položil dievčatko pod bránku a bez slova odišiel. Starena bola v tej dobe v záhrade začula len zvuk odchádzajúceho auta.
Koho nám to sem priviezli? pomyslela si a išla sa pozrieť.
Keď vyšla von, zhliadla svoju vnučku.
Bože, aký nemotorný! Mohol aspoň dať vedieť! Zamrmlala si pre seba, vzala Annu za ruku a odviedla ju dnu. Večer sa dedko vrátil domov.
Čo sa stalo? Priviezol ju Marek?
Áno, on. Nechal dievča pod bránkou, sadol naspäť do auta a odišiel. A to akí mladí ľudia tu ešte boli?
Dlho medzi sebou tíško debatovali a potom si ľahli spať. Čas plynul. Starí rodičia otvorili svoje srdcia a zahrnuli vnučku láskou.
Učili ju vážiť si ľudí a dobrému hospodáreniu. Anna postupne vyrástla a stala sa ich pomocníčkou. Starení rodičia sa jej nemohli nasýtiť, veď sa úplne podobala ich dcére, ktorá im kedysi pomáhala pri všetkom, kým ich navždy neopustila. Zohrievala ich už len spomienka na ich milovanú dcéru. Anna už dokončila školu. Raz dedko začal rozhovor prvý:
Naša vnučka je múdra a schopná. Keby sme jej mohli dopriať štúdiá.
Máš pravdu. Doba je taká, že bez vzdelania sa nikam nepohneš.
Starí rodičia vybrali posledné úspory a poslali Annu do Bratislavy študovať. Anna s vyznamenaním ukončila Ekonomickú fakultu a neskôr sa vrátila späť do rodnej dediny.
V meste sa jej žiť nepáčilo. Starých rodičov jej návrat naplnil šťastím konečne na staré kolená nezostanú sami. Anna bola pevne rozhodnutá pomôcť dedine rozkvitať. Pustila sa do poľnohospodárstva, vzala si úver v eurách, kúpila pozemky a najala si ľudí. Časom postavila farmu, kúpila dobytok. No stále jej chýbalo viac pracovníkov, tak dala inzerát do regionálnych novín, že ponúka slušný plat a bývanie.
Prihlásil sa jeden muž. Bol zanedbaný, zarastený a bolo badať, že neprežil ľahký život. Prišiel za Annou a predstavil sa ako jej otec.
Nič od nej nežiadal. Po dvoch desaťročiach vedel, že na to už nemá právo. Prosil len o jediné aby smel zostať nablízku svojej dcére. Ostal sám, dúfal, že jej možno ešte bude užitočný. Anna otcovi odpustila, hoci to chvíľu trvalo. Po čase sa presťahoval k nej a začal jej vo všetkom pomáhať, vedomý si toho, že sám už nikdy nechce byť opustený.
Dnes už len premýšľam, či Anna urobila dobre, keď otcovi odpustila, alebo nie. Ale v tých starých časoch, v slovenskom kraji, kde rodina mala vždy význam, bolo odpustenie možno tým najkrajším prejavom lásky.
