Moje tajomstvo

Moje tajomstvo

Ležať na tvrdom, premrznutom snehu v okolí Malaciek sa mi vlastne zdalo byť až prekvapivo príjemné. Sneh bol síce studený, no mozog pulzoval a krv mi hučala v spánkoch ako parná lokomotíva, čo nevie, či má vyraziť do Bratislavy alebo Trnavy. Na hrudi mi tlačilo, tvár mi horela a v ústach som mal sucho, akoby som práve prehltnul celý Saharský piesok.

Nabral som do dlane trošku snehu, pomaly, akoby mi práve niekto nohy priviazal o strom, som si ho vložil do úst. Príjemné ochladenie však okamžite pokazila chuť kovu. Zranené ďasná stále krvácali, nútili ma prehĺtať krv alebo sa rozkašľať. Na silu, aby som sa prevrátil a vypľul to, som však nemal.

Sneh miernil bolesť, za čo som mu bol tak vďačný, že by som mu pokojne venoval aj posledný slovenský cent. Bezplatná anestézia, vďaka, nech žije Slovensko! Ale bolesť celkom nerozplynul, iba ju odsunul do diaľky, tam, kde západ slnka ponad Záhorie žiaril ako veľká paradajka padajúca do sena. Pozerať na taký západ slnka bolelo ešte viac, až mi tiekli oči.

Privrel som ich, uprostred krajiny, kde slnko pripomínalo lepkavý, bledožltý lízankový kotúč.

Bolo by fajn odplaziť sa niekde do jarku pri lese, skryť sa ako vyplašený zajac, stočiť sa do klbka a čakať, kým všetko prehrmí. Ale nohy mi ležali na snehu ako klátiky z bukového lesa v Tatrách, miestami nimi prebehla kŕč.

Skúsil som sa prevaliť nabok, podparť sa pravou rukou, ale tá zmäkla, v pleci zaboleli ostré triesky akoby mi tam niekto pichol zuby z rozhlasu.

No nič Dobre, pôjdeme na to inak, zaškrípal som zubami. Môj vlastný, zachrípnutý hlas ma o desil viac ako skúšobné vysielanie Slovenskej televízie o tretej nadránom.

Zdalo sa mi, že ľavá strana je ešte celá, a tak sa mi podarilo nejako sadnúť, ale dlaň hneď zmizla v záveji.

Už len zomrieť. Tu a teraz. To by bol krásny koniec všetkého. Potom už bude jedno, čo bude so mnou veď som si nabral viac, než som mohol zvládnuť. Moja vina, poplietol som smery Dunaja Už niet záchrany.

Ráno budú hľadať moje telo sľúbili to. Ale možno budú rýchlejšie vlky. Tí predsa tiež musia jesť, aspoň si moji nepriatelia uchlipnú smiech zostanú im len moje kosti, ako z kurčaťa na nedeľný obed.

Zotmelo sa rýchlo. Hrozne sa mi chcelo spať. Zabúdal som na seba ako kapor na suchu. Plával som do čiernoty, čo bolo prekvapivo fajn. Potom, keď som sa vrátil do bdelosti, bolesť zahviezdila červenými svetielkami, vyrazila do svalov a zuby mi škrípali ako stará parná lokomotíva. Rodila sa vo mne slepo zbesilá zlosť. Taká malá, s osekanými krídlami, prázdna, ale aj tak surová.

A potom z brucha vystrelil strach. Ten najpravejší, čo naši dedovia dobre poznali. Strach zo smrti, ktorý mi nedovolil vypnúť systém.

Zľava z podhoria zahučal vlčí vreskot. Okrútil som sa: Nie, kamoši! Len tak lacno vám svoju kostičku nedám! Všetci ste vlci či už chodíte po dvoch, alebo po štyroch, ale moje kosti neochutnáte!

Musím sa hýbať. Kam? Na tom už fakt nezáleží. Hoci aj po štyroch, len preč odtoho bodu, kde som totálne nič.

Mama Tá mi je ľúto. Čaká ma, bojí sa, premýšľa, či som v poriadku. Ani som jej neprezradil, kde som nikdy sa nedozvie, ako to skončí. Aj keď možno jej to povedia. Bude plakať. A ja budem vinný za jej slzy. Otec ma preklaje Zaslúžim si.

Z toho mi bolo na vracanie, slzy mi zamrzli v kútikoch očí a nestiekli na môj roztrhaný šuštiak.

Začal som sa plaziť. Zúfalo som sa pokúšal podložiť zdravú ruku, nohami som búchal do snehu, zanechával krvavé stopy, no pomaly som sa posúval ďalej preč od zavýjania a tmy.

A potom som padol do nebytia. Bolo to prekvapivo príjemné. Nič som necítil, na nič nemyslel. Totálne vynulovanie. Ak je toto peklo, tak si ho nechám. Chcem tu ešte pobudnúť. Hej, čerti, som váš, berte si ma moje telo je už stratené, mne už nebude treba.

Ale aj v pekle som bol zbytočný. Do tváre mi udrel otravne jasný žltý svet a do úst sa mi liala ľadová, štipľavá voda.

No čo? Prečo nekašleš? Kašľať treba! Vypláchni hrdlo a von s tým! búchal ma niekto po tvári. Búchal značne, až mi to svišťalo v ďasnách.

Uuuuf, zamrnčal som a otočil sa, vypľúval som krvavú vodu do snehu.

Žiješ, teda? No tak poď, vlečieme sa domov. Dom mám tu za rohom. Ľahni na kožušinový kabát a potiahnem ťa. Poď, nevládzeš? No tak ja sám Dve silné ruky ma položili na teplý, baraninou páchnuci polokožuch. Teda ťa vyriadili! Počúvam, že niečo hučí. Pozriem z okna a tam svetlá. Ku mne vždy chodia. Toto pole je pre nich ako cintorín. Furt po sebe nechávajú bordel Hlúpi ľudia, hlúpi nariekal cudzí chlap, urovnával ma. No nič, zašijeme ťa, ak prežiješ, budeme riešiť ďalej

Zabľabotal som čosi o vlkoch, že moji nepriatelia sa vrátia, no čoskoro som sa cítil ako v bavlnke a stratil vedomie

Ty si zlatý, ty si hebký! chichotala sa Jana, poddávala sa mojim bozkávajúcim perám. Tlmiček, že? Ty si môj telátko? Chytila mi líca, pobozkala ma, stíchla, akoby počúvala moje horúce dychy. Naraz ma odstrčila, natiahla županík, rýchlo ho opásala. Už choď. Mal by si už ísť.

Janka natiahol som sa na škrobenej plachte ako mačiatko na jar. Som unavený Je skoro, pozri na hodiny! Zase ma vykopáváš

Zostával som u Jany často, nakŕmila ma večerou, poslala ma do kúpeľne, sama pripravila posteľ. Všetko čisté, navonané, nachystané, svetlo zhasnuté a čakala na mňa. Noc preletela ako expres KošiceBratislava. Ja, vyhladovaný po ženskom tele, takmer priamo z kasární, som padol z jej kúpeľne do raja. Jana bola krásna, jemná a omnoho lepšia ako tie baby, čo sa mi vešali na krk v pivárni

Díval som sa, ako si Jana ťahá na nohy silonky, ako sa za paravánom oblieka do šiat, ako sa v zrkadle zmenila na zasnenú, krásnu ženu, potom na mňa žmurkla.

Už povedané, vypadni! šepla. Zapni mi zips a bež. Maroš, bude zle! Počúvaj, príď zajtra. Dobre? Zajtra

Ešte sme sa chvíľu bozkávali, potom mi Jana hodila oblečenie a vyšla z izby.

Počul som, ako na kuchyni zapaľuje plyn, melie kávu. Po byte sa niesla vôňa, trochu spálená, trochu horká. Jej manžel Emil, zamestnanec Správy ciest, pozeráva ráno správy a pije zásadne silnú kávu. Dáva do nej korenie a tvrdí, že je to zdravé. Jana sedí oproti nemu, usmieva sa a prikyvuje. Musí byť opatrná, aby mu omylom nepovedala moje meno

Dlho som stál za dverami, potom som vybehol do kúpeľne. Dlho som prskal pod sprchou, potom som sa vyškriabal zvan a natiahol košeľu a nohavice. V kuchyni svietilo slnko cez župan mojej Janky, až som uvidel jej postavu ako sochu z marcipánu.

O pätnásť rokov bola odo mňa staršia, ale mne to bolo jedno, skôr naopak, bol som pyšný, že poznám takúto ženu.

Jana bola skúsená, poznala, ako lakomo hladím jej lýtka, ako si ju obzerám v zrkadle. Vedela sa smiať, bozkávala ako filmová hviezda, nechávala ma spať u nej, v tom jej obývačkovom paláci s vysokým stropom a krištáľovými lustrami, kde sa parkety leskli, kde som hltal bryndzové halušky zo spoločného taniera a zapíjal to slivovicou Bola pre mňa bohyňa a každé jej slovíčko bolo ako med, aj keď ma posielala do kelu.

Nepokúšala sa zoznamovať. Urobil som to prvý. Všimol som si ju raz v električke na Račianskej. Bol som trochu pripitý, drzý, kamarát Palo mi ušiel hneď na začiatku a ja som k Janke liezol ako osie hniezdo. Sprevádzal som ju až k paneláku. Pri bráne ma poslala preč. Ja som však zostal schovaný za smetnými košmi, sledoval, kde rozsvieti svetlo.

Prvý prízemný byt. Okná boli otočené rovno do ulice. Dokonca som ju videl v tieni vysokých záclon, ako sa prezlieka. Aby ma nevyhodil domovník, radšej som zmizol

Vracal som sa tam každý večer ako tieň. Doma som tvrdil, že idem do krčmy, no v skutočnosti som stratil hlavu pre Janku.

Vidával som aj jej manžela. Emil krúžil po byte v tielku a starých teplákoch. Chudý, šikmooký, žiadny Adonis. “Prečo s takým len skončila?” vravel som si. “Asi sa doňho fakt zamilovala!”

Z kuchynského okna som sledoval, ako Emil listuje noviny pri večeri, Jana mu nosí čaj s koláčom. Raz sa otočil, akoby cítil môj pohľad, zvalil rolety. Dva tiene sa spojili v jedno. Naplo ma. Ako sa môže Janka bozkávať s takým suchárom?!

Trvalo to, kým ma to neprestalo baviť a vliezol som k Janke oknom do izby, keď Emil akurát odišiel na dva týždne do Košíc za prácou. Urobil som hrdinský skok pod periny.

Janka vyplašená, chcela kričať, no stihol som jej prikryť ústa dlaňou. Potom som ju pobozkal.

Ach! Tá vôňa Jej vlasy, pleť, ľahké letné šaty voňali ako niečo medzi levanduľou a mojou detskou izbou.

Moja mama nikdy nenosila parfémy. Vždy zo seba ťahala zápach Chemolaku alebo cigariem. Fajčila tie hnusné slovenské papirosy a aj sa za svoje žlté zuby hanbila. Jana mala privágne biely chrup ako z reklamy. Moja mama sa nikdy pekne neobliekla. Pri Janke som si to zrazu začal všímať bolo mi za matku trápne. Chcel som jej kúpiť niečo pekné ale radšej som prachy minul na kvety pre Janku. Emil jej nikdy kvety nekupoval. Podľa mňa bol neschopák, čo všetko len zdedil. Byt s vysokým stropom, masívny nábytok, obrazy na stenách, taniere jak z porcelánky, šperky po tetách To všetko malo korene v rodine Janky. Emil len užíval úroky.

No ja som chcel samu Janku. Jasne, chutná večera a mäkká posteľ k tomu patria. Ale aj na maštali by mi bolo dobre, keby bola pri mne.

A tak Janka voňala ako niečo francúzske alebo talianske, ja tomu vôbec nerozumel, len som to nasával z jej vlasov, krku, jamky pri kľúčnej kosti.

Bol som jej fanúšik. Volal som ju: Moja žena! Ona bola moja výhra, môj poklad.

Každý pohyb Janky bol ladný, premyslený, ako keď gitarista brnkne tie správne struny. Bohyňa! Moja bohyňa.

Prvú noc s ňou nezabudnem. Bola vtedy jemná ako piškót a ja som sa cítil ako zázračný hrdina. Po raňajkách som vedel, že ma miluje. S manželom len prežíva, so mnou žije. So mnou jej krv prúdi, až ledva dýcha.

Občas som však musel utekť ešte pred svitaním.

Vstávaj, zlatko! Už je ráno, bozkávala ma po tretej noci. On už príde. Maroš, aspoň týždeň nechoď, dobre? Potom sa vrátiš.

Nemôžeme sa s ním porozprávať? smial som sa. Chcem, aby si bola len moja, Janka! Chcem byť tvoj muž!

Rozosmiala sa a vlasy jej padali po pleciach ako medené stuhy. Objal som ju a bozkával.

Moja! Rozumieš? Len moja! zasyčal som. Myslíš, že Emilovi by som neporadil?! Toho by palicou prebil aj dedko!

Nič si nemyslím, drahý. Vyvliekla sa mi z objatia. Chcem, aby sme boli navždy len jeden pre druhého. Ty mojou tajnou, ja tvojou. Nie všetkému, Maroš, by si mal rozumieť. A teraz už choď, mám tu ešte bordel.

Urazil som sa. Nechce byť mojou ženou! Ako tak?

No hneď, keď som zatváral dvere, natiahla sa, pobozkala ma do vlasov. Bol som jej. Nech je čo je, v srdci bude moja. Pri raňajkách iste myslí na mňa, pri varení ma porovnáva a ja vyhrávam. Emil je len parohy…

Po mojom odchode začala Jana šialene upratovať. Emil volal v noci, že príde skôr. Starý lišiak! Nikdy sa nechcel dostať do trápnej situácie. Jana lúpala oknom, nech Emil necíti cudzí parfum, no vedel svoje. Starý líška vždy tuší iného samca.

Tu to smrdi, Jana, hodil kufor na zem.

Čím, preboha? zachmúrila čelo, pritiahla župan.

Niečím hnusným. Nespáchala si tu na mňa hriech? sledoval ju, keď sa vyzúval. Škrtila ju dýchavica, ale usmievala sa.

Čo ťa napadá! Kurča v trúbe som dala a zhnilo, predstav si. Emil, choď sa umyť, ja tu pripravím. Káva je hotová, mäsko tiež. Zohrejem? Daj pokoj! Milujem ťa Chýbal si mi vyspevovala prehnane.

Emil ju schmatol za vlasy, prisal sa jej na tvár, potom povolil.

Priniesol som ti darček. Skús si to! Vytiahol z vrecka niečo vreckovkou obmotané. Náušnice. Červené ako krv, ťažké, s anglickým zapínaním, trošku zašlé. Daj si ich! zvrieskol, keď zaváhala. Vzala ich, nervózne pozrela na muža.

Čo to je, Emil? To je položila dar na policu, utierala si ruky o šaty.

Si bláznivá! Zobralo sa ti. Daj ich a poď raňajkovať! Jana, rýchlo!

Poslušne zložila kruhy, čo mala po mame, dala si nové a obrátila sa k nemu. Pokývol spokojne. Rád ju obliekal ako bábiku, rád jej kupoval drahé šaty, kabelky, doplnky. Niekedy ju nútil spať v zlatých reťaziach a náramkoch, povedal, že to je vtipné

Pobudnem päť dní a idem preč. Práca ide, zahlásil, utieral tanier chlebom. Kde je to kura, Jana? prudko zaškrípal zubami.

Aké kura? Trhla rukou, káva vyprskla na obrus. Emil neznášal špinavé obrusy, vždy sa mu hnusili. Vyrastal s matkou alkoholikou v polozhnitom dome, všade bordel. Preto teraz túžil po dokonalosti. Všetko krásne, celé, čisté, vyvolávajúce slzy šťastia. Janku získal, lebo bola tá naj.

Jana už mala snúbenca, pekného fyzika aj svadba bola naplánovaná. Ale vo dvore ho dobodali. Náhoda lúpež.

Prežívala peklo, potom sa k nej pridal Emil. Vedel sladko rozprávať, prehovoril Janinu matku, pomáhal peniazmi, potichu si ju omotal a rozdrvil, keď rodine hrozil škandál. Zrazu sedela s Emilem pri svadobnom stole a usmievala sa tak to má byť

Usmiala sa aj teraz, prikryla škvrnu servítkou.

To kura, čo si piekla. V smetiach ho niet, pokračoval Emil.

Ale veď som to dala do koša, zatriasla hlavou. Čo by som to držala doma!

Emil sa uškrnul. Tak je to lepšie. Starý líška pochopil

Len čo odišiel, Jana mi volala. Chodím opravovať chladiace zariadenia do podnikov. Jana mala rada nanuky vždy som jej priniesol vanilkový do pohára, kŕmil ju ako v reklame.

Odpísal som sa z práce na migrénu a dobehol som za ňou. Chýbala mi, nemohol som sa jej nabažiť. Bola ako požiar dnes obzvlášť.

Tri dni som doma nebol, ani rodičom som sa neozval. Bola mi len Jana.

O tom, že mama skončila v nemocnici, som sa dozvedel ráno, keď som stretol otca pred fabrikou. Vyzeral šedo, slabý ako podhorský vietor.

Ocko, čo tu robíš? spýtal som sa nespokojne.

Mamu odviezli. Praskol jej žalúdok. Choď ju pozrieť, prosím, šepkal, krútil čiapkou. Nikdy nevychádzal bez tej svojej starej šiltovky.

Adresa? otrávene som si vypýtal.

Dal mi ju. Sľúbil som, že prídem. Otec prikývol. Plakal, ja som si to nevšímal. Mama bola v nemocnici stále, čo z toho robiť drámu?

Jana ma síce nerada pustila k mame, ale aj mi nabalila jedlo anjel strážny!

Mama ležala na chodbe na tvrdej posteli, pretože na izbe nebolo miesto. Stále ju napínalo, sestričky boli podráždené a vykrikovali, nech si mamu zoberiem domov.

Kam ju mám zobrať? Liečiť ju treba! hneval som sa. Ani hles!

Mama sa ma snažila chlácholiť, no ja som to nedával. To je čo za nemocnicu, kde človeku nedajú ani polievku? Nemám čas na tieto starosti! Mám svoj život, mama aj tak v nemocnici pobudla neraz.

Mama pomaly jedla polievku od Janky, chválila ju. Sedel som na okraji, tlačený vozíkmi, všetko ma hnevalo. Už o dva týždne sa Emil vráti a budem musieť odísť od Jany

Mama, zvládneš to už sama? nevydržal som a položil k nohám tašku s jedlom.

Ponáhľaš sa, synak? Dobre, dobre, všetko zvládnem. Maroš, zajtra nechoď. Nezabúdaj, príde otec, pohladila ma mama.

Prikývol som a odišiel. Nevedel som, že jej jedlo vyhodia, že mama bude aj tak na chodbe, že jej bude stále zle. Bolo mi jedno. Myslel som len na Janu

Vrátil som sa do bytu a Jana sedela na koberci a plakala.

Čo sa deje? zarazil som sa.

Triasla sa a ukazovala na trblietavé drobnosti na zemi.

Emil mi dal tie náušnice naposledy. Chcela som ich očistiť, sú staré. A na nich sú Oni sú trasľavo hľadela na mňa. Sú odporné. Bojím sa ich, Maroš, vynes ich von! Von s nimi! Tu nemajú byť!

Zabalila ich do handričky, strčila mi ich do ruky.

Choď, vynes ich niekam, vyhoď ich. Hrozne sa bojím, čo teraz bude!

Čo blázniš? Umyjem ich. Emil sa bude pýtať! Čo je na nich? Do kelu s tým

Hneď som pochopil šperky boli zjavne špinavé krvou, získané nejakou špinavou cestou. Takto to už bolo aj predošlé razy.

Navrelo mi z toho zle, hnusne, ako keď stúpite bosí do hnoja.

Jana, možno by si mala na policajnom oddelení zakoktal som, ale hneď vedel, že je to nezmysel. Janu by manžela nikdy neudala.

Povinne som vyšiel, vyhodil ten balík za roh ku knižnici. Nevšimol som si chudého, zhrbeného človeka v kríkoch. Mal som si.

Emil a parta chlapov prišli v noci. Len čo sme zaspali omámení vínom, vnikli do bytu.

Prebral som sa od buchnátov. Jana kričala, ale rýchlo stíchla.

Pokúšal som sa brániť, ale šlo to ako brnkať na pokazené husle. Vypil som toho veľa.

Raz sa rozsvietilo. Emil sedel v kresle a sledoval ma, Jana stála vedľa s privretými očami.

Prepáčte, že vyrušujeme, povedal ticho. Mám si len pre niečo zájsť. Janka, zlato, pobozkaj ma, manžel je doma!

Priťahoval ju k sebe, jeho pery sa nepríjemne opreli o jej líce.

Emil, on je Jana ukazovala na mňa.

Nezaujíma! zamračil sa Emil a dal znamenie. Dostal som ďalšiu nakladačku.

Zlato, nalož svojich harabúrd do tašky veľmi ich potrebujem.

Postavil sa nado mňa. Sotva som ho videl, oči mi už pripomínali hanblivú mušľu.

Ty, zmoknutá myš, poď na kolená! povedal mi.

Prosím ťa Jana kmitala už pri skrini. Nechaj ho. Veď si povedal, že môže veď si súhlasil Čo teraz na chudáka?

Pretože si siahal na zakázané. Takých už bolo Mamu máš v nemocnici, a ty si tu užívaš na našej posteli. Na našej! kopol do mňa Emil. A matku treba ctiť. Aj ja som svoju neznášal, ale pohreb mal tip-top. Ty ju necháš zomrieť!

Odkiaľ to zachrčal som, keď mi vykašľalo železo do úst.

Ja tu všetko viem. Celá dedina je moja. Si len ďalší smutný príbeh. Janka nevedela, s kým začínaš? No čo, ďalší do zoznamu

Pozrel som na Janu. V hlave zmätok: mama, nemocnica, kuchynský vývar, Janka, jej dotyky, nesmelé radosti. Potom už len ľadové, modré oči Emila. Naklonil sa, zaškeril.

Mal si zostať s mamou. Už ju neuvidíš!

Pochopil som, že som nula. Som nič. A čoskoro zomriem vo snehu.

Čo ja som mu mala povedať? Jana naraz prepla do praktickej siluety, nastrkala do tašky všetky cennosti. Sám si našiel cestu, ja ho nevolala. Dospelý je. Tu, Emil, toto je všetko, podala mu ťažkú kabelu.

Skontroloval ju, prikývol.

Teraz si daj tie náušnice, čo som ti doniesol, povedal.

Ale tie sa mi nehodia k županu, Emil Niekedy inokedy skúsila sa priblížiť, pritúliť.

Daj si ich! zreval a vystrelil pri mne. Guľka mi zarezala do drevenej podlahy príliš blízko prstov.

Jana predstierala, že ich hľadá, prehrabávala zásuvky.

Ona niečo vymyslí! Musí! Jana, zachrániš nás!

Nie Emil, nemám ich! vykríkla. Tu som ich skryla a teraz tu nie sú! tvárila sa zhrozene. Ty, zrazu ma kopla, spadol som. Ukradol si! Ako si mohol?! So mne si vyvárala polievku tvojej žobráčke mame, a ty ma okradneš? Emil, vyhoď ho! A hodinky tie staré, z dedičstva po prababičke tie sú tiež fuč! Maroš Ty si hnilý, ja som si myslela, že si dobrý

Tie hodinky dala Jana lekárovi za potrat. Najkrajšie, zlate, pre dieťa s Marošom. Emil by jej ho zakázal, keby nevedel, že dieťa nie je jeho. Jana zaplatila hodinkami, za svoje tajomstvo. Teraz všetko hodila na mňa.

Emil prikázal chlapom postaviť ma.

Potom už si veľa nepamätám. Obraz Jany, krásnej, vášnivej, za chrbtom stojaceho manžela, ako mi láme život.

Nemám rád, keď ma okrádajú, Maroško, povedal na snehu. Všetko odpustím lásku aj nevery. Aj ja som Janku podvádzal o každej dedine mám po jednej. Ale zlodejinu z duše neznášam. Moje je moje!

Ležal som na snehu, srdce horelo naposledy, počul odchádzajúci motor, vietor zavýjal a padal mi do tváre. Potom už len pulzovanie v hlave a myšlienka, že ma zradila moja najmilšia žena. Srdce vychladlo. Uzdravilo sa.

A čo bolo ďalej, už viete.

Ležal som u poľovníka ešte mnoho dní. Zavolal ku mne dedinského doktora, dali mi dohromady rebrá, nohy našťastie neboli zlomené, vďaka chlapčiskám od Emila. Tí dvaja úplne cudzí ľudia ma zachraňovali a ja v duchu ďakoval.

Nič to, bratku. Vyzdravieš, pobežíš, povedal poľovník.

O tri týždne som vyšiel von po svojich. Až sa mi zatočila hlava, aké bolo všetko jasné. Slnko zalievalo celú krajinu, sneh oslňoval oči, až boleli. Poľovník mi dal tmavé okuliare.

Nuž, poberaj sa. Ale pamätaj, neber, čo ti nepatrí. Nabudúce nemusíš mať šťastie!

Keď som si viazal topánky, počul som, ako tí dvaja rozprávajú, koľko že im Emil zaplatil za moju záchranu. Zostal som stáť.

Čo ste hovorili? spýtal som sa ticho.

Nič, mykli plecami. Emil je vlastne dobrák. Len poriadne lakomý. Ale jeho žena to je had. Šperky predáva ďalej a keď ho prichytí, dá takých ako ty natrhať. Nie si prvý ani posledný. U boháčov samé zvláštnosti. Zober si malé sústa. Choď, Maroš, je už čas. Potľapkali ma, usmievali sa.

Do Bratislavy som dorazil pred večerom. Hneď som zamieril do nemocnice čo ak mamu ešte zastihnem?

Taký tu nie je, prepáčte, tresla mi okním sestra. Asi som ju vystrašil výzorom.

Slečna, prosím, pozrite riadne! klopal som ďalej, potom sa obrátil domov.

Západ slnka bol vážne krvavo červený. Nalial sa do mňa strach.

V oknách doma svietilo. S výdychom som sa rozbehol ku vchodovým dverám, ťahal nohu za sebou. Zvonenie trvalo večnosť, ale nakoniec mama otvorila drobná, vychudnutá. Vystrašene na mňa pozerala. Padol som jej do náručia, zbadal otca a rozplakal sa.

Je nám dobre, Maroško, hovorila mama, stále mi naložila na tanier ďalšie zemiaky na masle. Obávali sme sa o teba. Ale potom volal Emil, že si sa dostal do problémov, že bude chvíľu lepšie, keď nebudeš doma. Vraj by ťa mohli zavrieť

Emil? vypadla mi vidlička.

Áno. Človek z ministerstva zdravotníctva. Prišiel za mnou do nemocnice, vybavil mi vlastnú izbu. Maroško, ďakujem ti, že si ho požiadal o pomoc! mama sa rozplače. Bez neho by som tu už nebola

Jej slová mi dozneli v ušiach, otec sedel a díval sa. Nezniesol som jeho pohľad, tak som sa otočil.

Prešlo niekoľko rokov. S mojou ženou Maruškou sme šli po trhovisku hľadať slušnú živú jedľu. Blížil sa Silvester, Maruška zbožňuje vôňu živého stromčeka, smolné ihličie na koberci, lepkavé kvapky na kôre.

Predajcov stromčekov bolo ako maku, všetko sme prešli.

Tu skúsme, navrhla Maruška, ukázala na zakrytý kútik s matným svetlom, kam sa súkali posledné zúfalé jedle.

Vošli sme, Maruška skúmala vetvičky, keď sa z tieňa vynoril zachrípnutý ženský hlas:

Najskôr zaplať, potom sa dotýkaj. Ruky preč!

Z tieňa vyšla žena v vatovanej bunde a starých ponožkách, s vlnákom uviazaným pod bradou. Tvár bez mejkapu, oči zamrznuté do žlče.

Spoznal som ju. Bola to moja Jana. Moja prvá, vášnivá láska. Žena, ktorá zanechala na mojom tele jazvy. Maruška sa ma občas pýtala, odkiaľ ktoré mám, vymýšľal som si hlúpe historky. Klamať som nechcel, no len jej som dôveroval, miloval ju. Bola mi všetkým, oporou, skalou. Z rebra mi bola stvorená.

Jana ma spoznala, odpľula si. Nečudo

Emil ju nechal mrznúť, predávať stromčeky. On sedí niekde v reštaurácii s pohárikom bubliniek. Nebije ju, nenadáva, len je vždy o krok vpredu. Jana stratila všetko, mladí chlapci už neprichádzajú. Krása vyprchala, už nemá čím chytať chalanov

Poďme, Maruška, jemne som ju vzal za ruku. Tu nie je dobrý stromček. Zájdem s tebou do hory, tam si vyberieme poctivý.

Maruška sa usmiala. Verila mi. Milovala ma, ja tomu však dodnes neverím.

A to mám za tú šťastnú životnú etapu ďakovať Emilovi? Za to, že jeho gorily ma nevykuchali? Chudý, zhrbený Emil ma porazil, spravil zo mňa svojho dlžníka. Nuž, tak to asi má byťNa chvíľu som sa ešte raz obzrel. Jana stála medzi jedľami ako socha šťastia pohodeného do snehu pohladila svoj vlnák, cítila môj pohľad v chrbte, no neotočila sa, nevyslovila meno. Náušnice už nemala, ruky drsné, prsty omrznuté, oči prázdne. Sklonil som hlavu, lebo som cítil, že mi kdesi v hrudi rastie zvláštna vďačnosť aj ľútosť súčasne.

Naše tajomstvá sú niekedy životom, inokedy len záťažou. Keď sme s Maruškou vychádzali po zasneženom chodníku v ústrety osvetleným uliciam, stisol som jej dlaň o niečo silnejšie. Pohladila ma. Voňala inak ako Jana po čistom vzduchu a borovicovej smole, nie po minulosti. Pochopil som, že človek nemá hľadať výhry v cudzích domoch ani spásu v kradmých objatiach.

Doma sa na dvore zabielila naša stará jedľa. Maruška rozžala sviečky, ja som rozvešal ozdoby. Zdvihol som dcérku na ruky, aby zavesila malú hviezdu na vrchol stromčeka. Bola ľahučká a vtedy som si spomenul, že každý nosí svoje jazvy, no v čistých dlaniach šťastie predsa len zostáva.

Keď večer za chrbtom zašušťal vietor a do okna zabúchal sneh, zacítil som pokoj, aký som inde nepoznal. Tajomstvá patria bielym poľom a odhrýzaným vetvičkám a môj dom už nedelím so žiadnou minulosťou. Ostáva len prítomnosť: teplá, skutočná, dýcha mi po boku.

Zhasli sme, svetlá vianočného stromčeka tancovali po stenách. A na okamih krátky ako úder srdca som bol vďačný všetkým svojim pádom v snehu, že ma priviedli práve sem. Domov.