Ach, dievča, zbytočne ho vítaš, ženiť sa s tebou nebude. Varinke ešte len šestnásť, keď jej zomrela mama. Otec sa pred siedmimi rokmi vydal na robotu do mesta a odvtedy o ňom ani chýru, ani slichu, ani peňazí. Takmer celé dedinské spoločenstvo pomáhalo na pohrebe, každý čím vedel. Teta Mária, Varina krstná, k nej chodila často, vravievala, čo a ako má robiť. Školu Varinka ukončila a dali ju pracovať na poštu do susednej dediny. Varinka – dievča silné, o takých sa vraví: krv a mlieko. Tvár okrúhla, líca červené, nos ako zemiak, zato oči sivé a žiarivé. Hustý plavý vrkoč až po pás. Za najkrajšieho chlapca v dedine považovali Mikuláša. Dva roky už bol z vojenčiny doma, a dievčatá okolo neho krúžili, že to až hanba. Aj mestské, čo na leto prichádzali, si ho nevšímali. No on by mohol byť aj hollywoodskym hercom, nie len dedinským šoférom. Nenarodil sa premanženia, neponáhľal sa hľadať nevestu. A tu prišla teta Mária za ním, že by pomohol Varinke s plotom, už sa rúca. Bez mužskej ruky sa na dedine žije ťažko. Záhradu zvládala, ale dom sama nezvládne. Bez rečí súhlasil. Prišiel, obzrel si to a začal velebiť: to dones, tam podaj, hento prinies. Varinka poslušne nosila všetko, čo žiadal. Líca jej však červneli ešte viac, a vrkoč sa za chrbtom len tak myhal. Unaveného chlapca hostila hustým borščom, čajom, pozerala, ako silnými zubami hryzie čierny chlieb. Plot opravoval Mikuláš tri dni, na štvrtý už prišiel len-tak, na návštevu. Varia mu dala jesť, slovo dalo slovo a ostal cez noc. Potom chodieval stále. Odchádzal pred svitaním, nech ho nik nevidí. No v dedine nič neskryješ. – Ach, dievča, zbytočne ho vítaš, ženiť sa s tebou nebude. A keby aj, narobíš sa, že až. Keď príde leto, zas prídu mestské krásavice, čo budeš robiť? Uhoríš od žiarlivosti. Takého chlapca ty nepotrebuješ, – vravievala jej teta Mária. No zaľúbená mladosť múdrosť starých nepočúva… Varinka neskôr zistila, že je v nádeji. Najprv myslela, že je chorá, len slabosť, nevoľnosť. Potom, ako by úder po hlave, prišlo poznanie: pod srdcom nosí dieťa od krásavca Mikuláša. Chvíľu aj zvažovala, že sa toho zbaví, ešte je mladá na dieťa. Ale napokon si povedala, že takto bude lepšie. Nebude sama. Mama ju vychovala, aj ona to zvládne. Otec jej veľa nedal, len pil. Ľudia budú hovoriť, ale nakoniec prestanú. Na jar odložila kabát, a všetci v dedine uvideli jej vyčnievajúce brucho. Krútili hlavami, že Varinku postihlo nešťastie. Mikuláš sa samozrejme prišiel opýtať, čo chce robiť. – Čo iné? Porodiť. Neboj sa, sama vychovám dieťa. Ži, ako si žil, – odpovedala, a začala sa motkať okolo pece. Len červené odlesky ohňa jej hrali na lícach i v očiach. Mikuláša to dojalo, ale odišiel. Ona rozhodla sama. Ako z husy voda. Prišlo leto, mestské krásky sa znovu objavili. Mikuláš Varinku už nevyhľadával. Ona sa potichu starala o záhradu, teta Mária chodila pomáhať polieť. S bruškom sa už dalo ťažko zohýbať, vodu z studne nosila po pol vedra. Brucho veľké, babky dedinské jej prorokovali poriadneho syna. – Čo Boh dá, – smiala sa Varia. V polovici septembra sa zobudila s ostrou bolesťou, ako keby jej brucho roztrhli. Bolesť ustala, ale potom sa znova vrátila. Bežala za tetou Máriou, tá hneď pochopila. – Už je to tu? Sadni, hneď sa vrátim. – Vybehla z chalupy. Utekala za Mikulášom. U neho kamión pred domom stál. Dovolenkári už s autami odchádzali. Ale Mikuláš si deň predtým viac vypil. Teta Mária ho zobudila, Mikuláš nechápal, čo sa deje, kam má ísť. Keď porozumel, skríkol: – Veď je desať kilometrov do nemocnice! Kým prídeme po doktora, kým späť, už bude dieťa na svete. Odveziem ju hneď! Priprav ju! – Ako na nákladiaku? Roztrasieš ju, ešte aj cestou dieťa budeš chytať, – lomcovala teta. – Tak pojdeš s nami, pre istotu, – rozhodne povedal. Dva kilometre rozbitou cestou išiel opatrne. Jednu výmoľ obíde, do druhej hneď vojde. Teta Mária sedela v korbe na mechu. Keď sa dostali na asfalt, išli rýchlejšie. Varinka sa krútila na sedadle, držala si brucho, aby nekričala od bolesti. Mikuláš vytriezvel okamžite. Občas na dievča pozrel, čeľuste sa mu pohybovali, kosti prstov na volante zbledli. Premýšľal o svojom živote. Stihli to. Varinku nechali v nemocnici, išli späť. Teta Mária na ceste Mikuláša karhala: – Prečo si zničil život dievčine?! Jedna, bez rodičov, sama ešte dieťa, a ty jej robíš starosti. Ako ona sama zvládne dieťa? Ani sa poriadne vrátili do dediny, Varinka už bola mamou zdravého chlapčeka. Ráno jej ho priniesli na kojenie. Nevedela, ako ho vziať do rúk, ako priložiť k prsníku. Pozrela sa vystrašenými očami na červené, zvráskavené tvárička syna. Zahryzla si do pery a robila, čo jej prikázali. V srdci jej však tancovala radosť. Skúmala, fúkala na čelo s jemnými vláskami, bola šťastná. – Prídu po teba? – spýtal sa prísny starší lekár pred prepustením. Varinka len pokrčila ramenami, zavrtela hlavou: – Asi nie. Lekár si vzdychol a odišiel. Sestra zabalila malého do nemocničnej deky, aby ho bolo do domu nak curiť. Prikázala, že ju má vrátiť. – Fedor na nemocničnom aute ťa odvezie do dediny. S bábätkom predsa nepôjdeš autobusom, – povedala prísne. Varinka poďakovala. Šla po nemocničnej chodbe so sklopenou hlavou, červená od hanby. Sedí Varinka v aute, drží synčeka pri srdci a uvažuje, ako teraz budú žiť. Materské mizerné, škoda reči. Ľúto jej samej i nevinnému synovi. Pohladila spiacemu chlapčekovi zvráskavenú tváričku, a srdce jej zaplavila nežnosť, zaháňala ťažké myšlienky. Zrazu auto zastalo. Varinka nervózne pozrela na Fedora, nižšieho muža asi päťdesiatnika. – Čo sa deje? – Dva dni lialo, pozri, aké kaluže, neprejdem ani neobídem. Zaseknem sa. Tu len na kamióne alebo traktore. – Prepáč. Do dediny je už len tak dva kilometre. Zvládneš peši? – kývol na cestu, kde bola kaluž ako jazero. Dieťa spí na rukách, aj sediac sa už unavila ho držať. Jedným slovom – silný syn. Ale ísť s ním takou cestou? Varinka opatrne vystúpila, upravila synčeka a vyrazila po okraji obrovskej kaluže. Nohy sa zabárali do blata po členky, každú chvíľu hrozilo, že sa šmykne. Staré vychodené topánky čvachtali. Škoda, že do nemocnice nešla v gumákoch. Jeden topánok zostal v blate. Varinka chvíľu stála, rozmýšľala, čo s tým. S dieťaťom v náručí nevytrhne. Šla ďalej len v jednom topánku. Keď dorazila do dediny, už sa stmievalo, nohy necítila od zimy. Nebolo síl ani sa čudovať, že v oknách horí svetlo. Vyšla na suché schody. Nohy studené a ona zalievaná potom od vypätia. Otvorila dvere do chalupy a ostala stáť. Pri stene stálo detské postieľka, kočík a v ňom krásne oblečenie na bábätko. Za stolom Mikuláš hlavu na rukách, spal. Či zvuk počul, či pohľad ucítil, zdvihol hlavu. Varinka rozčervenaná, rozcuchaná, s dieťaťom na rukách ledva stála vo dverách. Šaty mokré, nohy po kolená od blata v topánkach. Keď videl, že je bez jednej topánky, rýchlo k nej pribehol, zobral dieťa, položil do postieľky. Sám hneď k peci, vybral čbán s teplou vodou. Posadil ju, pomohol sa vyzliecť, umyť nohy. Kým sa za pecou prezliekala, na stole už aj varené zemiaky, džbán s mliekom. Dieťa zaplakalo. Varinka sa k nemu rozbehla, vzala ho na ruky, sadla k stolu, bez hanby ho začala krmiť. – Ako si ho nazvala? – zachrípnutým hlasom sa opýtal Mikuláš. – Sergej. Nevadí ti? – Pozrela sa naňho svojimi jasnými očami. V nich bolo toľko smútku aj lásky, že Mikulášovi až stislo pri srdci. – Pekné meno. Zajtra pôjdeme, zaregistrujeme syna a hneď sa vezmeme. – Netreba… – začala Varinka, pozerajúc ako malý pije. – Môj syn musí mať otca. Mám dorobené, už mám dosť babských zábav. Aký budem muž, neviem, ale syna neopustím. Varinka prikývla, bez toho, že by zdvihla hlavu. O dva roky mali aj dcérku. Dali jej meno Naděžda, na pamiatku Varinej mamy. Nezáleží, aké chyby spravíš na začiatku života, hlavné je, že ich vieš napraviť… Takýto je životný príbeh. Napíšte do komentára, čo si o tom myslíte? Dajte “páči sa mi”.

Ej, dievča, nadarmo mu dávaš nádej, nevezme si ťa.

Viktórii bolo len šestnásť, keď jej zomrela mama. Otec odišiel pred siedmimi rokmi pracovať do Bratislavy, ale už sa nevrátil. Žiadne správy, žiadne peniaze od neho.

Na pohrebe pomáhala skoro celá dedina, kto mohol, ten prispel. Krstná mama Martina, teta, ktorá Viktóriu často navštevovala, jej stále radila, s čím si poradiť sama. Po škole ju usadili pracovať na pošte v susednej obci.

Viktória je silná dievčina, taký typ, o ktorom sa v dedine hovorí: krv a mlieko. Tvár okrúhla, líca červené, nos ako zemiak, ale oči sivé, žiarivé. Hustý plavý vrkoč až po pás.

Za najkrajšieho chlapca v dedine sa pokladal Michal. Pred dvomi rokmi sa vrátil z vojenčiny, dievčatá mu dávali pokoj len málokedy. Aj mestské dievčatá, čo sem chodili na leto, si ho všímali.

Ten by nemal šoférovať autobus v našej dedine, ale hrať vo filmoch, smiali sa baby. Michal sa zatiaľ neponáhľal vyberať si nevestu, užíval si mladosť.

Raz zašla za ním teta Martina, požiadala ho pomôcť Viktórii opraviť plot, už sa začal rúcať. Bez chlapských rúk je na dedine život ťažký. Záhradu Viktória zvládla, ale dom sama už nie.

Michal prikývol bez veľkých rečí. Prišiel, obzrel a dal sa do dirigovania: dones mi to, bež tam, podaj. Viktória mu všetko poslúchala, čo si vypýtal.

Akoby jej líca svietili ešte väčšou červeňou, vrkoč za chrbtom lietal zo strany na stranu. Keď sa Michal unavil, pohostila ho poctivým kapustovým borščom a silným čajom. Pozorovala, ako hryzie čierny chlieb svojimi bielymi pevnými zubami.

Tri dni staval Michal plot, štvrtý deň zašiel už len tak, na návštevu. Viktória ho nakŕmila večerou, reč šla od slova k slovu, a nakoniec u nej prenocoval. Potom chodil častejšie. Odchádzal pred svitaním, aby ho nik nezbadal. Lenže na dedine sa nič neutají.

Ej, dievča, daromná nádej, nevezme si ťa. A ak aj áno, nanosíš sa s ním. Keď príde leto, nahrnú sa sem mestské krásky, čo budeš robiť? Stráviš sa závisťou. Iného chlapa ti treba, opakovala jej teta Martina.

Ale kto už mladému srdcu rozum dá?

A potom pochopila, že je v očakávaní. Najprv si myslela, že len nachladla alebo niečo zjedla zlé. Slabosť, žalúdok na vode. A potom jej to došlo ako kladivo pod srdcom nosí dieťa od Michala.

Chvíľu premýšľala, že sa dieťaťa vzdá, čakala ju skorá dospelosť. Ale potom si povedala, že takto to bude lepšie, aspoň nebude žiť sama.

Mama ju sama vychovala, zvládne to aj ona. O oca žiadna veľká pomoc nebola, len pil. Ľudia sa poprichomárajú, utíši sa to.

Na jar už odložila hrubý kabát a vtedy si všimla celá dedina jej brucho, čo výhradne trčalo dopredu. Staré ženy len krútili hlavami nešťastie na dievčine. Michal samozrejme dobehol pozrieť, čo mieni robiť.

A čo také? Porodím. Neboj sa, sama dieťa vychovám. Ži si ako chceš, povedala spokojne a začala upratovať pri sporáku. Len žiarivé odlesky ohňa jej ostali v lícach a očiach.

Michal sa pozrel, odíde. Sama to rozhodla. Ako voda na kačicu. A keď nastalo leto, prišli mestské krásky. Michal už nemal čas na Viktóriu.

A ona pomaličky robila záhradu, teta Martina jej chodila pomáhať s polievaním. Pri brušku sa ťažko ohýbalo. Vodu z studne si vliekla v polovičných vedrách. Brucho veľké, babky jej veštili silného chlapca.

Koho Boh dá, smiala sa Viktória.

Stredov septembra sa zobudila na ostrú bolesť, akoby jej prasklo brucho. Ale bolesť rýchlo ustúpila, lenže o chvíľu sa vrátila. Utekala k tete Martine. Tá okamžite zbadala v očiach, o čo ide.

Už je to tu? Seď, idem po Michala! a vybehla z izby.

Utekala k Michalovi. Pri dome mu stála stará Avička. Chatári už odchádzali so svojimi autami. Len Michal pred večerom popil viac ako treba.

Martina ho zobudila, pozeral ako omámený, nevedel kam ísť. Keď pochopil, vykríkol:

Veď je to desať kilometrov do nemocnice! Kým prídem za lekárom, kým späť, ona už porodí. Hneď ju veziem! Chystaj ju.

Ale na Avičke? Roztrasieš ju, ešte po ceste budeš dieťa chytať, kričala teta.

Vezmi sa s nami, pre istotu, uzavrel Michal.

Dva kilometre išli rozbitou cestou veľmi opatrne. Len čo obišiel jednu jamu, vletel do druhej. Teta Martina sedela v kufri na vrchu vreciek. Na asfalte už pridali rýchlosť.

Viktória sa krútila na susednom sedadle, zahryznutá do pery, bruško držala obomi rukami. Michal za volantom vytriezvel okamžite.

Občas sa na ňu pozrel, hrozno sa mu pohybovalo od nervozity, prsty na volante biele. Premýšľal o svojom.

Stihli to. Viktóriu nechali v nemocnici, vrátili sa domov. Teta Martina celý čas Michala pokárala:

Načo si jej zničil život? Sama, bez rodičov, ešte sama dieťa, a ty jej pridávaš starosti. Ako bude sama vychovávať dieťa?

Auto ešte ani dedinu nevidelo, a Viktória už bola mamou zdravého chlapčeka. Na ďalšie ráno jej ho doniesli nakŕmiť. Nevedela, ako ho chytiť, ako ho priložiť k prsníku.

Pozrela sa ustráchane na červenú, zvráskavenú tváričku syna. Zahryzla do pery, robila, čo jej prikázali.

A srdce jej triaslo od radosti. Prezerala si ho, pofúkala mu na čelo, kde sa mu chĺpky postavili, tešila sa, nemotorná.

Prídu si po vás? pýtal sa prísny starší lekár pred prepustením.

Viktória pokrčila plecami, hlavou zakývala:

Asi nie.

Lekár vzdychol a odišiel. Sestrička zabalila dieťa do nemocničnej prikrývky, aby ho aspoň domov doniesli. Prikázala, aby ju vrátila.

Fedor na nemocničnom aute zvezie do dediny. S dieťaťom predsa nebudeš cestovať linkovým autobusom, povedala tvrdšie, že ju odsudzuje.

Viktória len poďakovala. Išla po nemocničnej chodbe so sklopenou hlavou, celá červená od hanby.

Viktória sedela v aute, objímala synčeka a premýšľala, ako budú žiť.

Materské sú smiešne nízke, ledva by si mačka vystrela labku. Bolo jej ľúto seba aj nevinného syna. Pozrela na zvráskavenú tvár spiaceho bábätka a srdce sa jej zalialo nehou, rýchlo odohnala tmavé myšlienky.

Naraz auto zastalo. Viktória sa vyplašene zahľadela na Fedora, nízkeho muža okolo päťdesiatky.

Čo je?

Pršalo dva dni, všade sú mláky, neprejdeme, ani neobídeme. Zasekneme sa. Už len na traktore alebo nákladniaku by sme to dali.

Prepáč. Nedaleko, asi dva kilometre ostávajú. Zvládneš to pešo? ukázal smer k ceste, kde sa roztiahla mláka ako jazero bez konca.

Dieťa jej spalo na rukách. Aj tak bola unavená, nie to ešte ísť pešo. Jeden slovom silák. Ale po takej ceste s dieťaťom?

Opatrne vyšla z auta, syna chytila pohodlnejšie a kráčala po okraji obrovskej mláky. Nohy sa jej zabárali do blata až po členky, hrozilo jej, že spadne.

Staré rozchodené topánky čvachtali. Keby bola vedela, obula by si gumáky do nemocnice. Jeden topánok jej uviazol v blate. Chvíľu stála, rozmýšľala. S dieťaťom na rukách ho nevytrhne. Šla ďalej v jednom topánku.

Keď dorazila do dediny, stmievalo sa, nohy necítila od zimy. Ani sa už nečudovala, že jej v domčeku svietilo svetlo.

Stúpila na suché schody, nohy mala premrznuté, slzy od únavy jej tiekli po tvári. Otvorila dvere chalupy, zastala.

Pri stene stálo detské postieľka, aj kočík, v ňom čisté veci pre bábätko. Za stolom, hlavu zloženú na rukách, spal Michal.

Či ju zacítil, či len vytušil pohyb, zodvihol hlavu. Viktória bola červená, strapatá, ledva stála vo dverách s dieťaťom na rukách. Šaty celé mokré, nohy po kolená v blate.

Keď videl, že má len jeden topánok, rozbehol sa k nej, vzal dieťa, položil do postieľky. Hneď k peci, vyťahovať hrniec s horúcou vodou.

Posadil ju, pomohol vyzliecť, umyl jej nohy. Kým sa Viktória prezliekala za pecou, na stole už stála varená zemiakovka a džbán s mliekom.

Vtom dieťa zaplakalo. Viktória pribehla, vzala ho na ruky, sadla si k stolu a začala ho bez hanby dojčiť.

Ako si ho pomenovala? opýtal sa Michal zachrípnutým hlasom.

Štefan. Nevadí ti? pozrela naňho sivými očami.

V nich bolo toľko clivoty a lásky, že Michalovi zvieralo hruď.

Nádherné meno. Zajtra pôjdeme, zaregistrujeme ho a hneď sa zoberieme.

To nemusíš… začala Viktória, kým malý ťahal mlieko.

Môj syn musí mať otca. Už som sa vybláznil, teraz to skončí. Aký budem muž, neviem, ale syna nenechám.

Viktória prikývla so sklopenou hlavou.

O dva roky pribudla k Štefanovi ešte aj dcérka. Dali jej meno Henrieta po matkinej mame.

Nezáleží na tom, aké chyby spravíš na začiatku, dôležité je vedieť ich napraviť

Takýto je život. Čo si o tom myslíte vy? Dajte like, napíšte komentár.