Katka nedokázala uveriť tomu, čo sa jej práve deje. Jej muž, jediný a milovaný, na ktorého sa vždy spoliehala, jej dnes povedal: Katka, nemilujem ťa. Udrelo ju to tak silno, že ostala stáť v podivnej, nepohodlnej póze a takto stuhnutá sa dívala, ako on beha pomedzi izby, hádže veci do tašky a štrngoce kľúčmi. Presne to jej ešte chýbalo. Len nedávno nečakane zomrel jej otec a ona sa, s bolesťou v srdci, musela postarať o ošedivenú mamu a sestru tá sa po ťažkej autonehode stala, už v osemnástich, invalidnou. Obidve bývali v susednej dedine. Syn ide do prvej triedy. V júni zatvorili jej fabriku. Ostala bez roboty, bez výhliadky a teraz aj bez muža.
Katka si schytila rukami hlavu, sadla k stolu a tichučko sa rozplakala.
Bože, čo teraz? Ako mám žiť ďalej? Och, Števko! Musím ho stihnúť zo školy vyzdvihnúť!
Každodenné povinnosti zabránili Katke uviaznuť v slzách. Vstala a odišla.
Maminka, ty si plakala? spýtal sa Števko.
Nie, zlatko, to sa ti len zdalo.
Smútiš za dedkom? Mne tak veľmi chýba, mami!
Aj mne, synček. Ale musíme byť silní. Náš dedo bol vždy statočný. Teraz je u Pána, má sa dobre, odpočíva si, nie ako celý život.
A kde je ocko?
Ocko? Asi zas na služobnej ceste. A ty ako v škole, Števko?
Treba žiť. Nemiluje ma? Čo už, veru, človek druhého do srdca nenatlačí. V zhone asi niečo prehliadla.
Kým Števko obedoval a hral sa s hračkami, Katka nazrela do počítača, ktorý po sebe nechal muž. Nikdy to nerobila. Do emailu sa dostala ľahko, heslo bolo vľavo hore. Prebehla poslednú korešpondenciunestihol to vymazať. Románik v plnom kvete. A zo mňa je zrazu tá, ktorú už nemiluje. Desať rokov bola moje slniečko, po ôsmich rokoch snaženia sa o dieťa povýšila aj na našu mamu.
Už je všetko inak. Treba sa s tým zmieriť.
A hlavne nájsť robotu. Jej vysoká škola už nikoho nezaujímala. Na úrade práce ledva pár eur mesačne dočasného príspevkunič to neriešilo.
Prečo sa to stalo? Ako sa z jej slušného, starostlivého manžela stal naraz niekto cudzí? Zmohla sa len na to vysvetlenie: Pomiatol sa. Spoločný dom, ktorý stavali rokmi, stále nebol dokončený. Aspoň že strecha je, aspoň jedna izba sa dala obývať.
Robota, ty by si mi chýbala! Katke sa tisli slzy, no nebol čas na zúfalstvo.
Hľadala prácu niekoľko dní. Márne! Prvák doma, sama, šanca mizivá. Večer po ďalšom neúspešnom pokuse jej zavolal kmotor Roman:
Katka, už sa nevrátil?
Nie.
Nepôjdeš ku nám robiť skladníčku?
To myslíš vážne?
Úplne. Viem, že po Jožkovi nemáš náladu na žartovanie. Pôjde to na zmeny, cez prestávku môžeš vyzdvihnúť syna alebo dať do družiny. Plat je 650 eur. Málo, ale lepšie než nič. Zajtra vám privezieme trochu zemiakov, cibule a kura.
Roman, ja mám ešte sliepky, tie nás živia, nosia vajíčka.
Tak nech vás živia ďalej! Nedaj ich na mäso.
Ďakujem vám. Ako sa drží Galká?
Bojuje, je dobrá. Silná ako vždy.
Večne skromný, jeho žena Galká po ťažkej onkológii, on všetko zvládal v tichosti. Katka si povzdychla: dá sa to prežiť. Vďaka Bohu, On všetko vidí. A vďaka Romanovi.
Práca bola jednoduchá a našla si tam chvíle, keď mohla v tichu popremýšľať, poplakať si, uchopiť, čo sa deje.
Dni, týždne, mesiace leteli. Po roku Katka zistila, že má znova chuť jesť, spí, smeje sa na synových úspechoch. To, čo ostalo po mužovej zrade, bolelo už len vtedy, keď prichádzal po Števka na víkend. Neprekážala im, dieťa predsa nemusí trpieť. Chcelo sa jej spýtať: Čo si na mne nenašiel, ale vedela, že o to nejde, prišla len nečakaná vášeň. Spomenula si na slová z filmu: Láska trvá po prvú zákrutu, potom príde život. U nej bol život a láska jedno. U neho?
Tohtoročná jeseň bola ako ďalšie leto: teplá, zelené stromy, jasné hlasy detí pred blokom, záhony astry a chryzantém v predzáhradke. V ten deň, keď sa na ňu zahľadel Michal, nebolo nič zvláštne, snáď len slnko viac svietilo a z otvoreného okna hralo rádio o niečo veselšie. Možno už len prišiel čas, aby sa dve osamelé duše stretli podľa určenia.
Slečna, nechajte, pomôžem vám. Nemusíte sa tak natrápiť.
Zvykla som si.
To teda nie je dobré, keď taká krásna žena nosí také ťažké tašky.
Všetkým kráskam pomáhate? Dávate si tu pri obchode služby?
(usmeje sa) Stojím tu na stráži, lebo som konečne našiel ozajstnú krásku.
Nedalo sa nesmiať. Smiali sa, až im slzy tiekli.
Michal, podal jej ruku, v očiach mu ešte tancovali šibalské hviezdičky.
Katka.
Katka, Katka, ty nie si žiadna hračkárka, poznáš tú starú pesničku?
Ale ja nie som vydatá.
Fakt? Tak to mám šťastie! Vždy som túžil spoznať ženu podľa srdca a ona je tu, a je voľná. Ostatní sú slepí či čo?
Humor máte, tomu verím. Ale so serióznosťou ako?
Aj v tom v pohode. Katka, poďme dnes večer do kina, pokecať.
Nemôžem. Musím ísť po syna do družiny.
Neverím vlastným ušiam. Vy máte syna? Veď vyzeráte na dvadsať, aký syn?
Tridsaťpäť mám.
Aj ja! Takže sme na tom rovnako. Ale na vás by som aj druhýkrát stavku uzavrel.
Čo teraz?
Zamýšľam sa. Každý chlap sníva o synovi. Tak vy ste nezadaná? A kde je jeho otec?
Nechcem to rozoberať.
Jasné, nechajme tak. Tak cez víkend. Kľudne aj so synom na detské predstavenie.
Cez víkendy je so svojím otcom.
Katka, nechcem byť otravný. Ale ak bude chvíľka, ozvite sa. Toto je moja vizitka, som doktor, detský hematológ.
To je vážna práca.
A času na vyhľadávanie krások priveľa nie je.
Dobre, Michal. Ozvem sa vám, úprimne prisľúbila Katka.
Budem čakať.
Aká len bola krásna tá jeseň! Bola to ich odmena. Teplé slnko nútilo listy žiariť, dni boli jasné, prechádzky otvorili parky mesta. Bola tu nová nežnosťprerazila bolesť minulosti a zatočila ich v tanci medzi farebnými listami. Katka sama nepostrehla, kedy si začala priať byť mu blízko. Po necelej šestnástich týždňoch sa odvážila pozvať ho na čaj.
Katka, nezľakni sa, dnes k tebe neprídem. Pre mňa je toto veľmi vzácne, chcem to zvládnuť správne. Dôveruješ mi?
Najbližší víkend išli spolu do lesoparku, kde Michal prenajal domček, pripomínajúci rozprávkový zámok. Vo vnútri bol čistý a útulný, ale Katka vnímala len jeho veľké tmavé oči a strácala sa v objatí. Nevedela, že toto môže byť také sladké.
Michal, čo sa so mnou deje? Som akoby v inom svete. Tak ťa milujem. Ako som mohla bez teba žiť?
Si nádherná. Nikdy som nebol takto šťastný!
O pár mesiacov bolo lúčenie čoraz ťažšie.
Katka, vezmeš si ma?
Michal, ja mám rozvod na konci mesiaca.
A potom hneď sobáš. Musím si ťa zabezpečiť, kým ťa niekto iný neuloví.
Ja nie som len tak pre hocikoho. Už mám svojho milého. Ale Michal, bez veľkých osláv, len podpis a zanes ma do toho zámku, kde som sa za noc stala tvojou ženou.
Ako povieš, láska.
Roman s Galkou boli na ich svadbe svedkovia. Mama a sestra poslali telegram s vinšom. O chvíľu sa sťahovali do dvojizbového bytu, ktorý Michal prenajal. Spoločne prerábali, vytvárali si pokojné hniezdo. Michal najviac dbal o izbičku pre Števka. Už sa zoznámili, ale pre Števka boli dvaja neoddeliteľnímama a oteca dlhé mesiace nového otca neprijímal.
Katka, neľakaj sa, chcem dať Števkovi skontrolovať krv. Je bledý, niečo sa mi nezdá.
Nič mu nie je. Je vyčerpaný, stále dúfa, že sa nerozvedieme. Čítala som, že rozvod je pre dieťa horší než smrť rodiča.
Máš pravdu, ja som to zažil ako chlapec. Ale krv odberieme, dobre, šinter?
V ten deň sa Michal vrátil domov so sklopenou hlavou.
Katka, upokoj sa. Našiel som zmeny v Števkovej krvi. Intuícia ma, žiaľ, nesklamala. Zajtra ho zoberiem k sebe.
Bolo to, akoby za šťastie musí človek vždy zaplatiť. Takou cenou! Leukémiaaké hrozné slovo!
Začal sa nový život. Katka vzala neplatené voľno, lebo nevedela, ako by Števko zvládol toľké infúzie, odbery, bez nej. Držala ho za ruku a hovorila: Drž sa, zlatko! Si ten najsilnejší priateľ, nikdy sme neboli rozdelení a nikdy ani nebudeme!
Keď bola Katka vyčerpaná na smrť, Michal ju poslala oddýchnuť, ostal so Števkom. No spať často nedokázala, len ležala a dívala sa na strop.
Zavolal bývalý a žiadal ju, aby sa odhlásila z nedokončeného domu.
Syna budem navštevovať sám. Príde za mnou.
Mohol by si ho aspoň prísť pozrieť.
Teraz nemôžem, som na služobke.
Michal jej hladil plece:
Katka, my si všetko sami zarobíme. Nechaj minulosť minulosťou.
Mrzí ma to Veď ja som nemálo peňazí pridala do domu. Ale asi to teraz nie je podstatné.
Nie je. Každú svoju myšlienku dávaj Števkovi. Ja to zvládnem. Chcel som vlastnú rodinu. Boh to vie. On vás mi nevezme.
Ako dopadli testy?
Robíme všetko, čo sa dá. Zatiaľ je to zlé.
Katka potichu riedila slzy, aby to Števko nepostrehol.
Ujo Michal, čo mám s krvou?
Pozri, v krvi máme červené a biele lodičky. Tvoje sa pobili.
Kto vyhráva?
Zatiaľ tie biele.
A čo bude potom?
Pomáhaj červeným.
Mamka, odviezli by ste ma niekam? Som unavený.
Katka, mal som rovnaký nápad. Zoberme ho do nášho zámku. Počasie je pekné, pôjdeme sa túlať lesom a syn si oddýchne.
Jar rozkvitla v ich kúte kríkmi a stromami. Trojica sa túlila po lese, tešili sa z každej trávy, kvietku. No stávalo sa, že Števko zamrznutý hľadel pred seba.
Čo je, Števko, je ti zle?
Neruš, mama, mám námornú bitku.
Malé prázdniny rýchlo prešli. Syn sa zmenil: bol sviežejší, s ružovkastými líčkami.
Mami, kde je ocko?
Zase na služobke, synček.
Zase? Fajn
Po návrate do nemocnice zobrali nové testy. Vedúca laboratória prišla osobne.
Pán doktor, kamže ste odviezli syna?
Do lesa, kúsok za mestom. Prečo, čo je s krvou?
Je v poriadku. Má remisiu. Výbornú krv.
Michal vbehol do izby ako vietor.
Števko! Čo si to porábal, chlapče? Je ti dobre, už nie je treba plakať, Katka! On sa uzdravuje! Čo si robil v lese?
Ocko, pamätáš sa, čo si mi hovoril o lodičkách? V každej bitke som vyhral tými červenými.
