K tým starým večerom sa mi vracajú spomienky, akoby to bol iba sen. Vtedy bola Katarína už na pokraji síl. Dve smeny za sebou v univerzitnej jedálni, príprava na tri záverečné skúšky z manažmentu a len pár hodín spánku počas dvoch nocí.
Keď okolo jedenástej večer uvidela čierne auto pred bratislavskou univerzitnou knižnicou, myslela si, že je to objednané taxi. Nenamáhala sa kontrolovať ŠPZ jednoducho otvorila zadné dvere a zviezla sa na mäkké sedadlo.
Interiér bol nezvykle prepychový: jemná koža, ukážkový poriadok, jemná vôňa drahého parfumu. Únava ju však pripravila o pozornosť. Zatvorila oči na okamih a v okamihu zaspala.
Z driemot ju prebral pokojných hlas muža, v ktorom zaznieval sotva postrehnuteľný úškrn:
Zvyknete odpočívať v cudzích autách, alebo som mal dnes výnimočné šťastie?
Katarína sa vystrela. Vedľa nej sedel muž v dokonale padnúcom obleku. Tmavé oči skúmavo sledovali jej tvár, na perách mu pobehoval jemný úsmev.
Mimochodom, spali ste asi dvadsať minút, dodal a trochu ste chrápali.
Zahanbene sa začervenala. Pohľadom prebehla po interiéri: dotykový displej, obloženie z orechového dreva, vstavaný minibar.
Vy nie ste vodič…
Nie. Som majiteľ. Volám sa Štefan Markovič.
Meno jej nič nehovorilo, ale hovoril s istotou muža, ktorý je zvyknutý rozhodovať. Katarína sa rýchlo ospravedlnila a chcela vystúpiť.
Je už neskoro, pokojne odvetil. Aspoň vás odveziem domov.
Váhala, ale nočná Bratislava neveštila nič dobré. Auto sa ticho pohlo. Po ceste sa ich rozhovor stočil na jej život: štúdium, brigády, večná únava.
Takto ďalej nemôžete žiť, povedal s pokojom. Úplne sa vyčerpávate.
Pred jej starým panelákom nečakane navrhol:
Potrebujem osobnú asistentku. Niekoho, kto mi dá poriadok do kalendára i firmy. Flexibilný čas, dôstojný plat. Myslím, že vám by to išlo lepšie než nekonečné smeny.
Nepotrebujem súcit, rázne odpovedala.
Nie je to súcit. Je to pracovná ponuka.
Podal jej vizitku. Doma kamarátka takmer zajasala, keď zbadala meno: Štefan Markovič jeden z najvplyvnejších podnikateľov na Slovensku.
Tri dni váhala. No neuhradený nájom a realita boli silnejšie než pochybnosti. Zavolala.
Kedy môžete nastúpiť? opýtal sa bez okolkov.
Zajtra.
Jeho vila na okraji Horského parku pripomínala scénu z filmu: vzdušné priestory, sklo, svetlo, udržiavané záhrady. Plat bol niekoľkonásobne vyšší než všetky jej doterajšie zárobky. Vzápätí však pochopila, že ju necení pre náhodné stretnutie.
Ste tu, lebo ste múdra a spoľahlivá, povedal jej raz. Práve takých ľudí potrebujem.
Všetko sa tým zmenilo.
Práca ju pohltila. Sprehľadnila firemné stretnutia, optimalizovala cesty, zladila komunikáciu. Markovič jej čoraz častejšie zveroval dôležité rozhodnutia. Medzi nimi rástla úcta pokojná, neokázalá.
Na jednom obchodnom večierku, keď spozoroval, že je medzi hosťami nervózna, jemne sa dotkol jej chrbta nenápadné gesto podpory. Vtedy Katarína pocítila, že ich vzťah prerastá bežnú profesionalitu.
O dva mesiace jej prišiel list: pozvanie na ročný výmenný program so štipendiom.
Kedy odchádzate? spýtal sa.
O tri mesiace.
Na chvíľu zaváhal.
Mohol by som vás požiadať, aby ste ostali. Ale potom by som vás prestal rešpektovať pre vašu túžbu po niečom väčšom.
V tú noc, keď ju odprevádzal, po prvýkrát povedal nahlas:
Milujem ťa.
Aj ja teba, odpovedala.
Tak choď, splň si sny. Chcem ťa vidieť silnú, nie závislú na mne.
Rok ubehol rýchlo. Pri návrate ju na letisku čakal len on bez ochranky, bez pozlátka.
Dúfam, že ste si tentokrát nemýlili auto? zasmial sa.
Tentoraz som sa presvedčila, odvetila s úsmevom.
Vzal jej kufor.
Kúpil som byt v Starom Meste.
Zastala.
Pre nás.
Kľakol si bez svedkov a kamier.
Katarína Zuzulová, súhlasíš, že so mnou budeš budovať našu spoločnú budúcnosť?
Áno.
Dnes je absolventkou univerzity s vlastnou poradenskou firmou. On je stále riaditeľ spoločnosti, ale teraz sú partnermi v práci i v živote.
Občas, keď nasadne do jeho auta po dlhom dni, pousmeje sa.
Skontroluješ ŠPZ? spýta sa s úsmevom.
Ak si so mnou ty, môžem opäť zaspať, odpovedá.
Tentoraz to nie je omyl. Je to jej voľba.
