Raz sa mi stal v mojej pedagogickej praxi nezabudnuteľný prípad. Do mojej triedy chodil chlapec menom Matej Kováč. Chlapček sa narodil s množstvom diagnóz: oneskorený vývin, problémy so srdiečkom, a navyše rázštep pery so štrbinou v podnebí.
Až do štyroch rokov sa skoro vôbec nedalo pochopiť, čo hovorí, a až do šiestich rokov, po nespočetných hodinách s odborníkmi, sa jeho reč ako-tak upravila. Hovoril veľmi nosovo a s výraznými hrdelnými tónmi, ale už sa dalo porozumieť, čo vlastne hovorí.
Práve prišlo obdobie, keď sa pripravovalo rozlúčkové vystúpenie k Medzinárodnému dňu žien posledný rok škôlky. Rozhodli sme sa Matejovi zveriť krátku báseň, aby ju predniesol. Veľmi sa hanbil za svoju reč a aj jazvu na perách. Priznávam, uvedomovali sme si, aké riziko to je a do akého stresu ho vkladáme. Ale veď v skleníkových podmienkach silného človeka nevychováme tú skúsenosť jednoducho potreboval, aby uveril sám sebe a dokázal, že je rovnaký ako ostatní.
A, čo je najdôležitejšie, Matej sám veľmi chcel: keď spolužiaci recitovali, opakoval s nimi ticho, pohyboval perami.
Na Mateja pripadol úryvok básne o mame. Jeho mama bola šťastím bez seba, že jej syn dostal možnosť naučiť sa báseň ani vo sne v to nedúfala. Aj Matej si myslel, že mu verš zveria len ťažko, veď sa líšil od ostatných detí.
Snaha oboch bola obrovská každý deň opakovali úryvok viackrát: pred zrkadlom, navzájom pred sebou, ticho i nahlas, pred rodinou, dokonca na preteky.
A prišiel deň oslavy. Nadišiel Matejov čas predniesť báseň. Bol veľmi vyľakaný, ale vystúpenia sa nevzdal. Povedal, že vystúpi len pre mamu práve pre ňu sa to učil.
Vyšiel Matejko, pekne oblečený v saku s motýlikom, postavil sa a začal recitovať. Veľmi pekne začal, jasne a rozvážne. No potom sa asi unavil alebo preľakol, začal sa zakoktávať. Prišiel k veršom:
Zo schodíka povedal Peter: Mama je pilotka? No a čo! Veď napríklad u Mateja, Mama je (námaha, spomína si na ťažké slovíčko) Mama je klí-matiz-érka!
Z publika sa ozval chichot. Matej sčervenel, dal hlavu dole, ruky do vreciek, napulil sa, no pokračoval v básni:
A u Tóna aj Zory Sú mamy
Klimatizérky! ozval sa veselý hlas zo zadných radov. A vtedy sa už viacero ľudí smialo nahlas.
Matej sa obrátil a utiekol. Dostihla som ho pri schodoch. Oprel sa o stenu a rukávom si utieral nahnevané slzy. Sklonila som sa k jeho červenému uchu a povedala mu, že ten človek spravil hlúpu poznámku, chcel iba žartovať. Spýtala som sa, či nechce skúsiť ešte raz predniesť báseň, iba pre mamku a pre mňa. Tentokrát už so slovom policajtka. Sľúbila som mu, že ak by sa pomýlil, hneď mu pomôžem. Matej fúkal nosom, krútil hlavou, no po chvíli povedal, že chce pre mamu, ale bojí sa. Uistila som ho, že budem stáť pri ňom, držať ho za ruku a určite hneď podám pomocnú ruku.
Nakoniec súhlasil. Odovzdala som ho utekajúcej asistentke, aby mu upravila zafňukanú tváričku, a vrátila som sa do sály. Počkala som, kým skončí ďalší program, postavila som sa pred rodičov.
Úprimne poviem, triasli sa mi kolená, ale požiadala som o slovo. Do dnes si tú reč pamätám, aj keď odvtedy uplynulo už veľa rokov.
Matej má šesť rokov, povedala som. Väčšinu svojho detského života strávil v nemocniciach a liečebniach. Operácií mal viac ako narodenín. Rád by vám všetkým povedal, že sa za posledný rok naučil rozprávať, prekonal strach postaviť sa pred vás a prečítať báseň. Praje si ju povedať, ale len pre svoju mamku, pre nikoho iného. Prosím vás, podporte ho vypočujte ho v tichosti. Je to preňho nesmierne ťažké a desivé.
V sále nastalo ticho. Priviedla som Mateja spoza opony, vzpieral sa a pozeral do zeme. Smiešny chlapček malý, statný, s trošku vystúpenou spodnou perou, uplakaný, no odhodlaný stál a mlčal.
Matej, no poď! zvolala jeho mamka.
No poď, Matej! pridal sa veselý hlas zozadu. Kľakla som si vedľa neho a chytila ho za ruku.
Poď, Matejko, šepla som mu. Pre mamku.
Matej sa zhlboka nadýchol a začal od začiatku. Prešiel verše: Zo schodíka povedal Peter: Mama je pilotka? No a čo! Znova sčervenel, ale pokračoval:
– Veď napríklad u Mateja Mama je po-li-cajt-ka! A u Tóna aj Zory Obe mamy sú in-ži-nierky!
A pohľadom, plným výzvy, sa zahľadel na publikum.
Taký potlesk náš skromný kultúrny domček ešte nezažil. Tlieskali všetci rodičia, deti, učiteľky aj zamestnanci škôlky. Dokonca aj postojačky. Ďalej Matej nemohol pokračovať, taký bol rachot.
Ale už to ani nebolo potrebné všetko už dokázal.
Po vystúpení si ma zavolala hudobná pedagogička bokom.
Zaslúžila by si si, aby ťa vyprášili, povedala.
A ja som sa rozplakala. Všetky emócie, ktoré sa vo mne nakopili za celý deň, vytryskli naraz. Žena sa zamračila, zavrela za sebou dvere, posadila ma na stoličku a dodala:
Zaslúžila by si, že si skoro pokazila oslavu, ale Víťazov nikto nesúdi. Ty a Matej ste dnes zvíťazili. Utri si nos a choď medzi deti.
Prečo som si na tento príbeh spomenula práve dnes, po 13 rokoch? Lebo som nedávno stretla v meste Matejovu mamku a spoznala ma. Povedala mi, že Matej tento rok nastúpil na univerzitu, na denné štúdium, na štátny rozpočet, a zvládol všetky prijímačky na jednotku. A predstavte si, na aký odbor? Na filológiu!
A ešte mi odkázala synove slová: Keby nebolo toho vystúpenia, navždy by som ostal vo svojej ulite.
A čo je na tom príbehu to najdôležitejšie? Vytrvalosť, odvaha Hlavne, že z chlapca s hendikepom vyrástol plnohodnotný človek! A to aj zásluhou ľudí okolo neho! Buďme preto súcitnejší a dobrosrdečnejší!
